Roky trénujú preto, aby napokon podali na súťaži svoj najlepší životný výkon a zvíťazili. Nedá sa to však porovnať s Olympijskými hrami, aké sa odohrávali v roku 1904. Mnohí súťažiaci neboli profesionálnymi atlétmi a snaha o výhru ich neraz vysilila tak, že takmer prišli o život.
Olympijské hry sa v roku 1904 odohrávali v St. Louis v USA a súťažiaci si merali sily v oveľa menej disciplínach, ako je zvykom dnes. Okrem toho, z mnohých disciplín, boli ženy celkom vylúčené. Kým Olympijských hier v Riu sa zúčastnilo závratných 11 544 súťažiacich, na tie v roku 1904 sa dostavilo len 62 účastníkov. V tom čase ešte totiž nebolo také ľahké, presunúť sa z miesta na miesto a svet ohrozovala vojna medzi Ruskom a Japonskom.
Aký je teda rozdiel medzi súčasnými Olympijskými hrami a tými, ktoré sa odohrali v roku 1904 v St. Louis? Napríklad, organizátori sa rozhodli, že ideálne bude, ak sa súťaže budú konať v poobedňajších hodinách, nie ráno. To znamená, že športovci museli podať vrcholový výkon v behu, pri teplote viac ako 30°C. Ak chceli bežci uhasiť svoj smäd, nemali na výber len vydržať, kým dobehnú ku studni. Tá bola od štartu vzdialená takmer 18 kilometrov.
Olympijské hry sa totiž nekonali na štadiónoch vybudovaných špeciálne pre túto príležitosť. Bežalo sa na cestách, po ktorých chodili aj autá a koče s koňmi, ktoré za sebou nechávali kúdole prachu. Iste si dokážete predstaviť, že ani tie neuľahčovali bežcom život. Kronikár Charles Lucas poznamenal, že drsné podmienky bez vody viedli k tomu, že nejeden muž sa musel vyrovnávať aj s tráviacimi ťažkosťami.
Zaznamenaný bol napríklad prípad, kedy bol bežec menom William Garcia nájdený, ako leží na ceste neschopný bežať ďalej. Ukázalo sa, že následkom vdychovania prachu z cesty, utrpel vnútorné krvácanie, ktoré ho takmer pripravilo o život.
Zaujímavý bol aj prípad kubánskeho poštára menom Andarín Carvajal. Cestou na Olympijské hry prišiel o všetky svoje peniaze a na miesto ich konania sa dopravil vďaka stopovaniu. Aby jeho nohavice čo najviac pripomínali bežecké, jednoducho z nich kúsok odstrihol. Keďže nejedol už dlhých 40 hodín, počas behu vyhladol a zašiel si natrhať zopár jabĺk. Ukázalo sa však, že jablká už neboli jedlé a Carvajal trpel vážnymi črevnými problémami. Okrem toho, bol taký nadšený z davu ľudí, že sa občas pristavil na kus reči. Nebyť toho a pokazených jabĺk, mohol dobehnúť ako prvý, poštár však napokon skončil na štvrtom mieste.
Vedeli ste, že v roku 1904 sa Olympijských hier zúčastnili aj prví dvaja africkí súťažiaci? Ak by ste očakávali, že Len Tau a Yamasani skončia medzi prvými, ste na omyle. Len Tau skončil na deviatej priečke a Yamasani sa musel počas behu popasovať s agresívnymi psami, skončil tak dvanásty.
Tak ako dnes sa občas objavia problémy s dopingom, ani v roku 1904 nehrali všetci súťažiaci férovo. Fred Lorz na 14. kilometri následkom dehydratácie omdlel, odmietal sa však vzdať a v nádeji, že ostatných dobehne, naskočil do auta. Nedošiel však ďaleko, pretože sa auto pokazilo a Fred teda opäť bežal po vlastných a napokon dorazil do cieľa. Všetci ho oslavovali ako víťaza a Fred sa rozhodol, že o malom podvode pomlčí. Tesne pred tým, ako mu mala byť udelená zlatá medaila, sa však niekto preriekol a Lorzovi bol udelený doživotný zákaz pretekania.
Azda najpamätnejší je však prípad oficiálneho víťaza, ktorým sa stal Thomas Hicks. Na 16. kilometri sa zdalo, že to napokon vzdá, bol totiž extrémne vyčerpaný. Napriek tomu, že prosil ľudí o vodu, nedostal ju, len mu omočili pery destilovanou vodou a musel pokračovať v behu o smäde. 11 kilometrov pred cieľom bol na pokraji kolapsu, jeho tím ho však nenechal vzdať sa. Bizarný bol spôsob, akým sa ho rozhodli posilniť. Podali mu totiž strychnín, ktorý sa dnes užíva ako jed na potkany, v minulosti to však bol legálny stimulant.
Následkom vyčerpania a jedu bol oslabený a ledva dvíhal nohy, keď sa však dopočul, že Lorza diskvalifikovali, predsa ešte pozbieral posledné zvyšky síl. Aby sa jeho pomocníci uistili, že to zvládne, podali mu ďalšiu dávku strychnínu s vaječným bielkom a brandy. Hick začal trpieť halucináciami a bol presvedčený, že cieľ je ešte vyše 30 kilometrov vzdialený. Na poslednom kilometri muž nechcel nič viac, len niečo na jedenie a odpočinúť si. Dostal však len ďalšie vaječné bielka a brandy.
Do cieľa ho museli doslova odniesť, napokon tam však dorazil a bol vyhlásený za víťaza. Aby opustil ihrisko ešte medzi živými, boli potrební štyria lekári a hodina nepretržitej starostlivosti. O rok neskôr sa Hicks a Lorz opäť ocitli na bežeckej súťaži, tentoraz na bostonskom maratóne a Hicks vyhral, a to bez akejkoľvek pomoci.
boredpanda
Nahlásiť chybu v článku