Keď sa hovorí o detskej literatúre, pravdaže nám napadnú milé príbehy plné pozitívnych tém, ktoré často obsahujú výchovné ponaučenia. Keď však vyrastieme, naša detská nevinnosť sa premení na príbeh pre dospelých, ktorý už obsahuje aj niektoré veľmi „škaredé“ kapitoly, ktoré často nie sú vhodné pre deti . Inak to nie je ani v životoch autorov, ktorí napísali niektoré z našich najmilovanejších detských kníh. Ani detská literatúra sa teda nevyhla tomu (ako to už často býva), že nadaní umelci bývajú podivíni.

Hans Christian Andersen

Autor niektorých z tých najznámejších rozprávok mal vskutku zvláštne hobby. Keď bol v Paríži, rád navštevoval nevestince v štvrti Porte Saint-Denis. Aj keď je táto skutočnosť nepekná, nie je to až tak nevídané, avšak príbeh tu ešte nekončí. Andersen nevyužíval služby týchto ľahkých dám v tom pravom slova zmysle. Ani sa ich nedotkol, iba sa s nimi rozprával. Potom sa však vrátil do svojho hotela, kde sa následne vo svojej izbe uspokojoval a viedol si o tom celkom podrobný denník.

J.M. Barrie

Barrieho poznáme hlavne ako autora príbehu o Petrovi Panovi, chlapcovi, ktorý nechcel vyrásť. Z Barrieho však vyrástol vskutku zvláštny a prefíkaný jedinec. Po smrti jeho najlepšej kamarátky sa staral o jej synov. Na prvý pohľad to vyzerá ako obetavý čin, pravda je však iná. Bol to práve Barrie, kto prepísal jej závet tak, aby to vyzeralo ako jej vôľa a aby jej deti dostal on. To však nie je všetko.

Keď bol Barrie ešte len dieťa, jeho starší brat David sa nešťastnou náhodou utopil. David bol vždy matkiným obľúbencom. James sa teda rozhodol napodobňovať svojho brata, aby potešil ich matku. Často si obliekal Davidove šaty a dokonca si aj začal popiskovať melódiu, ktorú si často nôtil David.

Roald Dahl

Diela ako Charlie a továreň na čokoládu či Matilda vám asi predstavovať netreba. Dahl bol jedným z najpredávanejších autorov detskej literatúry. Viaceré jeho príbehy sa stali uznávanými klasikami, na ktoré sa spomína len v dobrom. Mal však extrémistické názory a veľmi zlé rodinné vzťahy, otvorene sa dokonca priznával k antisemitizmu. Rád prirovnával Izrael k nacistickému Nemecku a raz sa nechal verejne počuť : “Musí Izrael, tak ako Nemecko, najskôr padnúť na úplne dno, aby sa naučil, ako sa správať?“

Okrem toho, jeho dcéra Tessa zažila ako dieťa ťažko traumatizujúcu udalosť, no jej otec odmietal terapiu pre celú rodinu. Veril, že terapia by zničila jeho kreativitu, tak, ako sa to stalo pár jeho známym. Tak sa radšej rozhodol svoju dcéru od útleho detstva dopovať konskými dávkami liekov. Okrem toho, keď mala Tessa 6 rokov, jej staršia sestra Olivia zomrela. Ich otec, devastovaný stratou prvorodenej dcéry, si zlosť často vybíjal na Tesse a porovnával ju s jej staršou sestrou, čo Tessu viedlo ešte k horším stavom a to zas k vyšším dávkam liekov.

Enid Blyton

Blyton bola autorkou obľúbenej série knižiek „Slávna päťka“, o večne šťastných, zvedavých deťoch, ktoré spolu vždy zažívali nové a fantastické dobrodružstvá. Pokým strávila slušnú časť svojho života písaním 25 kníh o deťoch a pre deti, jej vlastné deti ju opísali trochu odlišne. V skutočnosti vraj bola veľmi chladná a zlomyseľná žena, ktorá vôbec nemala rada deti. Jej vlastná dcéra, Imogen, ju opísala ako arogantnú a pretvarujúcu sa ženu bez štipky materinského citu.

E.B. White

Šarlotina pavučinka je považovaná za jednu z detských klasík. White je na tomto zozname možno aj neprávom, keďže nespáchal nič zlé, bol len trochu zvláštny. Bol totiž úplne posadnutí pavúkmi. Veľmi rád ich vyhľadával a študoval. Táto obsesia bola preňho inšpiráciou a bez nej by zrejme Šarlotina pavučinka ani nikdy nevznikla. Dokonca sa sám označoval za pavúka v básniach, ktoré písal svojej žene, Katherine.

Hugh Lofting

Tento prípad bol zrejme v období, keď kniha vyšla úplne nezaujímavý, no v dnešnej dobe by sa to deťom vysvetľovalo len veľmi ťažko. V knihách o doktorovi Dolittlovi sa totiž v istom období úplne „vyparila“ jedna postava. Išlo o Bumpa, afrického princa, ktorý sa chcel stať bielym, aby si za ženu mohol vziať princeznú. V pôvodnej verzii mu doktor Dolittle vybielil pokožku, no v neskorších vydaniach sa táto postava pochopiteľne už vôbec neobjavuje.

Nakoniec snáď treba len dúfať, že vám tieto skutočnosti úplne nezničili pohľad na vaše milované knižky z detstva. Príbehy, ktoré napísali títo autori stále zostávajú peknými a nakoniec, ľudia sú rôzni. Medzi velikánmi sa často objavujú mierne „pohnutí“ jedinci a preto nie je až tak prekvapivé, že sa našli aj v rámci autorov detskej literatúry. Aj keď treba uznať, že je pozoruhodné, ako dokáže niekto, kto z duše nenávidí deti, písať tak krásne príbehy o nich a pre nich.

Pozri aj: Harry Potter, Veľký Gatsby či Pýcha a predsudok: 7 bizarných teórii, ktoré vám navždy zmenia pohľad na tieto klasiky

social.diply