Je pomerne známe, že niektoré drogy spôsobujú aj halucinogénne stavy. Čo ste však možno nevedeli, podobný stav si môžete navodiť aj tým, že sa budete niekomu uprene pozerať do očí dlhšie ako 10 minút.
Za tento významný objav sa podpísal vedec Giovanni Caputo z univerzity Urbino v Taliansku. Nie je to však prvá takáto štúdia. Pred niekoľkými rokmi sa 50 dobrovoľníkov zúčastnilo pokusu, ktorého predmetom bolo pozeranie sa na seba v zrkadle v tlmene osvetlenej miestnosti.
Niektorým dobrovoľníkom trvalo menej než minútu, aby v ich mozgu nastal stav podobný tomu, keď užijete nejakú drogu. Podľa ich slov sa im tváre začali meniť. Zdalo sa im, že sa začínajú podobať na rôzne zvieratá, monštrá, či dokonca na členov rodiny. Tomuto fenoménu sa hovorí aj „strange-face illusion“, teda zvláštna ilúzia tváre.
Giovanni Caputo ale prišiel na to, že ak zrkadlo vymeníte za inú osobu, efekt je ešte dramatickejší. Do jeho výskumu sa zapojilo 40 dobrovoľníkov, ktorých roztriedil do dvojíc. Každá dvojica následne sedela oproti sebe v tlmene osvetlenej miestnosti približne meter od seba. Osvetlenie bolo nastavené tak, aby zvýraznilo niektoré črty tváre, ale zároveň obmedzilo vnímanie farieb.
Polovica párov sedela oproti sebe a dívali sa na seba a druhá polovica sedela chrbtami k sebe a hľadeli na stenu. To bol aj zámer Caputa. Účastníci neboli o štúdii informovaní, resp. si mysleli, že ide o štúdiu, ktorá skúma meditáciu a jej vplyv. Po uplynutí desiatich minút účastníci vyplňovali dotazník o ich skúsenostiach počas experimentu, ktorý odhalil zaujímavé skutočnosti. Podľa Britskej psychologickej spoločnosti tí, čo sedeli oproti sebe, mali viac oslabenú citlivosť na farby a taktiež sa im zvuky zdali hlasnejšie, než v skutočnosti boli. Čas akoby sa pre nich spomalil a cítili sa akoby boli v sne, v ktorom sa nič neodohráva. Navyše 90% z nich uviedlo, že partnerova tvár sa po čase zdeformovala, 75% zaznamenalo monštruóznu tvár a 15% videlo rysy svojich príbuzných.
Pocit hlásený dobrovoľníkmi ako rozklad (dissociation – pozn. redakcie), je termín, ktorý sa používa pri tzv. opustení reality. Podľa Caputovej hypotézy je deformácia tváre dôsledkom toho, že sa mozog chce vrátiť späť do reality.
Keď sa pozeráme na jeden bod dlhší čas, prestáva nám fungovať periférne videnie, začína miznúť všetko okolo. Tento jav sa nazýva Troxlerov efekt. Caputo si ale myslí, že pri jeho experimente k Troxlerovmu efektu nedošlo. Znamenalo by to totiž, že tvár, na ktorú sa zúčastnení pozerali, by postupne mizla. Mozog si dokáže niektoré zmiznuté vizuálne informácie sám nahradiť, a to buď niečím, čo už zažil, alebo si doplní niečo, čo sa očakáva. To môže byť jedna z možností, ako si tento jav vysvetliť.
Caputo priznáva, že je ešte jeho výskum „v plienkach“ a že sa stále máme čo učiť. Náš mozog je ešte stále neprebádaná kapitola, ale bolo by zaujímavé zistiť, čo presne takéto stavy spôsobuje. Jediné, čím si je istý, je to, že halucinácie nie sú vyvolané tlmeným osvetlením, pretože dvojice, ktoré sa pozerali na stenu, nevideli žiadne monštrá ani deformácie.
iflscience.com
Nahlásiť chybu v článku