Existuje síce aj takáto forma, žiť však s úzkosťou a sociálnou fóbiou neznamená len byť hanblivý. Popravde, nie každý, kto trpí sociálnou úzkosťou málo hovorí. Prejavuje sa mnohými spôsobmi. Niektoré vás možno prekvapia. Aby sa zistilo, ako sociálna úzkosť ovplyvňuje život ľudí, ktorí ňou trpia, istá skupina ľudí sa rozhodla spýtať priamo ľudí patriacich do komunity úzkostných. Aj toto robia ľudia pod vplyvom svojho ochorenia a možno by ste to ani nepovedali.
„Mnoho ľudí si myslí, že som drzá, keď som v skupine ľudí ticho. V skutočnosti som ticho preto, lebo som vydesená a môj mozog neustále premýšľa nad tým, že iste poviem niečo zlé.“
-Maegan B.
„Neustále som prilepený k svojmu telefónu. Je to výhovorka, aby som sa nemusel pozerať nikomu do tváre. Neustále si v hlave tridsaťkrát prechádzam, čo chcem druhej osobe povedať, potom si však uvedomím, že to už nie je relevantné.“
-Grace D.
„Som ticho, radšej som poslucháčka konverzácie ako jej účastníčkou. Mám pocit, že čokoľvek povie, bude to hlúposť.“
-Juliana G.
„Hovorím rýchlo, táram, a vtipkujem aj keď tam v podstate ani nie som. Fungujem v podstate na autopilota a neskôr, keď som späť, prechádzam si v hlave všetko, čo som povedala a urobila. Trochu ako keď sa človek opije. Samozrejme, žartujem a hovorím rýchlo vždy, čiže rozdiel si nikdy nevšimne, vrátane mňa, až kým nevyjdem z hmly.“
-Suze A.
„Myslím si, že veľa ľudí si neuvedomí, že keď som vonku s priateľmi a zrazu sa vyparím, je to kvôli úzkosti. Vždy príde moment, kedy toho začne byť na mňa príliš a jednoducho musím odísť domov.“
-Lucas Z.
„Neustále sledujem reč tela iných ľudí, aby som videla, či ich neurážam už len tým, že dýcham.“
-Jennifer L.
„Často si uvedomím, že veľmi veľa rozprávam…v duchu si hovorím: buď ticho, príliš veľa hovoríš, nikoho to nezaujíma, každý ťa súdi. Avšak keď som vonku s priateľmi a nikto nič nevraví, mám pocit, že nastalo trápne ticho a musím ho niečím vyplniť. Mám preto potrebu ešte viac hovoriť napriek tomu, že vo vnútri ma zožiera úzkosť a premáha ma panika. Niekedy, po veľkých udalostiach aj niekoľko dní s nikým nekomunikujem alebo ostanem v posteli, aby som sa dala dokopy.“
-Jessica G.
„Ak potrebujem niekam zavolať, niekedy trvá celé dni, kým pozbieram odvahu. Je ľahšie napísať správu, stále je však náročné byť tým, kto konverzáciu začne. Taktiež nerád hovorím vo veľkej skupine ľudí. Ak mám niekam ísť, pol hodinu sedím v aute a nakoniec sa aj tak rozhodnem, že tam nejdem.“
-Tiffany A.
„Som hlučná, vtipkujem a smejem sa. Robím čokoľvek, čo odpúta pozornosť iných od faktu, že som extrémne nervózna a trápim sa.“
-Vikki M.
„Keď mám jednať s ľuďmi, znervózniem. Väčšinou sa to začne ešte doma a adrenalín ma úplne pohltí. Nedokážem odpovedať na otázky, až kým nešoférujem a niečo ma nerozptýli. Vrátane otázok kam idem a prečo.“
-Myrlyn B.
„Hrám sa s vlasmi, kabelkou, alebo čímkoľvek, čo mám po ruke, aby som sa zbavila nervozity. Niekedy si to ani neuvedomím, až kým v ruke nedržím potrhanú vreckovku.“
-Katie M.
„Vždy sedím chrbtom pritisnutým k stene. Ak treba, požiadam priateľa, aby si so mnou vymenil miesto, ak treba. Občas prichádzam o časti rozhovorov preto, že si obzerám únikové možnosti a v hlave si robím poznámky ku každej jednej osobe v miestnosti.“
-Julz T.
„Buď sa celkom uzavriem a vôbec nekomunikujem a ľudia si myslia, že nemám rád spoločnosť. Alebo sa snažím presvedčiť sama seba, aby som vyzerala „normálne“, táram a rýchlo rozprávam. Som stratený prípad.“
-Bryanna B.
„Neustále si dookola precvičujem, čo poviem do telefónu a píšem si to na kúsok papiera. Predtým, než vytočím číslo sa však úzkosť tak vystupňuje, že jednoducho prečítam to, čo som si napísala na papier.“
-Leah O.
„Trvá mi dlho, kým odpoviem na mail, alebo správu, hlavne na skupinové správy, pretože sa desím toho, že napíšem niečo nesprávne, alebo poviem niečo zlé, či niečo, čo by mohlo byť považované za drzé a neslušné. Už som mala problémy s takýmto typom komunikácie a desí ma to. Mám pocit, že každý ma hneď nenávidí a keď napíšem niečo hlúpe, myslím si, že ma nenávidia ešte viac.“
-Keira H.
„Nedokážem sa sústrediť na konverzáciu, pretože neustále myslím na to, čo ak nestihnem vlak domov, či moje vlasy vyzerajú dobre, či vyzerám dosť zaujatá, či nechávam druhej osobe dosť priestoru na hovorenie a na to, že ak teraz odídem, budem doma o hodine X a budem mať ešte Y hodín spánku. Je to vyčerpávajúce, pretože moja myseľ nedokáže prestať a ja si nedokážem spomenúť doslova na nič z toho, čo mi kto v ten večer povedal.“
-Stephanie T.
„Sociálna úzkosť je jeden z dôvodov, prečo si nechávam dlhé vlasy. Je to pre mňa niečo ako ochranný štít, je veľmi upokojujúce hrať sa s nimi. Cítim sa tak menej odhalene, vlasy sú ako záves, za ktorým môžem zmiznúť kedykoľvek chcem.“
-Opal S.
„Mám večne namosúrený výraz tváre. Niežeby som nebola šťastná, len sa necítim vo svojej koži a nedokážem naozaj vyjadriť svoje emócie. Často sa zahlbujem do svojich vlastných ničivých myšlienok. Neustále si hľadám výhovorky, aby som mohla odísť z miestnosti, pretože ak je v nej veľa ľudí, cítim sa nepríjemne. Som prilepená k svojmu mobilu, aby som utiekla od samej seba a všetkého okolo. Som nepokojná.“
-Andrea M.
„Často na poslednú chvíľu ruším plány, nie preto, že som drzá alebo nechcem ísť, ale preto, že občas som vydesená ísť na verejné priestranstvo, som vydesená z toho, čo sa môže stať, kto sa na mňa pozrie, že sa budem cítiť trápne atď. Potom sa však cítim zle, že som nikam nešla.“
-Jessica S.
„Začnem sa potiť, úplne nezmyselne, nezávisle od toho, aká je teplota vzduchu. Najhoršie je, keď mi vyráža pod nad hornou perou, pretože sa to nedá zakryť. Pred každým pracovným pohovorom rozmýšľam, či nie je načase vyskúšať dať si antiperspirant aj nad hornú peru.“
-Angela J.
„Vždy si radšej robím plány aspoň deň vopred. Každé ráno sa psychicky pripravím na to, čo bude cez deň. Pomáha to znižovať úzkosť a upokojuje ma, keď viem, čo mám očakávať. Je pre mňa náročné byť spontánna, ale keď mi priatelia dajú vedieť vopred, že by niečo radi ten a ten deň podnikli, dokážem sa pripraviť na sociálnu interakciu a zároveň sa prispôsobiť v tom, čo presne budeme robiť, kedy a kde.“
-Jessica D.
„Môžem sa zdať úplne chladná, strohá a upätá, v skutočnosti však bojujem s panikou a musím vynaložiť ohromné úsilie, aby som sa rozprávala s inou osobou spôsobom, ktorý sa zdá byť normálny.“
-Cat S.
„Občas, keď je toho okolo mňa príliš veľa, jednoducho vypnem. Ako keby som bola mysľou niekde inde a prítomná len fyzicky. A neprítomne pritom pozerám, väčšinou na zvláštne veci, napríklad odpadkový kôš.“
-Elaine W.
„Väčšinou sa len podivne usmievam a snažím sa nikomu nezavadzať. Vždy mám pocit, že ľudí okolo seba niečím otravujem. Chcem len odísť, aj keď je ku mne práve každý milý. Je to zlý pocit.“
-Emily J.
psych.sk (Petra Sušaninová) themighty.com
Nahlásiť chybu v článku