Keď sme boli malí, dospelí ľudia nám hovorievali, aby nás nikto nevidel plakať. Až neskôr sme pochopili, že sa nás snažili chrániť. Vo svete dospelákov je predsa nepredstaviteľné, aby sme dali najavo svoje slabosti.
Vyrastali sme s tým, že pocit slabosti je niečo, za čo by sme sa mali hanbiť. Bolo potrebné to skrývať. Túto „fasádu“ sme začali využívať tak často, že k nám prirástla. Stala sa súčasťou našich vzťahov, kariér a každodenných rozhovorov s priateľmi.
Hoci sme sa takto naučili fungovať v blízkosti iných, sme takí, aj keď sme sami? Nie sme. Keď po náročnom dni prídeme domov, je pochopiteľné, že fasádu odložíme. Ak by sme sa naučili správne regulovať svoje emócie, nedoľahlo by to na nás všetko naraz. Všetci máme svoje problémy, slabosti a vnútorné boje, ktorým čelíme každý deň. To však ešte neznamená, že nás môžu iní považovať za slabochov.
Prečo by sme mali skrývať svoje pocity? Nikto nebol nikdy súdený na základe sĺz, ktoré vyronil. Sme živé bytosti, ktoré nemusia svoju tvrdosť ukazovať 24 hodín 7 dní v týždni. Prejavovanie emócií, aj tých negatívnych, z nás robí nesmierne statočných, pretože proti ním bojujeme.
Aj keď sa nám môže zdať, že v našich životoch svieti slnko, nikdy nevieme, kedy prídu oblaky. Tie so sebou môžu priniesť dážď v podobe menších problémov, ale aj búrky v podobe vážnejších komplikácií. To však neznamená, že slnko je slabšie ako dážď a búrky. Taktiež to ani neznamená, že slnko už nikdy nevyjde. Vyjde, a to najneskôr na druhý deň. A spolu s ním vstúpi do vášho života aj svetlo a teplo.
Nahlásiť chybu v článku