Mnoho umeleckých diel má priame a ľahko pochopiteľné hlavné myšlienky. Niekedy dokonca aj vážnejšie a ťažšie knihy, ako napríklad Orwellove dielo 1984, majú úžasne prepracovanú, presnú a všeobecne chápanú hlavnú myšlienku. Mnohé diela sú však nejednoznačné a snáď v každej knihe sa dajú nájsť štrbiny a nevysvetlené maličkosti. To potom pravdaže dáva priestor na rôzne teórie. Niekedy samotní autori poukrývajú mnohé symboly do svojich diel bez toho, aby o tom niekoho upovedomili, inokedy jednoducho nastupujú interpretačné, či často „nadinterpretačné“ schopnosti a predstavivosť fanúšikov a literárnych kritkov. Mnohí hovoria, že krása umenia je práve v tom, že tisíc ľudí príde s tisícimi rôznymi interpretáciami jedinej veci. Tu je 7 niekedy až bizarných teórii, na ktoré prišli fanúšikovia a literárni kritici, a ktoré či už sú, alebo nie sú pravdivé, jednoznačne vám zmenia pohľad na tieto klasické knihy.

Pýcha a predsudok: príjem pána Darcyho pochádza z otrockej práce

Romantické knihy sú žáner priamo mierený a aj keď sa ľahko píše, je ťažké pri jeho predvídateľnosti a počte diel vytvoriť veľdielo, ktoré otrasie svetom. Pýcha a predsudok však je jedno z klasických romantických veľdiel, zbožňované mnohými a stavané vyššie ako zvyšok tohto žánru, aj keď mnohí sú zástancami toho, že je to jednoducho ekvivalent dnešných tuctových romantík, len náhodou má šťastie, že je už z 19. storočia. Každopádne treba povedať, že pán Darcy je prototyp romantického hrdinu. Pekný, šarmantný, bohatý a pravdaže nevysvetliteľne náramne priťahovaný hlavnou hrdinkou. Napriek tomu, potenciálne má jednu obrovskú chybu, a to, že bol pravdepodobne otrokárom.

V danej dobe existovalo len pár reálnych možností, ako si mohol zabezpečiť taký vysoký ročný príjem a dve tie najpravdepodobnejšie sú buď obchodovanie s cukrom, alebo banský priemysel. Obe tieto „podnikateľské“ odvetvia boli vtedy pravdaže postavené na otrockej práci. Podľa spisovateľky Joanny Trollopeovej je z historického hľadiska veľmi pravdepodobné, že Darcy bol prepojený na karibské cukrové plantáže, a tým či už priamo, alebo nepriamo podporoval otroctvo.

Frankenstein: táto kniha je o tehotenstve a pôrode

Frankenstein je chápaný ako silný príbeh o vede, postupe technológie, smrteľnosti človeka a chápaní dobra a zla. Ešte do dnešného dňa sa toto dielo Mary Shelleyovej teší veľkej obľube. Je to dielo všeobecne uznávané ako parabola nebezpečenstva, ktoré číha pri slepej honbe za vedomosťami a nepremysleného, nezodpovedného konania. Existuje však možnosť, že kniha má v skutočnosti aj celkom odlišný význam. Viacerí sa totižto domnievajú, že príbeh Fankensteina je vlastne metaforou pôrodu.

V roku 1814 sa vtedy len 16-ročná autorka, Mary Shelleyová vydala a krátko na to otehotnela. Osem mesiacov na to žiaľ potratila. V roku 1815 napísala do svojho denníka: „Snívam o tom, že moje dieťa bude opäť žiť. Snívam, že mu bola iba zima, že sme ho zahriali pri ohni a ono žije.“

Fanúšikovia jej diela vedia, že tento zápis v denníku sa až desivo veľmi podobá na scénu z knihy, v ktorej bolo monštrum vytvorené. Ďalšia vec, ktorá stojí za zváženie je výber slov, ktorý Shelleyová použila pri zrode tohto monštra. Spôsob, akým opisovala zrod monštra bol veľmi podobný tomu, aký by ste používali pri opise naozajstného pôrodu. Zároveň to, ako sa toto monštrum vyvíja v čase kopíruje vývoj ľudského dieťaťa. Aj keď vo filme to bolo inak, v knihe sa toto monštrum naučí rozprávať a odpozorovať ľudské správanie. No a nakoniec, jeho prvé obete sú malé deti a jedno z nich má presne meno Shelleyovej mŕtveho dieťaťa.

Veľký Gatsby: Jay Gatsby bol v skutočnosti černoch

Príbeh, ktorým sa F. Scottovi Fitzgeraldovi podarilo úplne pošliapať ideu amerického sna – Veľký Gatsby, sleduje leva salónov a multimilionára so škaredým tajomstvom. Aj keď to nie je úplne s istotou napísané, predpokladá sa, že Jay Gatsby sa narodil chudobný a získal svoje bohatstvo pomocou pašeráctva. Podľa jednej teórie sa však Gatsby narodil ako černoch.

Táto teória hovorí, že Fitzgerald do tohto príbehu zakomponoval množstvo náznakov, že Gatsbymu sa iba darí oklamať ľudí a tváriť sa ako beloch. Veľa krát sa v knihe opakuje opis jeho pleti a tela ako hnedého. Gatsby sa asociuje s New Orleans a jazzovou hudbou, ktoré boli najväčšími znakmi černošskej kultúry v Amerike v 20.-tych rokoch minulého storočia. Táto teória sa ozaj chytá každej maličkosti a čím zvláštnejšej, tým lepšie.

V jednej pasáži je povedané, že Gatsby vlastní 40 akrov pôdy, čo korešponduje s heslom „40 akrov a mulica“, ktoré boli tradične rozdávané otrokom, ktorí sa stali slobodnými občanmi. No a nakoniec, Gatsby slúžil vojenskú službu na mieste menom Montenegro, teda v Čiernej Hore.

Na ceste: kniha s katolíckym podtextom

Táto kniha o niekoľkých rokoch voľného putovania po Amerike, v ktorej figuruje skupina mladých voľnomyšlienkárov, je plná jazzu, drog, dobrých áut a neviazaného sexu. Inak povedané: Biblia bítnickej generácie spísaná Jackom Kerouacom. Okrem svojho historického kontextu je táto kniha často uznávaná aj ako oslava Ameriky, či príbeh približujúci mužskú sexualitu. Pochopiteľne však málokto povie, že je to nábožná kniha a na prvý pohľad sa tomu vôbec nedá diviť.

Táto interpretácia však pochádza priamo od samotného Kerouaca. Vyrastal v silno veriacej katolíckej rodine a neskôr prehlásil, že náboženstvo si našlo svoju cestu do všetkého, čo kedy napísal. Okrem toho, sám Kerouac vlastne nenávidel bítnikov ako hnutie a ľudí, čo sa za nich prehlasovali. Bítnici preňho boli ľudia stratení a zbití spoločnosťou, niečo, čím človek je proti vlastnej vôli, nie niečo, čím sa rozhodne stať, identifikovať sa s tým a glorifikovať to.

To, čo Kerouac a jeho kamaráti hľadali „na ceste“, ako sám raz prehlásil, bol Boh. Aj keď verejnosť prijíma ideu, že jednoducho hľadal odpovede na otázky, to, že tie odpovede hľadal v Bohu, je už menej známe. Nakoniec aj samotná postava Deana Moriartyho (inšpirovaná Nealom Cassadym) má byť údajne do určitej miery reprezentáciou Krista.

Don Qujiote de la Mancha: kniha o židovskom mysticizme

Pikareskný román Miguela De Cervantesa rozpráva príbeh pomätenca, ktorý sa po čítaní hrdinských románov o rytieroch rozhodol, že aj on sa stane rytierom. Za svojich oponentov si vyberá veterné mlyny a celkovo sa zosmiešňuje a strápňuje. Jedna z teórii hovorí, že celý tento román nepriamo poukazuje na židovský mysticizmus.

Táto teória pochádza zasa z inej teórie, a to tej, že Cervantesovi predkovia boli židia, ukrývajúci sa v Španielsku, a že Cervantes sa následne rozhodol na to poukazovať vo svojom diele. Autori tejto teórie hovoria, že Quijote je vlastne odvodené z Aramejského „qeshot“, čo v preklade znamená pravda, alebo istota. Zároveň sa chytili toho, že Don Quijote sa snaží žiť život presne tak, ako je napísane v knihách, tak, ako sa o to snažia aj ortodoxní židia. Okrem toho aj samotná štruktúra diela pripomína „Sefer ha-Zohar“, jednu zo základných kníh židovského mysticizmu.

Harry Potter: čarodejník, na ktorého nikdy nezabudneme, je nesmrteľný

Keď niečo získa také astronomické číslo fanatických fanúšikov, ako príbeh Harryho Pottera, pochopiteľne vznikne kopa teórii a „nadinterpretácií“ aj tých najzanedbateľnejších maličkostí. Dalo by sa povedať, že aj po ukončení samotného príbehu, či už knižne, alebo na plátne, je príbeh Harryho Pottera nesmrteľný. Existujú však teórie, ktoré hovoria, že tak isto nesmrteľná je aj samotná postava tohto čarodejníka. Táto teória, aj keď patriaca medzi tie, ktoré sú na prvý pohľad nepriestrelné, bola síce už vyvrátená, no nedá sa poprieť, že dáva príbehu úplne nový rozmer.

Existujú vlastne dve rôzne stanoviská, ktoré hovoria o možnosti Potterovej nesmrteľnosti. Tá prvá, bola vyvrátená samotnou Rowlingovou pomocou jej Twitteru, nepoužila však žiadne priame logické odôvodnenie prečo táto teória nemôže byť pravdivá, iba sa vyjadrila, že je smutné, ak tejto teórii niekto verí. V tejto teórii ide o predpoklad, že Dumbledoreov fénix bol Horcrux, ktorý mal ochrániť Harryho a spraviť ho nesmrteľným. Keďže fénix nikdy nezomrie, ale znovuzrodí sa zo svojho popolu, znamená to, že nikdy nezomrie ani Harry.

Druhé stanovisko vychádza z vyhlásenia v knihe, ktoré hovorí, že Harry či Voldemort musia byť zabití jeden druhým. Na prvý pohľad to indikuje, že sa zapoja do úžasného súboja, kde môže vyhrať len jeden z nich. Lenže fanúšikovia prišli s teóriou, že ak Harry zabil Voldemorta, znamená to, že Harryho teraz nemá kto zabiť. Aj táto teória však bola vyvrátená, a to veľmi jednoducho. Nesmrteľnosť bola naviazaná na časť Voldemorta v Harryho duši, ktorá zomrela spolu s Voldemortom, čo znamená, že zanechala Harryho iba „obyčajným“ chlapcom.

Napriek tomu, so všetkými magickými vecami, ktoré sú možné vo svete Harryho Pottera, táto teória stojí za zmienku a to preto, lebo úplne mení pohľad na ukončenie tejto úspešnej série. Dodáva príbehu šmrnc v rámci idei obety za dobro a zároveň prináša otázku zmyslu nesmrteľnosti.

Knihy Jane Austenovej sú o „teórii hier“

Najjednoduchšie povedané, teória hier je o posudzovaní možností, ktoré majú dvaja alebo viacerí ľudia pri priraďovaní hodnoty výhodám, ktoré z výberu konkrétnej možnosti plynú. Pokým benefity väčšinou uškodia druhému „hráčovi“, dá sa to aj oklamať a prísť s riešením, ktoré ponúka nečakané benefity obom stranám. Z toho vychádza technika, ktorej pointou je zmapovať a namieriť ľudí na to, aby sa rozhodli pre možnosť, ktorá prinesie benefity vám, pričom druhú stranu presvedčíte, že dané konanie bola čisto ich vlastnou voľbou. Podľa jedného experta, Austenovej postavy túto techniku využívajú veľmi často, čo vlastne z Austenovej robí expertku na teóriu hier (ktorá má mimochodom veľmi blízko k reverznej psychológii).

V Pýche a predsudku si napríklad pani Bennettová vypočíta, že správny čas, aby poslala svoju slobodnú dcéru za potenciálnym ženíchom, je pred búrkou. To donúti jej dcéru prenocovať uňho a privedie ich to k tomu, aby sa zblížili a nakoniec dali dokopy. V Sídle Mansfield zasa Fanny Price potrebuje získať späť nožík, ktorý má pre ňu veľkú citovú hodnotu. Premyslí si teda to, že dieťa, ktoré ten nožík teraz má, má záujem o nožík ako o samotný objekt, takže mu kúpi nový a podarí sa jej ho vymeniť za ten pôvodný. Týchto príkladov je v Austenovej knihách ešte oveľa viac. Michael Suk-Young Chwe, ktorý učí na UCLA, považuje metódy z Austenovej kníh za tak dobré príklady tejto psychologickej metódy, že ich využíva ako učebné pomôcky.

psych.sk (Mária S.), listverse