Mnohí sa pýtajú, prečo je také ťažké odhodlať sa zmeniť svoj život, keď si ho podstate môžeme napraviť lúsknutím prsta. Problém je v tom, že poruchy príjmu potravy nie sú fyzické ochorenie (aj keď so sebou prináša radu zdravotných problémov) a ide predovšetkým o chorú a zranenú dušu človeka.

Za každou ubolenou dušou, ktorá trpí poruchami príjmu potravy, sa skrývajú rôzne problémy, ktoré často stoja na tom, aby človek nabral odvahu postaviť sa chorobe tvárou v tvár. Práve odhalenie týchto problémov je polovicou prvého kroku. Býva to dlhá cesta, pretože ľudská psychika je obdivuhodná a dokáže negatívne spomienky vytesniť mimo naše vedomie. Práve tu sa odporúča ambulantná liečba, kde psychoterapeut za pomoci rôznych techník dokáže spolu s pacientom nájsť centrum problému.

Ďalšími spúšťačmi sú rodinné problémy, ktorými deti veľmi trpia. Či už ide o konflikty medzi rodičmi, alkoholizmus, nedostatočná pozornosť a prejavovanie emócii, alebo vysoké nároky na svoje dieťa. Najsmutnejším a zároveň najbolestivejším problémom sú negatívne sexuálne zážitky. Prostredníctvom porúch príjmu potravy si ženy/muži dávajú všetko za vinu a hladovanie, vracanie, prejedanie alebo extrémne cvičenie sú formou týrania.

Pri každom probléme si ubolená duša dáva za vinu všetky problémy, i keď nie je vinníkom. Dieťa nedokáže pochopiť, prečo sa rodičia hádajú, prečo mu nie je venovaná dostatočná pozornosť, a tak si myslí, že je to jednoducho jeho chyba. Taktiež požadovanie nadpriemerných výkonov, či už v škole alebo napríklad v športe, nemôže dokazovať každý. Niekto jednoducho nie je dobrý v chémii, no matka alebo otec z neho chcú mať lekára. Dostaví sa sklamanie zo strany rodičov a dieťa si to znova dáva za vinu. No pritom môže vynikať úplne v niečom inom. Taktiež ak dôjde k znásilneniu mnoho žien si to dáva za vinu sama sebe. Pritom na sex musí byť súhlas oboch strán, no žena si začne vyčítať každé slovo, každé gesto: „a keby som nerobila“, „a keby som sa tak neobliekla…“ Druhú stranu násilníka doslova vytesnia a začnú týrať samé seba.

Čo je teda druhá polovica prvého kroku?

ODPUSTENIE.

Odpustenie sebe samému. I keď to nebola naša vina, no my sme si to za vinu dávali. Jedno jediné úprimné odpustenie sebe samému. Ak sa stotožníme a prežijeme tento oslobodzujúci pocit, zrazu sa niečo zmení. Nemusí to nastať hneď. Jediné, čo sa musí, je odpustiť si úprimne a skutočne. Uvedomte si jednu vec. TERAZ je TERAZ! Čo bolo, to bolo. Žijeme v prítomnosti, nežime minulosťou.

ODPUSTE SI A PRÍDE NEUVERITEĽNÝ POKOJ.

Autorka článku: Broňa

Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 

Pozri aj: Chcete podporiť celoslovenský projekt Chuť žiť venujúci sa anorexii? Teraz máte jedinečnú príležitosť