Rôzne konšpirácie a nadprirodzené javy a sily môžu byť zábavnou predstavou. Ľudia ich milujú hlavne preto, lebo aj veľké záhady majú často úplne nečakané banálne riešenie. Tieto záhady sa však doteraz vyriešiť nepodarilo. A možno sa to už nikdy ani nepodarí…

Vražda Julie Wallace

Julia Wallace bola žena v domácnosti britského pôvodu žijúca v Liverpoole. 19. januára 1931 sa jej manžel William vybral do šachového klubu, aby si zahral svoju obľúbenú hru. Keď prišiel do klubu, dostal správu, že muž menom Qualtrough mu odkazuje, aby sa vybral na 25 Menlove Gardens East. Nasledujúci deň tak William skutočne urobil a nechal svoju ženu doma samú. Ukázalo sa, že to bola falošná adresa a William strávil hodinu pochodovaním po okolí.

Keď sa vrátil domov, v salóne našiel zbité a zakrvavené telo svojej manželky. O dva týždne neskôr polícia zatkla Williama. Mysleli si totiž, že falošnú správu si poslal sám, ako alibi. Napriek tomu, že väčšina dôkazov bola pochybná, William bol odsúdený a odsúdený na popravu. Súd však svoje rozhodnutie prehodnotil a William bol prepustený na slobodu. Do dnešného dňa nebol z vraždy Julie nikto obvinený a netuší sa, kto zločin spáchal.

Veľký Sivý muž z Ben MacDhui

V Škótsku je známy pod menom Am Fear Liath Mor a je podobnou záhadou ako Yeti alebo Bigfoot. Hovorí sa, že žije na Ben MacDhui, na najvyššom vrchu hôr Cairngorm. Prvýkrát tvora údajne videl v roku 1889 profesor Normal Collie. Napriek tom, že technicky Sivého muža nevidel, vyjadril sa: „Počul som niečo iné, než vlastné kroky. Každé tri, či štyri kroky som počul praskanie, ako keby niekto kráčal za mnou, ale mal štyrikrát dlhší krok, ako ja.“

Odvtedy mnoho ďalších ľudí tvrdilo, že Sivého muža videli. Medzi nimi napríklad aj Peter Densham, člen leteckej záchrannej služby. Milovník hôr Alexander Tewnion dokonca tvrdí, že na postavu, ktorá na neho hľadela z tmy, trikrát vystrelil. Vedci sa pokúšali fenomén, kedy ľudia vidia tiene tam, kde nie sú, objasniť. Ani toto ani zvuk krokov sa im však vysvetliť nepodarilo.

Hessdalenské svetlá

Prvýkrát sa tento fenomén v nórskom Hessdalene objavil v roku 1811. Po roku 1920 sa však frekvencia výskytu svetelného javu rapídne zvýšila. Ľudia hlásili podivný jav až 20x týždenne. Dovtedy sa svetlá objavovali 10-20x za rok. Svetlá boli zvyčajne jasno biele alebo žlté a vznášali sa and zemou.

Mnoho vedeckých štúdií sa pokúšalo prísť na to, čo je zdrojom tajomných svetiel. Nenašli však žiadne rozumné vysvetlenie. V okolí miesta výskytu sú dokonca rozostavané kamery, ktoré zachytávajú akýkoľvek záblesk svetla. Vedci si mysleli, že ide o odrazy svetiel áut, s týmto vysvetlením sa však nie každý stotožňuje.

Veľká záhada Amherstu

V druhej polovici 19. storočia žila v Amherste žena menom Esther Cox. Tvrdila, že ju posadol poltergreist. Esther žila v dome so svojimi sestrami a rodinou. Po tom, čo ju takmer zabil jeden z jej priateľov v záchvate psychózy, tvrdila, že v jej dome straší. Na istý čas sa presťahovala k sestre, ktorá bývala neďaleko. Akonáhle sa jej zdravotný stav upravil, vrátila sa domov, niečo však opäť nebolo v poriadku.

Poltergreist sa Esther vyhrážal, že jej vypáli dom. Zo strachu sa presťahovala k inej rodine, poltergreist ju však prenasledoval aj tam. K žene sa teda nasťahoval Walter Hubbel, ktorý sa o paranormálne javy zaujímal. Dom skúmal niekoľko týždňov a o svojom zážitku napísal aj knihu, v ktorej opisoval vznášajúce sa predmety a to, ako na Esther útočili neviditeľné sily. Dodnes sa nepodarilo objasniť, čo presne sa v Amherste dialo, mnoho ľudí si však myslí, že všetko je to len vymyslená fáma.

Zmiznutie Benjamina Bathursta

Benjamin Bathurst pôsobil v 19. storočí ako britský diplomat. Bol mladý, úspešný a zdalo sa, že jeho potenciál nemá hraníc. V roku 1809 sa práve vracal z diplomatickej cesty v Rakúsku. Pokúsil sa Rakúšanov presvedčiť, aby napadli Napoleonovo vojsko, musel sa preto cestou vyhnúť Francúzsku. Ozbrojený až po zuby sa rozhodol pod menom Koch prejsť cez Nemecko. 25. novembra zastavil Bathurst aj so svojím spoločníkom Krausem v meste Perleber, aby si oddýchli. Keď nastal čas ísť ďalej, vyšiel Bathurst von z dverí a Krause šiel o niekoľko sekúnd za ním. Keď však Krause vyšiel von, Bathurst tam nebol a odvtedy ho už nikto nikdy nevidel.

O niekoľko týždňov Krause dorazil do Anglicka a vysvetlil vláde, čo sa stalo. Spustilo sa veľké pátranie, do ktorého Bathurstova manželka investovala značné prostriedky, po Benjaminovi však nebolo ani stopy. Našli sa kúsky odevu, nikdy však nie Bathurstovo telo. Hovorí sa, že Bathursta zrejme zajali a zabili nahnevaní Francúzi, alebo padol za obeť banditom.

Stratená Sublettova baňa

Hovorí sa že v pohoriach Guadalupe v Mexiku sú najväčšie zlaté bane na svete. Ben Sublett bol baník a údajne sa mu podarilo nájsť zlatú žilu, z ktorej by mohol za týždeň vyťažiť zlato v hodnote 10 tisíc dolárov (takmer 9 tisíc eur). Nanešťastie, jediným dôkazom je jama v zemi, ktorá nie je väčšia, než človek.

Sublett bol považovaný za alkoholika a klamára, jedného večera však vkročil do taverny a sypal z dlane kúsky zlata. Sublett odmietol komukoľvek prezradiť, kde zlato našiel. Dokonca aj svojmu synovi povedal, aby ho našiel sám. Dodnes nie je známe, kde sa Subletova baňa nachádza. Vedci dokonca pochybujú aj o tom, že zlaté žily v pohorí Guadalupe vôbec existujú.

Incident Aurora

Aurora je malé mestečko v Texase, ktoré sa preslávilo tým, že 19. apríla 1897 tu havaroval lietajúci objekt zvláštneho tvaru, ktorý obyvatelia už predtým vídali niekoľko týždňov. Pilot haváriu neprežil. Údajne je pochovaný na miestom cintoríne, obyvatelia však jeho exhumáciu odmietajú. Tvrdia, že je to mimozemšťan a aby ho ľudia nemohli nájsť, náhrobný kameň v roku 1970 zmizol. Aurora si totiž vďaka incidentu vyslúžila obrovskú pozornosť médií.

Objekt údajne narazil do mlyna, roztrieštil sa na kúsky a telo pilota bolo znetvorené. Obyvatelia mu zriadili kresťanský pohreb a trosky lietajúceho objektu premiestnili do šachty. Niektorí obyvatelia tvrdia, že ide pravdepodobne o vymyslenú historku, ktorú vymysleli opilci po tom, čo podpálili mlyn na pozemku miestneho sudcu.

Čierne mauzóleum

Nájdete ho na cintoríne v Edinburgu a je miestom posledného odpočinku Sira Georgea Mackenzieho. Bol generálnym prokurátorom Charlesa II. a je zodpovedný za prenasledovanie istej skupiny Presbyteriánov. Mnoho z nich umrelo vo väzení, preto si George vyslúžil prezývku Krvavý Mackenzie. V roku 1691 bol pochovaný v Greyfriars Kirkyard v Edinburgu a celé stáročia sa nedialo nič zvláštne.

Avšak od roku 1999 mnoho návštevníkov tvrdí, že videli poltergreista a z cintorína odchádzali s popáleninami a viditeľnými modrinami. Prehovorilo vyše 450 svedkov, 100 z nich na cintoríne z ničoho nič omdlelo. Richard Felix, ktorý sa zaoberá paranormálnymi javmi tvrdí, že ide o najpresvedčivejší prípad, s akým sa doteraz stretol. Mackenzieho hrob bol zapečatený, prípady však pribúdali. Psychosomatické problémy ani hysterické reakcie ľudí sa doteraz objasniť nepodarilo.

The Hornet Spook Light

Tento podivný fenomén sa objavuje od roku 1866 v Oklahome na mieste zvanom Devil´s Promenade (Diablova promenáda). Ide o oranžové guľaté svetlo poskakujúce nad cestou. Svetlo sa jednoducho objaví, krúži, vlní sa a poskakuje nad cestou veľkou rýchlosťou a potom opäť zmizne. Najslávnejším vysvetlením je, že ide o svetlo, ktoré môže vzniknúť pri rozklade stromov alebo iného organického materiálu. Alebo môže ísť o odrážajúce sa svetlá áut z neďalekej cesty. Nie je však jasné, odkiaľ svetlo pochádzalo pred rozmachom automobilového priemyslu.

Vražda Geli Raubal

Angela „Geli“ Raubal bola mladá žena vyrastajúca v Nemecku v 19. storočí. Jej život však skončil predčasne, keď 18. septembra 1931 údajne spáchala samovraždu. Zbraň, ktorou sa mala zastreliť, patrila jej strýkovi a údajnému milencovi, Adolfovi Hitlerovi. Geli ho volala strýko Alfie.

Raubalová všade cestovala s Führerom a po čase sa k nemu aj nasťahovala a pracovala uňho ako chyžná. Kým spolu bývali, Hitler vyzdvihoval krásu svojej netere a tvrdil, že je prototypom árijskej ženy. Mnohí s ním však nesúhlasili a mysleli si, že sa snaží Hitlera zmanipulovať. Isté zdroje tvrdia, že noc pred Raubalovej smrťou sa s Hitlerom pohádala. Chcela totiž odcestovať do Viedne a zasnúbiť sa s iným mužom.

Po jej samovražde sa ľudia z Hitlerových radov snažili presadiť vysvetlenie, že Geli sa zastrelila, lebo bola nervózna z nadchádzajúceho hudobného recitálu. Nebol však objavený žiaden odkaz na rozlúčku a na Gelinom tele boli objavené početné poranenia, napríklad zlomený nos.

Prípad bol kontroverzný a rozpútal mnoho diskusií, tie však boli nacistami veľmi rýchlo umlčané. Bez ohľadu na to však dlho kolovala fáma, že Raubalovú zabil Hitler. Tesne predtým, než mal vyjsť článok týkajúci sa zistení o Gelinom prípade, novinár, ktorý sa incidentom zaoberal, bol zatknutý. Bol odvezený do tábora Dachau. Tým sa vyšetrovanie skončilo, nikto už nemal odvahu v ňom pokračovať. Zrejme sa už nikdy nedozvieme, ako v skutočnosti Geli Raubalová zomrela.

Pozri aj: Týchto 18 záhadných a desivých vrážd nebolo nikdy vyriešených. Dodnes naháňajú ľuďom hrôzu

listverse