Ak patríte medzi tých, ktorých dejepis „až tak neberie,“ presvedčíme vás, že história je plná pikošiek, ktoré vám naozaj zdvihnú obočie. A niektoré vážne stoja za to! Navyše vám môžeme garantovať, že tieto fakty vám nevyfučia z hlavy po zazvonení zvončeka….

V stredoveku ľudia umierali. Niežeby sa nám smrť dnes vyhýbala, len nejako nie je taká hmatateľná. Máme k dispozícii toľko diskutované očkovanie, mor a choleru chvalabohu poznáme len z encyklopédií a drvivá väčšina žien dnes neovdovie do dosiahnutia plnoletosti. Nie je to fajn? Smrť v stredoveku však bola tak bežná, až sa z nej priam stala spoločenská udalosť. Prinášame vám niekoľko prekvapivých faktov z podivuhodného sveta stredoveku…

#10 Na cintorínoch bolo paradoxne živo

V stredoveku by ste na cintoríne pietne ticho hľadali len ťažko. Stalo sa totiž miestom spoločenských aktivít. A našli ste tam naozaj všehochuť. Voľby, skúšky, kázanie aj divadelné hry. Dokonca aj kňažky lásky si prišli na svoje. Za zmienku stojí fakt, že cintoríny patrili cirkvi a teda boli oslobodené od daní. Čo vyhovovalo najmä drobným obchodníkom…

#9 Keď mŕtvola usvedčí svojho vraha

V stredoveku sa viac verilo poverám než medicínskym výsledkom. Dá sa to pochopiť, keďže pitva bola považovaná za absolútne zneúctenie tela. Počuli ste však o právnom výraze „cruentation“? Ak nie, tak vás nebudeme napínať, pretože je to niečo, s čím sa dnes (pravdepodobne) už nestretnete. Verilo sa, že mŕtve telo začne v prítomnosti vraha krvácať. Táto technika bola právoplatná a dostačujúca na usvedčenie páchateľa. Tento mýtus bol udržiavaný pomerne dosť dlho – až do 17. storočia. Verilo sa, že mŕtvola si ešte nejaký čas udržiavala životnú iskru, ktorá jej „zaručovala“ isté magické schopnosti.

#8 Kostnica

S kvantom mŕtvol bola spojená aj jedna nepríjemnosť. Kam s toľkými telami? Neraz, najmä v čase epidémií, počet nebožtíkov prevyšoval počet preživších. A keď bolo kostí akosi priveľa, začali sa vyhrabávať a zbierať. A z nich sa postavili kostice – archívy ľudských kostí, ktoré boli neraz poskladané do umeleckých tiel. Tušili ste, že zo stehenných kostí môžete postaviť celkom peknú dekoráciu?

#7 Keď mŕtvoly napadol zlý duch

Traduje sa, že mŕtvoly si sem-tam vyšli na „pokec.“ V archívoch sú zaznamenané prípady mŕtvych, ktorí vraj v 12. storočí v Anglicku opúšťali svoje hroby a strašili ostatných. Tento jav vyvolal zložitý teologický problém. Je „zmŕtvychvstanie“ božím zázrakom, alebo prejavom démona? Pravdepodobne bol problém až desivo jednoduchý. Kedysi nevedeli smrť určiť až tak jednoznačne. A vplyvy takýchto „nedorozumení“ mohli byť až desivo tragické.

#6 Strach z náhlej smrti

Dnes sa nejeden človek modlí za pokojnú smrť. Je to logické, nikto nechce odísť na druhý svet vo fyzických mukách. No v stredoveku mali na náhlu smrť iný názor.Verilo sa, že je súdená pre vrahov, samovrahov a pred tých, ktorí zhrešili proti Bohu, nie pre poctivých a čestných ľudí. Verilo sa, že náhle úmrtie pripúta mŕtveho ducha k večnému putovaniu vo svete živých. Verili tomu najmä preto, že keď odídete náhle, nebudete mať čas ani na posledné pomazanie. A to sa bralo za poriadny krok vedľa…

#5 Keď vás smrť vyzve na tanec

Tento výjav bol veľmi obľúbený najmä na cintorínoch a v kosticiach. Posolstvo neobvyklej maľby je jasné: bez ohľadu na bohatstvo a spoločenské postavenie nás všetkých čaká rovnaký koniec. Keď sa však na maľby pozriete očami súčasného človeka, asi vám miesto strachu vyvolajú úsmev na tvári. Strach dnes už vyzerá úplne inak…

#4 Trans hrobky

Toto zrejme len tak ľahko nepochopíte. V (relatívnom) pokoji si zomriete a na vašu hrobku nainštalujú vašu podobizeň, často v štádiu značného rozkladu. Aby toho nebolo málo, sem-tam k tomu pridajú aj zviera. Na otázku, čo tým chcel umelec povedať, však nepoznáme jednoznačnú odpoveď.

#3 Keď je krása len ilúziou

Pozriete sa na sochu. Vyzerá celkom v pohode. „Obyčajná ženská“, poviete si. No ak sa rozhodnete pozrieť bližšie na jej pozadie, niečo sa vám asi nebude zdať. Vzadu hnije, zožierajú ju červy a iné lahôdky. Tu však máme jednoznačnú symboliku toho, že krása je veľmi krátkodobý artikel.

#2 Zdanlivá smrť

A dostávame sa k záludnej otázke. Ako v stredoveku dokázali určiť smrť bez tých všakovakých „špeci“ prístrojov? Na zreteľ sa brali viaceré parametre: absencia dýchania, pohybu a citlivosti. V epose Pieseň o Rolandovi sa dozvedáme, ako Charlemagne hryzie prst Rolandovi, v nádeji, že sa prebudí. Odporúčalo sa naozaj kadečo. Ťahať za vlasy, krútiť prstami, kričať, či pichať ostrým predmetom. Aby sa predišlo pochovávaniu živých, mŕtvoly si nechávali doma niekoľko dní. Len pre istotu.

#1 Kult ostatkov

Kult relikvií je jedným z najvýraznejších aspektov stredoveku. Týkalo sa to ľudí, ktorých cirkev považovala za svätých. Predpokladalo sa, že ich zachovalé ostatky majú silné liečivé vlastnosti. Ľudia neváhali precestovať veľké vzdialenosti, len aby sa mohli pokloniť pred relikviami. Kult dosiahol svoj vrchol medzi 11. a 13. storočím. Dokonca časti ostatkov boli všité do oltárneho plátna, pretože sa verilo, že sväté prijímanie by malo byť oslavované len na oltári posväteným takýmto spôsobom. Ostatky svätcov sa však uctievajú doteraz. Príkladom toho je aj svätý Agapit Pečerský, lekár pôsobiaci v Kyjevskej Rusi, ktorého si chodia uctiť ľudia z celého sveta, a to bez ohľadu na vierovyznanie.

Veríme, že sme vám priblížili stredovek aj trošku inak. Ak budete nabudúce nadávať na nejakú maličkosť, skúste si pomyslieť, že žiť v dnešnej dobe nie je až tak na zahodenie. Už len kvôli tomu, že v stredoveku sa dospelosti dožíval len málokto.

Pozri aj: Existuje život po smrti? Toto sú 4 najzaujímavejšie teórie o tom, čo sa s nami stane, keď zomrieme

listverse