Sú veci, ktorých sa bojíme, tiež tie, z ktorých máme radosť, veci ktoré považujeme za pekné, alebo naopak za odpudivé. Mozog je však mimoriadne komplexný orgán a môže sa stať, že sa s tým, ako vnímame svet, trochu pohrá. Hlavne v prípade, ak jedinec trpí psychickou či organickou poruchou, ktorej príznakmi sú práve derealizácia a depersonalizácia. O čo vôbec ide?

Povedali ste si už niekedy „Toto nie je pravda! Takto to nemôže byť. Mne sa to snáď len zdá/sníva…“? Derealizáciou nazývame stav, kedy je percepcia, teda vnímanie okolitého sveta osobou, pozmenené. Svet sa zdá byť zrazu úplne nereálny. Jedinec môže mať pocit, že svetu okolo neho chýba akási hĺbka, emocionálne zafarbenie, spontánnosť a živosť. Všetko je ako keby umelé. Jedinec trpiaci derealizáciou môže mať pocit, že všetky zmysly má zahalené závojom, ako keby žil v akejsi hmle a nazeral na svet cez tabuľu skla, či televíznu obrazovku. Dokonca aj keď vidia milovanú osobu, majú pocit otupenosti a emocionálna reakcia je oslabená.

Tento stav výrazne zasahuje aj do procesu učenia. Jedinec všetko vníma z pohľadu tretej osoby, nie zo svojho vlastného, preto nastávajú zmeny aj v procese spracovávania informácií.

Súčasťou derealizácie môžu byť aj pocity déjà vu , či jamais vu, ktoré sme spomínali v iných článkoch. Známe miesta sa zrazu môžu zdať cudzie a ako keby vytrhnuté z reality. Derealizácia nezasahuje len videnie, ale aj chuť, čuch, či sluch a môže zasiahnuť aj do už existujúcich spomienok.

O derealizácii môžeme hovoriť aj v prípade, ak sa jedinec neustále niečoho obáva a nedokáže sa zbaviť dotieravých myšlienok zachádzajúcich do patológie a silných úzkostí. Jedinci sa v tomto prípade môžu dostať do bludného kruhu, kedy sa obávajú toho, čo spôsobilo ich stav derealizácie. Boja sa, že je príznakom vážneho ochorenia a neuvedomia si pri tom, že derealizáciu vyvolala práve úzkosť. To môže viesť ku skutočne závažným stavom.

Derealizácia môže byť príznakom závažného poškodenia mozgu a mnohých nepríjemných ochorení, ako napríklad epilepsie či silnej migrény, môže sa však vyskytnúť aj ako následok prežitia mimoriadne závažnej traumatickej udalosti. Pocity podobné derealizácii môžu vyvolať aj látky ako cannabis, antidepresíva, nikotín či kofeín.

Depersonalizácia zdieľa s derealizáciou niekoľko spoločných znakov a niektorí vedci ich využívajú ako totožný pojem, no podstatou depersonalizácie však je, že jedinec má pocit, že jeho telo a myseľ sú oddelené a dokáže nahliadať sám na seba z inej perspektívy. Má pocit, že je menej reálny, viac pripomína sen a chýba mu zmysel a usporiadanie. Všetky pocity a zmyslové vnemy ako keby prislúchali niekomu inému. Chronická depersonalizácia môže viesť k depersonizačno-derealizačnej poruche, inak nazývanej aj disociatívna porucha, čo je závažná porucha osobnosti.

Depersonalizácia môže byť príznakom porúch ako sú napríklad depresia, bipolárna porucha, schizofrénia, hraničná porucha osobnosti, obsesívno- kompulzívna porucha, migrény či poruchy spánku. Môže sa vyskytnúť aj ako súčasť abstinenčných príznakov. Po úzkosti a depresii je depersonalizácia tretím najčastejším symptómom vyskytujúcim sa pri rôznych psychických ochoreniach.

Do stavu dočasnej derealizácie či depersonalizácie sa môže dostať každý jedinec, ktorého postihne závažný dlhotrvajúci stres, či traumatická udalosť. Napriek tomu, že mnohí jedinci si tieto stavy zámerne vyvolávajú užívaním spomenutých látok, pre chorého jedinca určite nie sú príjemné. Liečba týchto symptómov závisí hlavne od porúch, ktorých súčasťou sú, teda či ide o psychické ťažkosti alebo organické poškodenie.

Pozri aj: 10 FILMOV O DUŠEVNÝCH PORUCHÁCH, KTORÉ VÁS ZAVEDÚ DO NAJTEMNEJŠÍCH ZÁKUTÍ ĽUDSKEJ MYSLE

psych.sk (PetraS)