História tohto ústavu sa začala písať v roku 1247 a pôvodný názov znel Rád Svätej Márie Betlehemskej. A ako sa v tej dobe očakávalo, mnísi sa začali starať o chudobných a psychicky chorých. Verili, že tvrdé zaobchádzanie, diéta a sociálna izolácia „vyhladujú“ narušenú časť psyché. Aj keď boli úmysly mníchov čisté, tí, čo sa ich snažili napodobňovať, pripomínali skôr tyranov. Nasledovalo 500 rokov šialenstva, biedy a utrpenia.

Z Betlehema sa stalo miesto plné hrôz a z pôvodného názvu vznikla prezývka Bedlam. A slovo Bedlam sa stalo univerzálnym synonymom šialenstva. Toto je 10 dôvodov, prečo.

Pôvod

Betlehem začínal ako malá inštitúcia, ktorá bola schopná poňať len niekoľko obyvateľov naraz. Pôvodná stavba bola postavená na kanalizácii, ktorá často pretekala a pacienti boli nútení brodiť sa splaškami. Naraz bolo ubytovaných približne tucet pacientov a v budove bola kuchyňa a dvor na cvičenie.

V stredoveku prešiel Bedlam z rúk cirkvi pod nadvládu kráľovskej koruny Anglicka. Vláda v tom videla potenciálny zisk. Okolo roku 1600 ostali z budovy v podstate len trosky. Koncom 17. storočia bola budova postavená nanovo, pričom vchod strážili dve sochy vyjadrujúce ľudské utrpenie. Sochy boli pomenované Melanchólia a Šialenstvo. V Bedlame boli v tých časoch umiestňovaní aj pacienti, ktorí sa dnes už za psychicky chorých nepovažujú. Okrem ťažkých schizofrenikov a psychopatov boli v ústave aj jedinci trpiaci epilepsiou, či poruchami učenia. Mnohých z pacientov opustili ich rodiny a boli ponechaní napospas krutému týraniu.

Rotačná terapia

Bedlam „liečil“ pacientov mnohými kontroverznými spôsobmi a táto terapia sa na prvý pohľad nemusí zdať až taká desivá. Vymyslel ju starý otec Charlesa Darwina (Erasmus Darwin) a základom metódy je to, že pacient je pripevnený na stoličke, alebo na hojdačke visiacej zo stropu. Stolička je následne otáčaná rýchlosťou a spôsobom, aký udáva lekár. Takýto „kolotoč“ sa mohol točiť rýchlosťou závratných sto otáčok za minútu. Samozrejme, kolotoče sú zábavné, ak však idú v primeranej rýchlosti a na istý čas. Viete si však predstaviť ostať na nejakom napríklad dve hodiny?

V Bedlame bola táto terapia využívaná s veľkou obľubou. Samozrejme, spôsobovanie závratu však pacientom s ich ťažkosťami nijak nepomohlo. Naopak, pacienti následne trpeli nevoľnosťami a inkontinenciou. Zvracanie však v tých časoch bolo považované za terapeutické. Napriek tomu, že sa neskôr preukázala nevhodnosť tejto terapie, vedci pomocou nej skúmali vplyv rotácie na rovnováhu.

Známi pacienti

Väčšina pacientov v Bedlame ostáva smutne anonymná, niektorých mená sa však zachovali. Liečil sa tu napríklad Augustus Pugin, architekt, ktorý navrhol interiér paláca vo Westminstri, či legendárna zlodejka Mary Frith (známa ako Moll Cutpurse). Azda najznámejším pacientom však bol Daniel, kreslič Olivera Cromwella. Údajne meral úctyhodných 229 cm a mal k dispozícii vlastnú knižnicu. Daniel si okolo seba vybudoval menšiu sektu, keďže „schopnosť“ vidieť do budúcnosti mu umožňovala predpovedať strašné udalosti, ako napríklad mor, či požiar v Londýne v roku 1666.

Umenie

Niet pochýb o tom, že umenie často kráča ruka v ruke s psychickými ťažkosťami. Edvard Munch, Vincent van Gogh, či Michelangelo mali svojich démonov, ktorí ich sprevádzali pri práci. A tu prichádza na rad Bedlam.

V roku 1730 vytvoril William Hogarth sériu obrazov, na ktorých je Bedlam vyobrazený ako ľudská troska menom Tom Rakewell. Séria bola pomenovaná Rakeov progres. Tom bol postavou, ktorá zdedila obrovský majetok, a ten minul na gambling a prostitútky. Na poslednom obraze Tom leží na podlahe a sestry na neho zhora hľadia a prizerajú sa, ako ho požierajú dezilúzie.

Anglický umelec Richard Dadd strávil v Bedlame dva roky. Pravdepodobne trpel paranoidnou schizofréniou, bol však obvinený z toho, že ubodal svojho otca na smrť, nakoľko si myslel, že je Diabol. Následne ušiel do Francúzka, kde plánoval zabiť pápeža, čo mu údajne prikázal egyptský boh Osiris. Do Bedlamu bol odvezený po tom, čo žiletkou vo vlaku napadol iného muža.

Brutálna liečba

Od otvorenia brán Bedlamu liečenie prešlo dlhou cestou. Dnes už máme spoľahlivé lieky a terapie. V minulosti však bola liečba často skôr ďalšou traumou. V 18. a 19. storočí boli napríklad pacienti kúpaní v ľadovej vode, boli nútení hladovať a boli bití. Ničím zvláštnym nebola ani izolácia pacientov od spoločnosti, či tzv. venesekcia, teda púšťanie žilou, alebo aplikácia pijavíc. Niektoré metódy boli natoľko drastické, že Bedlam odmietal prijímať pacientov slabšej povahy, ktorí by liečbu nemuseli zvládnuť.

Masové hroby

Mnoho pacientov liečbu neprežilo. Nedávno vedci objavili masové hroby, v ktorých boli uložené obete Bedlamu, vrátane tých, čo umreli na mor. Ak niekto umrel v Bedlame, rodina sa k nemu často odmietla hlásiť, boli preto pochovávaní bez cirkevného obradu. V hroboch boli objavené stovky pozostatkov, niektoré až zo 16. storočia.

Pitvy

V 18. a 19. storočí sa tešili obľube anatomické štúdie. „Nanešťastie“ však bolo k dispozícii málo mŕtvol, na ktorých by mohli byť vykonávané, keďže študovať sa mohli len telá chudobných a popravených kriminálnikov. To viedlo k odpornému vykrádaniu čerstvých hrobov, pričom telá boli predávané na výskumné účely.

V roku 1790 nastúpil do Bedlamu Bryan Crowther ako hlavný chirurg. Mal sa starať o chorých pacientov, oveľa viac sa však zaujímal o tých po smrti. Pacienti, ku ktorým sa po smrti neprihlásila rodina, tak skončili na jeho stole. Zaujímal sa hlavne o štruktúru mozgu a o to, čo spôsobilo psychické ochorenie. Napriek tomu, že jeho experimenty boli ilegálne, pokračoval v nich celých 20 rokov.

Korupcia

Keď sa Bedlam dostal z rúk cirkvi, istá korupcia bola nevyhnutná, pričom väčšinou išlo o spreneveru. Dary boli ukradnuté alebo predané vedením, aj pokiaľ išlo o jedlo, pacienti preto často hladovali. Azda najkrutejšie obdobie nastalo, keď sa do vedenia dostal John Haslam, ktorý veril, že pacienta možno vyliečiť zlomením jeho vôle. Neváhal na to využívať mučenie. Zo strachu zo zlej publicity sa po takmer 20 rokoch pokúsil Bedlam Haslama zbaviť, ten sa však stal členom britského parlamentu.

Pacienti v Bedlame boli v príšernom stave, boli nahí, vyhladovaní a pripútaní k stenám. Najhoršie na tom v tom období bol pacient menom James Norris. Bol pripútaný v postroji s reťazami, ktoré viedli do vedľajšej miestnosti. Kedykoľvek to personál považoval za vhodné, ťahali reťazami, ktoré obíjali Norrisa o stenu. Haslamov neľudský prístup sa pričinil o to, že sa ľudia začínali postupne viac zaujímať o dianie v Bedlame a pokúšali sa zaviesť humánnejšie metódy. V roku 1863 bola otvorená liečebňa Broadmoor, ktorá pod svoju strechu prijala niekoľko neslávne známych pacientov z Bedlamu, vrátane vyššie spomínaného Dadda.

Politickí väzni

Okrem psychiatrických problémov sa do Bedlamu dostávali ľudia aj z iných dôvodov. Napríklad snaha umlčať politického oponenta. Okrem toho, že bol oponent z cesty, stigma pobytu v Bedlame mu pravdepodobne zničila kariéru. Najzvláštnejšou postavou v histórii Bedlamu bol muž menom James Tilly Matthews. Začínala sa Francúzska revolúcia a hrozila vojna. Matthews cestoval do Francúzska, aby zmiernil situáciu. Tam bol zatknutý pre podozrenie zo špionáže a neskôr pod zámienkou nepríčetnosti odvezený späť do Anglicka.

Tilly sa dostal do Bedlamu, kde tvrdil, že je tajný agent a niekto sa pohráva s jeho mysľou. Údajne mu niekto do mozgu voperoval magnet, a pomocou nejakého prístroja ovláda jeho myšlienky. Ten, kto mu to urobil, si údajne chcel vynútiť vojnu s Francúzskom. Vyšetrili ho viacerí lekári a názory boli rôzne. Údajne išlo o prvý zdokumentovaný prípad paranoidnej schizofrénie.

Ľudská ZOO

Jednou zo zvláštností Bedlamu bol fakt, že bol prístupný verejnosti. Očakávalo sa, že pacientov budú navštevovať ich rodiny, roky však Bedlam pripomínal skôr ZOO. Boháči si platili za to, aby sa mohli prejsť po páchnucich chodbách ústavu. Návštevy boli tak časté, že tvorili značnú časť príjmu tohto zariadenia. Napriek tomu, že mnohí pacienti nepredstavovali hrozbu, v ústave sa nachádzalo aj mnoho psychopatov, ktorí museli byť pripútaní k stenám. Ak ste sa rozhodli ísť na prehliadku, mohlo sa tiež stať, že vám niektorá z tých úbohých duší vyprázdnila nočník na hlavu.

Pozri aj: Portréty Bedlamu: takto vyzerali v 19. storočí pacienti historicky najznámejšej psychiatrickej liečebne, ktorá sa preslávila tými najkrutejšími liečebnými metódami

listverse