Začiatkom januára 1942, japonské ozbrojené sily pristáli na Filipínach, kde v boli v tom čase desiatky tisíc amerických a filipínskych vojakov. Spojenecké sily bojovali po dobu 99 dní, avšak japonská presila, nedostatok zásob a choroby ich položili na kolená. 76 tisíc vojakov bolo nútených vzdať sa, medzi nimi aj viac než 20 tisíc Američanov. 9. apríla 1942 Japonci donútili najväčšiu armádu pod velením USA, aby sa vzdala.
To, čo nasledovalo, je jedno z najznámejších zverstiev 2. svetovej vojny: Bataansky smrtiaci pochod, počas ktorého zomrelo niekoľko tisíc Američanov a Filipíncov. Japonci neboli pripravení na taký počet vojakov, ktorí sa vzdali. Pohŕdanie týmito vojakmi a frustrácia japonských vojakov viedla počas tohto pochodu k nevídanej a šokujúcej brutalite.
Zajatí vojaci boli nútení kráčať do zajateckého tábora takmer sto kilometrov v tropických horúčavách, čo výrazne zhoršilo stav zranení a chorôb. Oneskorenci, alebo vojaci, ktorí vypadli z radu, boli zastrelení, alebo sťatí. Japonci dohliadajúci na pochod sa k svojim zajatcom správali neľútostne.
Po skončení vojny bol japonský generál Homma Masaharu, ktorý bol na čele invázie súdený, za neľudské správanie Vojenskou komisiou v Manile. 3. apríla 1946 bol popravený zastrelením. Fotografie nižšie zachytávajú utrpenie, ktorým si boli vojaci počas niekoľko dní trvajúceho pochodu nútení prejsť.
Americké a filipínske jednotky bojovali 99 dní, Japonci však očakávali dlhšie trvajúci odpor. Útok na Bataansky polostrov z 9. apríla spojencov zničil, obrovské množstvo vojakov bolo nútených vzdať sa a padlo do zajatia. Na fotografii môžete vidieť rad japonských tankov, ako postupujú Bataanom.
„Volali ich bojujúci bastardi Bataanu, bojovali dovtedy, kým sa im neminulo jedlo a munícia.“ Vyjadril sa Mike Vigil, ktorého otec bol poľným delostrelcom na Filipínach. Na zábere sú americkí vojaci počúvajúci vysielanie stanice Voice of Freedom v roku 1942.
Od 10. apríla muselo 70 tisíc vojakov z južnej časti polostrova Bataan pochodovať takmer sto kilometrov do zajateckého tábora Camp O´Donnell. Na zábere sa zoraďujú americkí vojaci, ktorí boli nútení vzdať sa, pri námornej základni Mariveles.
Japonci sa pripravovali na útok na pevnosť Corregidor a pre množstvo Američanov nemali evakuačný plán. Chceli ich zhromaždiť inde, avšak mali málo dopravných prostriedkov a Bataan nemal železničné trate. Na fotografii japonskí vojaci strážia zajatcov tesne predtým, ako sa začal smrtiaci pochod.
„Môj otec o tom nehovoril veľa, spomenul však, že museli niesť chorých a ranených, ktorí nemohli kráčať.“ hovorí Vigil. „Mnoho vojakov trpelo maláriou a dyzentériou, ktokoľvek však vypadol z radu, Japonci ho zastrelili.“ 11. apríla vojaci triedili vybavenie, ktoré mali odovzdať Japoncom pred tým, než začal pochod.
Vojaci, ktorí nevládali ráno vstať, boli popravení. Pochovali ich zaživa, alebo ich nechali umrieť. Ostatní vojaci boli nútení kopať im hrob. Japonci tomuto pochodu pridávali na hrôze svojou brutalitou. Na zábere americkí vojaci oddychujú počas pochodu, kým nad nimi stojí Japonec s pripraveným bajonetom.
Japonci neboli pripravení na množstvo zajatcov, neboli pripravení na ich biedne zdravie a nevedeli, ako dlho potrvá cesta do tábora. To znamenalo pre mnohých Američanov istú smrť. Chorých a zranených museli niesť spolubojovníci.
V prvej časti pochodu boli vojaci natlačení do áut. Tam, kde mali byť 40, bolo sto vojakov. Stovky ich v neznesiteľných podmienkach umreli. Po ďalšom kratšom pochode boli vojaci zavretí v Campe O´Donnell. Takto to vyzeralo v Bataanskej vojenskej nemocnici.
Odhady, koľko amerických vojakov umrelo, sa líšia. Hovorí sa, že 500 až 600 vojakov bolo zabitých a 1500 umrelo na vyhladovanie, alebo choroby. Filipínci dopadli oveľa horšie, 2500 bolo zabitých a 26 tisíc zomrelo na choroby, alebo vyhladovanie.
Tisícky vojakov odviezli do Japonska, kde za neľudských podmienok slúžili ako pracovná sila. Plavili sa na zničených rybárskych lodiach, ktoré boli prezývané „Hell ships“, teda pekelné plavidlá. Niektoré z nich cestu nevydržali.
„Naložili ich na pekelné lode, boli spútaní a nemali kyslík. Japonci im podávali vodu a ryžu, vojaci však umierali, o jedlo sa bili a väčšinu rozliali.“ Vyjadril sa Vigil. Na zábere americkí vojaci na chvíľu zastali počas pochodu s rukami za chrbtom.
„Môj otec vravel, že zápach bol neznesiteľný, keďže tam neboli toalety. Ak niekto zomrel, Japonci ho priviazali na lano a odtiahli ho preč, v podstate ho hodili cez palubu.“ Hovorí Vigil. Na zábere sú filipínski a americkí vojaci vo vojenskej nemocnici, kde sa im dostalo ošetrenia. Do nemocnice sa však nedostal každý, priestor bol obmedzený.
Aj tieto zábery sú svedectvom zverstiev a hrôz, a toho, čo sú schopní ľudia urobiť, za účelom dosiahnutia moci a nadvlády nad niekým iným.
interez.sk (Petra Sušaninová) businessinsider.com
Nahlásiť chybu v článku