Ale vieš ako sa vtedy cestovalo? Dokážeš si ešte predstaviť, že stojíš hodiny na hranici alebo na veľvyslanectve? Ako sa kupovali letenky a koľko stáli? Čo znamenala exotika v roku 1995? Radšej autobusom do Sýrie ako lietadlom? Ako sa teda cestovalo v 90. rokoch?
Víza
Vieš, že dnes máme 10. najsilnejší pas na svete? To znamená, že dnes nepotrebujeme víza do 149 krajín na svete. Ale ako to vyzeralo v 90.rokoch, keď sa otvorili hranice? Víza sme potrebovali takmer všade. Aj Fínsko nám napríklad zaviedlo víza a Švajčiarsko silno uvažovalo nad vízovou povinnosťou. V 1995 bolo veľmi málo krajín, kde sa dalo vycestovať s našim pasom bez víz. Bolo jedno, či si chcel ísť do USA alebo do Anglicka či Kanady, musel si predložiť obrovské množstvo papierov od výplatnej pásky až po register trestov. Čakalo sa hodiny pred ambasádou, aby ste sa dostali k úradníkovi, ktorý rozhodol, či dostanete víza.
Letenky
Dnes stačí otvoriť svoj osobný počítač a letenku si kúpiš raz-dva. A ako to bolo v 90. rokoch? Musel si ísť do niektorej z agentúr v centre mesta, aby ti vyhľadali letenku a následne si si ju kúpil. Neexistovalo nič také ako letenkové prehliadače, kde by si porovnával cenu. Ak si chcel porovnávať cenu, musel si lietať po meste ako stepný motýľ, aby si vedel, kto čo ponúka. A ani letenky nevyzerali ako dnes. Bola to vlastne taká knižočka, kde ti pri každom lete odtrhli jednu stranu. Letenku si si musel strážiť ako oko v hlave, lebo keď si ju stratil, musel si platiť pokutu aj 70 Eur (ak to prerátame na dnešný kurz).
A aby toho nebolo málo, tak pri väčšine letov si musel osobne alebo telefonicky potvrdiť dátum odchodu. Aj napriek tomu, že si mal odlietať povedzme 5. mája, 24 hodín si musel potvrdiť zamestnancom letiska, že letíš. Čo by sa stalo, keby si nepotvrdil? Mohol by si prísť o letenku. Že je to nelogické? Nuž, taká bola doba. A ešte si predstav, že neboli mobily alebo internet a musel si volať z telefónnych búdok.
Koľko stáli letenky?
V 90. rokoch sa platilo slovenskou korunou a priemerné platy boli okolo 7000 – 15 000 SK. Ak si chcel letieť do New Yorku, letenka stála v priemere 38 000 SK, do Thajska cca 25 000 SK a do Austrálie aj 50 000 SK. V rámci Európy, keď si letel do Paríža, letenka bola okolo 12 000 SK. Áno, vtedy neexistovali žiadne nízkonákladové spoločnosti, ale servis na palube lietadla bol niekedy lepší ako je dnes. Keď si povedal, že letíš na dovolenku lietadlom, spoločnosť na teba pozerala ako na niekoho. Môj úplne prvý let bol v roku 1998, keď som mal 18 rokov a letel som do Izraela. Letenka stála 17 000 SK, a to sa kamaráti čudovali, kde som tak dobrú cenu dostal.
Ako sme teda cestovali, keď letenky boli tak drahé?
Ak sa dalo, išli sme autobusom aj do tých najvzdialenejších krajín. Napríklad, ja som cestoval obyčajnou neklimatizovanou karosou do Sýrie a Jordánska. To bolo v roku 1997. Letenky boli za 30 000 SK a autobusom sa to dalo spraviť za 12 000! Koľko to trvalo? Štyri dni a štyri noci cez divoký Balkán. V tom autobuse by ste našli nielen batôžkárov, ale aj slovenských profesorov a riaditeľov bánk. Cestovanie bolo vtedy extrémne drahé. Jedna slovenská cestovná kancelária ponúkala autobusový zájazd do Indie. Koľko to trvalo? 40 dní a vypredávalo sa to ako teplé rožky.
Čo sa myslelo pod pojmom exotika?
Dalo by sa povedať, že všetko za hranicami. V roku 1990 to bola Viedeň a hlavne ulica Mariahilfer Straße, kde davy Slovákov nakupovalo všetko. Ale že všetko. Od 1992 bol veľkým hitom Paríž. Samozrejme, že 99 % Slovákov cestovalo autobusom. Keď som povedal v škole, že som bol v Paríži, učitelia na mňa pozerali, ako keby som prišiel zo Severného pólu. Od 1995 sa Slováci rozcestovali – samozrejme autobusmi – do Španielska (Lloret de Mar – cesta trvala 30 hodín), Taliansko (Bibione) alebo Grécko. Podotýkam, že to si vtedy mohla dovoliť stredná trieda a patrilo to medzi veľmi drahé dovolenky. O takom Thajsku sa nám ani nesnívalo. Bolo to veľmi vzdialené. Až na prelome tisícročia sa začalo cestovať do Thajska, ale to bolo pomaly pre tých, čo si pekne zarobili.
Ako vyzerali hranice?
Dnes len jemne pribrzdíš na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom, ale nik ťa nekontroluje. Pamätám si, že keď sa otvorili hranice po 1989, tak bola rada od hranice v Kitsee až po dnešný prezidentský palác. Všetci sa chceli ísť pozrieť tam von. Celá Bratislava sa vyšla pozrieť do neznámeho Rakúska. Pre miestnych v Rakúsku to musel byť šok, keď videli tú masu ľudí v tyrkysových šušťákoch a ľadvinkách.
Na hranici sme museli komplet všetci vystúpiť a sem-tam vybrali pár ľudí z autobusu, ktorých aj v oddelenej miestnosti vyzliekli, či sa niečo nepašuje. A verte, že vtedy Slováci pašovali všetko možné od elektroniky až po cigarety. Ja som osobne neznášal hranice na Balkáne. Napríklad Rumunsko a Bulharsko bola priemerná čakacia doba 8 hodín, a to si musel ešte dať nejaké „všimné“. Ešte v roku 2004 som sprevádzal autobusový zájazd do Sýrie a na hranici medzi Rumunskom a Bulharskom sa nechalo 400 USD, a vtedy hodnota 1 USD bola cca 52 SK.
Cestovanie v 90. rokoch bolo bláznivé. Keď to porovnám s dneškom, tak sa len usmievam. Žiaľ, všetky tieto vymoženosti ako otvorené hranice, bezvízový styk či jednoduchý nákup leteniek berieme ako niečo normálne. Vážme si, že žijeme v dobe, kedy je všetko jednoduchšie, a hlavne máme extrémne veľa možností, o ktorých sa nám v 90. rokoch ani nesnívalo.
Nahlásiť chybu v článku