K poznatkom, ktoré dnes berieme ako samozrejmosť, v minulosti ľudia dospeli vďaka drsným a niekedy priam nechutným experimentom, ktoré realizovali aj sami na sebe. Niet sa čo čudovať, že v minulosti ľudia verili toľkým poverám či šamanom, od ktorých čakali zázraky. Podrobiť sa štandardnej liečbe nebolo ani príjemné, ani bezbolestné. Napriek tomu by sme mali uznať odvahu ľudí, ktorí kvôli pokroku neváhali obetovať aj samých seba.

Práve o nich vám dnes píšeme…

Zvratky ako dôkaz

Keď v roku 1802 písal Stubbins Ffirth svoju diplomovú prácu, vyvinul teóriu, že žltá horúčka nie je nákazlivá. Hoci dnes vieme, že sa prenáša krvou nakazeného alebo komármi, vtedy ju ľudia považovali za vysoko nákazlivú a dokonca verili, že ju môže prenášať aj posteľná bielizeň chorých.

Aby Ffirth dokázal svoju teóriu, sám na sebe uskutočnil niekoľko experimentov. Ležal pri obetiach nákazy, snažil sa dýchať ten istý vzduch, no keď sa ani po dlhšej dobe nenakazil, rozhodol sa pre čosi radikálnejšie. Čiernymi zvratkami, ktoré boli symptómom tejto choroby, si natrel otvorené rany, ktoré si urobil na predlaktí. Keď sa ani tak nenakazil, rozhodol sa zjesť zvratky priamo vyvrhnuté od pacienta. Napriek všetkým týmto nechutným pokusom sa nenakazil, čo považoval za dôkaz svojej teórie.

Áno, aj kosti bolia

Pre nás možno nič nové, no pre britských vedcov Jonasa Kellgrena a Thomasa Lewisa to bol objav. V 30. rokoch minulého storočia sa títo lekári zameriavali na porozumenie bolesti. Počas roka si viac než tisíckrát injekčne podali rôzne chemikálie a sledovali ich účinky na svaly, šľachy i kosti. Keďže chemikálie na kosti neúčinkovali, Kellgren zvolil niečo omnoho radikálnejšie. Rozhodol sa, že si cez holennú kosť nechá prejsť drôt.

Z tejto šialenej a bolestivej skúsenosti máme dôležitý poznatok – kosti naozaj bolia, teda presnejšie, ich hubovitá časť, ktorá svojou štruktúrou len násobí tlakové vibrácie. Možno by sa nám podobných výskumníkov zišlo viac, keďže o bolesti toho stále veľa nevieme.

Červy ako pochúťka

Giovanni Grassi, talianský parazitológ, našiel pri pitve v roku 1878 črevo plné lariev pásomnice. Väčšina ľudí by sa od toho znechutene odvrátila, no on v tom videl príležitosť, ako preštudovať prenášanie tohto červa. Najprv sa uistil, že on sám nehostí žiadneho parazita, potom prehltol vajíčka, ktoré našiel v črevách mŕtveho a čakal. O mesiac na to našiel vo vlastných výkaloch larvy pásomnice a svoj experiment považoval za úspešný. Zistil predsa, že pásomnica sa prenáša skrze výkaly infikované vajíčkami.

Prekvapenie: potrebujete pestrú stravu

Počas dlhých námorných plavieb bol skorbut chorobou, na ktorú umieralo množstvo námorníkov. Spôsoboval slabosť, ochorenie ďasien, zlé hojenie rán, infekcie a napokon aj smrť. Mladý chirurg John Crandon sa domnieval, že vitamín C môže mať veľký vplyv na hojenie rán. Aby túto domnienku potvrdil, potreboval vyvolať nedostatok vitamínu C a zvolil si na to svoje vlastné telo.

Všetko okrem syra, sušienok a piva vyradil zo svojho jedálnička. Po 4,5 mesiacoch si Crandon všimol, že jeho koža je nezvyčajne drsná a z korienkov vlasov mu vyteká krv. Ďalej sa vo svojej štúdii nedostal, pretože skolaboval. Dostal dávku 1000 mg vitamínu C a rýchlo sa zotavil. Hoci svojím experimentom čiastočne dokázal svoju domnienku, bolo to málo presvedčivé, pretože slabo kontroloval iné faktory, ktoré na tom mohli mať svoj podiel.

Na zdravie s cholerou

Dlhé desaťročia robila cholera ľuďom vážne problémy. Kvôli nedostatočnej hygiene ľahko prepukla v epidémiu, ktorá vyhubila tisícky ľudí. Koncom 19.storočia prišiel lekár Max Josef von Pettenkofer s teóriou, že samotná baktéria cholery nestačí na to, aby spôsobila choleru. Bol presvedčený o tom, že hygiena hrá v prevencii veľmi dôležitú rolu. Dokonca takú, že ak je človek čistý a vydezinfikovaný, nenakazí sa, ani keby samotnú baktériu zjedol.

Ako inak to mohol tento lekár dokázať, ak nie tým, že si sám doprial pohár plný tejto baktérie? (Ne)prekvapivo ochorel, no dávka cholery, ktorú si doprial bola mierna a preto to prežil. Dospel k záveru, že hygiena je najlepšia prevencia a ostal verný heslu: „Ak chcete byť zdraví, pite čistú vodu.“ Určite nie choleru, lebo jediné, čo dostanete, je cholera.

Kvapavka a syfilis nie sú to isté

I keď dlho pretrvával tento názor, nie je to tak; kvapavka a syfilis nie sú rôzne štádiá toho istého ochorenia. Tomuto omylu dlho podliehalo mnoho uznávaných vedcov, medzi inými aj lekár John Hunter, ktorého objavy dodnes ovplyvňujú medicínu.

Keď v Londýne zúrili tieto pohlavné choroby, rozhodol sa pre experiment. Potreboval na to človeka, ktorý týmito ochoreniami nikdy neprešiel a preto si vybral seba samého. Hnis z rán nakazeného človeka si injekčne aplikoval. Najprv ochorel na kvapavku, potom na syfilis a zdalo sa, že vtedajšie názory sú pravdivé. Až neskôr sa ukázalo, že ide o 2 rôzne ochorenia, a že Hunter mal tú smolu, že sa infikoval od človeka, ktorý ich mal obe naraz. To je smola, že?

Priekopník spánku

Vďaka Nathanielovi Kleitmanovi sme sa o spánku dozvedeli viac, než kedykoľvek predtým. Jeho experimenty v polovici 20. storočia nám priniesli informácie o REM spánku či cirkadiánnych rytmoch. Tento zapálený vedec neváhal obetovať ani seba samého, len aby objavil niečo nové. Pri jednom pokuse bol hore 115 hodín vkuse. Mal silné halucinácie, čo neskôr považoval za cennú skúsenosť.

V roku 1938 strávil 32 dní v jaskyni bez denného svetla, aby preskúmal telesné hodiny. Myslel si, že sa mu ich podarí prestaviť na 28-hodinový rytmus, no to sa mu nepodarilo. Malý úspech mu doprial jeho asistent, ktorý počas pobytu v jaskyni svoje bio-hodiny celkom vynuloval.

Superschopnosti vďaka kokaínu

Epidurálna anestézia je dnes celkom bežná metóda, ako utlmiť bolesť. Napriek tomu je trochu riskantná, keďže ihla so sérom smeruje rovno do miechy pacienta. Viete si predstaviť, ako by ste sa cítili, keby ste boli prvým človekom, ktorý by to skúšal?

August Bier prišiel s touto metódou v roku 1898. Ako sérum používal kokaín a keďže sa mu niekoľkí pacienti sťažovali na vedľajšie účinky, rozhodol sa vyskúšať to na sebe. Pri skúške, keď vysvetľoval svojmu asistentovi, ako mu má zaviesť ihlu, sa veci skomplikovali a pokusná osoba začala krvácať. Keď sa situácia upokojila a Bier dostal veci pod kontrolu, rozhodol sa vyskúšať, či anestézia funguje. Udrel ho do rozkroku, zahasil na ňom cigaru a kopol ho do holene. Nadrogovaný asistent si to ani nevšimol.

Je rakovina nákazlivá?

Na túto otázku, ktorá spolu s inými už niekoľko desaťročí máta vedcov, sa rozhodli dať niektorí lekári celkom jednoduchú odpoveď. Bolo to ešte koncom 18.storočia, keď si ju britský lekár James Nooth infiltroval do predlaktia. Čo sa stalo? Opuch z rany po čase  zmizol a rana sa celkom uzdravila. Lekár neochorel na rakovinu, podobne ako mnohí iní, ktorí to skúšali.

Nobelova cena ako odmena za bolesť

Dlho sme si mysleli, že žalúdočné vredy spôsobuje len zlý životný štýl nesprávna životospráva a stres. Austrálsky fyziológ Barry Marshall mal iný názor – bol presvedčený, že vredy spôsobuje aj baktéria Helicobacter pylori a v roku 1984 sa to rozhodol dokázať tým, že ju prehltol. Po troch dňoch začal zvracať a mal žalúdočné ťažkosti, ktoré postupne prerástli do iných symptómov.

Po dvoch týždňoch biopsia potvrdila to, čo si Marshall myslel; spomínaná baktéria napadla stenu jeho žalúdka, spôsobila gastritídu a vznik vredov. Ako náplasť na utíšenie bolesti mu mohla slúžiť Nobelova cena za medicínu, ktorú spolu s kolegom získali v roku 2005.

Pozri aj: Lekár oplodňujúci svoje pacientky či terapeut, ktorý ženu presvedčil, že je kačka. Toto je 10 hrozivých prípadov, kedy sa lekári dopustili neodpustiteľných chýb

ranker