Za výskumom stáli Hadleye Cantril, Herty Herzogová a Hazel Gaudetová. Neskôr ho opísal PhDr. Hynek Jeřábek, CSc. V experimente išlo o vplyv rozhlasu na obyvateľov USA. Udial sa v r. 1938, mesiac po podpísaní Mníchovskej dohody. V rozhlasovom vysielaní stanice CBS odvysielali zdramatizovanú novelu Orsona Wellesa Vojna svetov.

Dramatická hra alebo skutočná reportáž?

Večer o 20:00 ju uviedol moderátor v rámci pravidelného cyklu dramatických programov. Prvých 12 min hry pôsobilo, akoby pokračovalo vysielanie, striedala sa hudba, počasie a vstupy moderátora. Potom však moderátor začal ľudí upozorňovať na nečakané udalosti.

Najskôr robil interview s astronautom, ktorý spozoroval ohnivé záblesky na Marse. Potom prišla správa o páde horiaceho meteoritu. Na to hudbu prerušila mimoriadna reportáž z miesta činu. Reportér spolu s odborníkmi a privolanou políciou sa delia s verejnosťou o zistenie, že nešlo o meteorit, ale o kovové, 15 metrové teleso mimozemského pôvodu.

Zdesený dav opisuje svoj prvý kontakt s mimozemšťanmi. Dej sa čoraz viac dramatizuje. Objavujú sa aj prvé obete. Minister vnútra podáva svoje prehlásenie ku krízovej situácii. Komentátor upokojuje ľudí, aby nerobili paniku. Vzápätí však vyhlási, že Marťanov nedokáže zastaviť polícia ani sedemtisícové vojsko.

Za 45 minút vysielania stihnú mimozemšťania okupovať rozsiahle územie USA a likvidovať obyvateľstvo. Posledné prerušenie reportáže z bojiska sa týka hlásenia, že ľudia majú opustiť domovy, vymenuje pár ešte použiteľných diaľnic a sucho konštatuje, že proti plynu, ktorým Marťania útočia, nepomáhajú ani plynové masky…

Rozsah paniky

Výskumný tím po odvysielaní skúmal široké portfólio poslucháčov. Rozhlas v ten večer počúvalo 6 miliónov ľudí. Z nich 28% považovalo vysielanie za reálne spravodajstvo a 70% prepadlo strachu a panike. Až 1,2 milióna ľudí doslova podľahlo rezignácii zo situácie.

Ľudia naleteli…

A to z viacerých dôvodov. Jedni nevedeli odlíšiť inscenáciu od reálneho vysielania. Iní skrátka považovali rádio za legitímny zdroj informácií, ktoré tým pádom nekriticky prijímali. Ďalších presvedčili vyjadrenia rôznych profesorov a ministra vnútra. Fikciu nepochopili najmä tí diváci, ktorí zapli prijímač v priebehu hry (až 61 %).

Tento veľký počet narastal ako snehová guľa, každý, kto prepol na CBS a preľakol sa, ihneď volal niekoľkým svojim známym, aby začali počúvať tiež. Preto väčšina ľudí nepočula upozornenie v úvode, že ide len o inscenáciu. Čo je však nepochopiteľné, 20% ľudí naletelo, aj keď program počúvali od začiatku.

V New Jersey vydesení civilisti upchali diaľnice, keď sa snažili uniknúť Marťanom. Ľudia prosili políciu o plynové masky, aby ich zachránili pred toxickým plynom a požiadali elektrické spoločnosti o vypnutie prúdu, aby mimozemšťania nevideli svetlá domov a pouličného osvetlenia.

Jedna žena vstúpila do kostola v Indianapolise, kde sa konali večerné bohoslužby a kričala: „New York bol zničený! Je tu koniec sveta! Choďte domov a pripravte sa na smrť!“

4 rôzne reakcie na vysielanie

Výskumníci rozdelili ľudí do 4 kategórií. Tí, ktorým sa podarilo nenaletieť, použili kritické myslenie, hľadali detaily toho, či nejde o nejakú hru, neverili v mimozemské civilizácie, boli racionalistickí.

Druhá skupina poslucháčov bola nerozhodná, snažila sa získať dôkazy o reálnosti vysielania, čo sa im podarilo, keď zistili, že na iných staniciach nič podobné nehlásia, príp. si pozreli program v novinách na daný deň.

Tretia skupina bola tiež na vážkach, ale mala smolu a pri získavaní dôkazov nepoužila tie správne zdroje. Najčastejšie sa pozreli z okna alebo telefonovali priateľom. Jeden pán napr. na ulici uvidel plno áut a bez potvrdenia z iných zdrojov usúdil, že cesty sú už zničené mimozemšťanmi a vznikla dopravná zápcha.

Posledná skupina poslucháčov boli tí, ktorí uverili hneď. Boli totálne paralizovaní strachom alebo rezignovali. Boli medzi nimi takí, ktorí sa pokúšali ujsť do bezpečia.

Každopádne rozhodujúcou vlastnosťou konať správne bola schopnosť kritického myslenia. To bolo u niektorých oslabené predchádzajúcim zažitým pocitom nebezpečia, nízkym sebavedomím alebo prevzatím informácie od panikáriacej osoby, ktorej maximálne dôverovali.

Tento výskum názorne ukázal, že masmédiá, ktorým bol v tom čase rozhlas, majú schopnosť ovplyvniť naozaj obrovskú masu poslucháčov. Kľúčovými boli však aj iné faktory – sociálne, ale aj dobové. Predsa len išlo o obdobie medzi dvoma svetovými vojnami, ľudia boli inak nastavení na poplašné správy a nemali toľko zdrojov informácií, ako máme dnes.

Pozri aj: „Fermiho paradox“: Veríte, že mimozemšťania existujú? Možno by ste mali…

sreview.soc.cas