Slovensko vo štvrtok 16. januára poznačila ďalšia tragédia. Na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi 18-ročný študent útočil nožom, v dôsledku čoho vyhasli dva životy. Podľa doteraz zverejnených informácií išlo o učiteľku, ktorá bola zároveň zástupkyňou školy, a študentku. Tretia osoba, mladá žena, mala utrpieť ťažké zranenia a podľa policajného prezidenta Ľubomíra Soláka bolo po útoku ľahko zranených viacero osôb.
Útočník bol pôvodne na úteku a polícia vyzvala ľudí, aby sa k nemu nepribližovali. Po krátkom čase ho však zadržali.
Na miesto po tragédii vyrazili minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a minister školstva Tomáš Drucker, ktorý informoval o poskytovaní psychologickej a inej odbornej podpore pre deti, učiteľov a všetkých zamestnancov školy, ktorých tragédia zasiahla. Upozornil na spoluprácu s Ligou pre duševné zdravie i s IPčkom.
Organizácia IPčko informovala o tom, že sa aktuálne nachádza na ZŠ Spišská Stará Ves, kde je k dispozícii pre všetkých, ktorých včerajšie udalosti poznačili. „Prosím, nezostávajte v tom osamote a príďte,“ odkazujú pracovníci.
Ako pre interez povedal bezpečnostný analytik z tímu krízovej intervencie Modrý anjel Radovan Bránik, teraz je dôležité nevynášať predčasné súdy a nechať pracovať políciu a prokuratúru.
V rozhovore hovorí, kde sa v spoločnosti stala chyba, vysvetľuje, ako predchádzať radikalizácii, čo si myslí o kamerách na školách, a aj o potrebe posilnenia psychologickej pomoci. Okrem toho radí čo robiť v prípade, ak sa dostanete do život ohrozujúcej situácie.
„Primárnou obranou a najistejšou reakciou je útek, pokiaľ je možné ujsť z priestorov alebo z blízkosti útočníka,“ odkazuje.
Včera sme boli svedkami tragickej udalosti, pri ktorej vyhasli dva životy a útočníkom je len 18-ročný mladý muž. Za posledné roky Slovensko poznačili mnohé podobné udalosti. Čo za nimi stojí?
Ide o jednu z viacerých udalostí za ostatnú dekádu, ktoré majú mnoho spoločných znakov. Jeden z nich je, že prevažná väčšina týchto činov sa odohráva v priestoroch školy alebo školských zariadení.
Zároveň ale treba zdôrazniť, že prakticky každá z tých káuz má nejaké iné pozadie, mierne iné, alebo aj zásadne odlišné motivácie v konaní tých páchateľov. O včerajšej udalosti už dnes možno veľmi úspešne tvrdiť, že nemala žiadne ideologické, náboženské ani teroristické pozadie alebo niečo podobné.
Čo sa teda udialo? Kde nastal zlom?
Nemôžem zatiaľ zachádzať do detailov. Myslím si, že v tejto chvíli už ťažko možno spochybniť, že išlo o výsostne osobnú motiváciu vyplývajúcu z istých osobnostných alebo možno medicínskych špecifík.
Išlo o použitie zbrane v priestoroch školy, tak ako v minulosti v rôznych iných prípadoch, ale tá motivácia k tomu činu, spúšťač a všetko ostatné, bolo dramaticky odlišné. Preto by som sa chcel trošku brániť porovnávaniu tých udalostí, lebo v niečom sú podobné a v niečom vôbec.
Obávame sa veľmi často, a oprávnene, nárastu radikalizácie. Pod tou radikalizáciou, samozrejme, možno vnímať predovšetkým tie politické alebo ideologické motívy, niekedy náboženské, a tam je, samozrejme, priestor a je na mieste uvažovať o tom, akým spôsobom vylepšovať tú prevenciu pred týmito udalosťami, pretože tá radikalizácia môže prebiehať v nejakej viditeľnej forme, ale môže byť aj skrytá.
Vieme ako jednotlivci, ale aj ako spoločnosť tej radikalizácii zabrániť?
Dnes už je veľmi častým javom, že sa odohráva na pozadí bez toho, že by si dokonca najbližšie okolie dokázalo niečo všimnúť, pretože ide o komunikáciu v podobe napríklad virtuálneho stretávania takýchto páchateľov na herných portáloch, čo ani pri bližšom pohľade na obrazovku, pre dospelého alebo príbuznú blízku osobu, nie je podozrivé.
Takže som veľmi skeptický k schopnostiam a možnostiam bezprostredného okolia odhaliť blížiaci sa problém, tam skôr vidím úlohu pre bezpečnostné zložky.
Tá prvá rovina je v tej spravodajskej oblasti. Dôležitá je predovšetkým spolupráca, a to aj so zahraničím. Prakticky vždy pri tom reverznom hodnotení tohto typu útokov vieme dohľadať naozaj výrazný prvok medzinárodnej inšpirácie alebo spolupráce.
Potom môže nastať udalosť, aká sa stala včera, ktorá je presne opačná svojou povahou. Vyplýva z osobnostných charakteristík a nejakých medicínskych aspektov týkajúcich sa konkrétnej osoby páchateľa.
Tam, samozrejme, možno asi s vyššou mierou pravdepodobnosti vnímať tie varovné signály, ale chcem upozorniť na jednu vec.
V priebehu včerajška i dnešného dňa sa na sociálnych sieťach rozšírila nebezpečná mentálna skratka, že každý, kto je iný, alebo každý, kto prejavuje nejaký odpor alebo vzbudzuje strach, je nebezpečný.
Len promile z tých detí, ktoré sú „iné“, je aj v skutočnosti nebezpečné, a to konkrétne pri včerajšom páchateľovi.
O študentovi, ktorý je za včerajším útokom, sa šíria mnohé informácie. Niektoré hovoria o tom, že na svoj plán upozornil aj v minulosti.
Mohlo sa stať, že boli signály, ktoré vysielal, ignorované jeho okolím?
On sa verbálnym spôsobom síce vyhrážal zabitím, ale trvalo to prakticky skoro 12 rokov. Toto nemožno považovať za vec, ktorá sa akoby náhle začala objavovať a potom trvala niekoľko týždňov, možno mesiacov, a eskalovala, až došlo k útoku. Toto ale vyplývalo z vecí, ktoré s ohľadom na jeho súkromie a súkromie blízkych osôb nechcem bližšie špecifikovať.
Tá včerajšia udalosť sa ale nemusela stať, ak by to okolie a ľudia, ktorí niesli zodpovednosť za prevádzku tej školy, niektoré veci posudzovali správne a konali vo vzťahu k nemu.
Kde sa teda stala chyba?
To vám v tejto chvíli nemôžem povedať. Vzhľadom na to, že je to jedným z predmetov záujmu orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom na to si to zatiaľ nedovolím verejne komentovať, lebo si myslím, že by to mohlo negatívne ovplyvniť to vyšetrovanie. V tomto by som sa obmedzil na takúto všeobecnú informáciu.
Ako v takomto prípade reagovať? Čo ak sa ocitneme v blízkosti útoku, alebo tušíme, že k niečomu takému dôjde?
Pokiaľ je tam takéto tušenie, alebo neviem ako to nazvať, možno divný pocit, tak, samozrejme, čo vieme štatisticky bez diskusie je, že väčšina ťažkých zranení a smrteľných následkov vzniká v uzavretých priestoroch v interiéroch.
To znamená, že v momente, keď niekto opustí budovu a interiér únikovým východom, oknom alebo akýmkoľvek iným spôsobom, tak dramatickým spôsobom zvyšuje pravdepodobnosť prežitia. To je veľmi dôležitý moment.
Hovoríme buď o riadenej evakuácii, ale tá nemusí byť vykonaná vôbec, alebo nemusí byť vykonaná kvalitne alebo včas, alebo o spontánnej evakuácii, to znamená, že ak cítim nebezpečenstvo, opúšťam budovu a dostanem sa na otvorené priestranstvo. Tam môžem kričať o pomoc, bežať, unikať pred útočníkom, požiadať o pomoc iné osoby. To je naozaj jedno z najlepších opatrení.
My dnes pomaly ako spoločnosť prechádzame do štádia, že začíname akceptovať ten systém – uteč, ukry sa a bojuj. Primárnou obranou a najistejšou reakciou je útek, pokiaľ je možné ujsť z priestorov, alebo z blízkosti útočníka.
Pokiaľ to nie je možné, treba si v budove alebo v tom konkrétnom priestore nájsť úkryt, zabarikádovať sa tam, vypnúť si hlasitosť zvonenia na telefónoch a čakať na príchod bezpečnostných zložiek.
Ak ani toto nestačí, tak v krajnom prípade treba prečísliť útočníka, pokúsiť sa ho spacifikovať, ale to je absolútne krajné riešenie.
Takže ešte raz – ujsť, ukryť sa, alebo zaútočiť prečíslením na ozbrojeného útočníka. Pokiaľ naňho naraz koordinovanie naskáče 10 alebo 12 ľudí, dokáže ho spacifikovať s relatívne nízkym rizikom vlastného ohrozenia. Pokiaľ sa niekto pustí ako jednotlivec holými rukami do boja s ozbrojeným útočníkom, prakticky nemá šancu.
Čo robiť v prípade, ak nie je kam ujsť?
Ukryť sa, a keď sa nedá ukryť, tak bojovať.
Ako sa teraz vyrovnať s tým, čo koluje po internete? Mám na mysli rôzne informácie o útočníkovi, o motivácii, obvinenia, predsudky a podobne. Ako sa s ľuďmi rozprávať?
Aj ja som včera pri tých prvotných informáciách vyslovil niektoré hypotézy, ktoré by som dnes už nezopakoval, pretože s pribúdajúcimi informáciami a časom sa ten obraz včerajška v jednom svojom parametri veľmi zmenil.
Týka sa to napríklad toho, že bolo známe, že si so sebou priniesol nôž. To mohlo, a za istých okolností to akože nasvedčuje tomu, že plánoval útok.
Neskôr sa ale ukázalo, že to vnášanie noža do priestorov školy nebolo ojedinelé a že aj v minulosti tam ten nôž so sebou nosil. Dokonca bol teda aj viackrát akoby prichytený a podobne.
Takže to podozrenie z toho, že konal úkladne a že už do školy vchádzal pripravený niečo spáchať, získava veľmi silné trhliny.
V tomto čase stále prebiehajú vyšetrovacie úkony. Vypočúvajú sa svedkovia a podobne. Bolo by predčasné teda potvrdiť jeden alebo druhý variant toho celého. V každom prípade, naozaj vzhľadom na to, akým spôsobom a aké informácie pribúdajú, by som vyzval asi úplne každého, kto sa okolo tejto veci momentálne dnes pohybuje, k veľkej zdržanlivosti a trpezlivosti. Počkajme na to, akú komunikačnú stratégiu zvolí prokuratúra alebo iné orgány činné v trestnom konaní, čo všetko kedy zverejnia a akým spôsobom.
Akékoľvek vyjadrenia našich názorov alebo pozorovaní zo včerajšej práce a z dnešnej práce so svedkami alebo s poškodenými, by mohli negatívne ovplyvniť kvalitu vyšetrovania, čiže nabádam na veľkú zdržanlivosť v tejto chvíli.
Mali by školy posilniť psychologickú pomoc pre študentov, žiakov a učiteľov?
Často je vytváraný dojem, že navýšením počtu a kvality psychológov sa vlastne akoby podarí úplne zabrániť takýmto udalostiam. Považujem to za veľmi zjednodušený, až nepravdivý pohľad na vec. Aj keby sme naliali milióny do stovky psychológov a poradcov, aj tak sa udalosti, ako sa stala včera, budú stávať. Raz za čas sa takáto vec stane.
Je to podobné, ako keď v automobilovej doprave vylepšíte vozovku, vyznačíte čiary, dáte kvalitné značky, a autonehody sa aj tak budú stávať naďalej. Dá sa znížiť počet autonehôd kvalitnou prípravou, ale kto bude tvrdiť, že kvalitnou infraštruktúrou sa zabráni akýmkoľvek autonehodám, tak sa mýli, a to je vlastne úplne rovnaký princíp aj v tomto segmente.
Ja si myslím, že problém sa dá pozitívne ovplyvniť nie primárne peniazmi, ale zmenou prístupu, zmenou metodiky, mravčou prácou, ktorá nie je viditeľná, ktorá trvá dlho a ktorá prináša výsledky až po dlhšom čase. V takýchto situáciách neexistujú rýchle riešenia. A kto hovorí že áno, klame.
Aj dnes prišli na mnohé univerzity výhražné emaily spomínajúce bombové útoky. Ako pristupovať k bezpečnosti nielen na základných a stredných, ale aj na vysokých školách? Dlhšiu dobu sa spomínajú kamery. Pomohli by?
Vyhrážky bombovými útokmi alebo inými útokmi cez sociálne siete alebo cez maily, sú už akýmsi bežným folklórom. Je to veľmi nepríjemná, ale relatívne málo riziková situácia. Nikto do týchto škôl nie je schopný nejakým spôsobom doručiť bomby.
Veľmi to však zaťažuje, a to predovšetkým bezpečnostné zložky, pretože ich to privádza na miesta, kde musia tráviť celé hodiny a potom sú málo dostupné pre tých, ktorí ich naozaj potrebujú.
Táto vec smeruje k destabilizácii a vyčerpaniu bezpečnostných zložiek a môže to v budúcnosti viesť potom k tomu, že niekto niečo podcení, ak k nejakému útoku naozaj dôjde.
Čo sa týka tých kamier, nepopieram ich význam a zmysel. Nemajú ale preventívny účinok preto, lebo spôsob, akým útočníci tieto svoje útoky vykonávajú, je týmito kamerami prakticky nezachyteľný.
Ak by ho aj zachytili a náhodou by práve niekto tieto kamery mal pod dozorom, tak skôr, než stihne privolať na miesto nejakú pomoc, ktorá by bola schopná fyzicky zabrániť páchaniu násilnej trestnej činnosti, už ubehne strašne veľa času.
Na druhú stranu, ak by v priestoroch školy, v ktorej sa včera táto tragédia stala, tie kamery boli nainštalované na miestach, kde sa páchalo, dnes by mala polícia oveľa jednoduchšiu situáciu, mala by v rukách objektívny obraz, vedela by stotožniť osoby, vedela by, akým spôsobom, v akom čase, v akom poradí útočník postupoval.
Samozrejme, je dôležité ich veľmi dôkladne zabezpečiť proti možnému zneužitiu, aby deti neboli špehované pod zámienkou ich vlastnej bezpečnosti. Čiže treba nájsť balans medzi stratou nejakého súkromia alebo autonómneho správania.
Ste teda proti takémuto riešeniu?
Nie som proti kamerám, som pokojne za to, aby boli zavedené, ale s orientáciou na schopnosť zabezpečiť pre políciu kvalitné a legálne obrazové a zvukové záznamy o priebehu vykonávaných trestných činov.
Nahlásiť chybu v článku