Vo svete ešte stále existujú nedotknuté alebo celkom opustené miesta. Ich rozsiahle ticho občas prerušia poslední obyvatelia, ktorí sa jednoducho nechcú vzdať svojho domova. Taká je aj Ljuba Nikolajevna. Žije celkom sama na brehu Bajkalského jazera. Jej cesta do civilizácie vôbec nie je ľahká.

Na brehu jazera Bajkal vo vzdialených opustených oblastiach žije Ljuba Nikolajevna Morechodova. Neexistuje tu verejná doprava ani bežné cesty, ak sa teda chce dostať do mesta, musí prekročiť ľadový Bajkal. Jej dopravným prostriedkom sú staré korčule. Tie sú súčasťou jej života už od roku 1943. V súčasnosti už 76 ročná žena je na svoju športovú výbavu celkom hrdá, s ohľadom na jej vek sa korčuľuje výborne.

Ljuba prekorčuľuje tam aj naspäť dokopy osem kilometrov. Na túto cestu bola podľa jej slov zvyknutá už ako malé dieťa. Chodili totiž peši do školy. „Bolí ma chrbát, no nezdá sa, že by to bolo niečo vážne. Keď vietor dobre fúka stačí otvoriť kabát a doslova letím,“ hovorí „baba Ljuba“ o svojej ceste.

V 50. rokoch sa celá jej rodina sťahovala z obavy zo záplav. V ich blízkosti totiž vybudovali vodnú elektráreň. „Otec sa bál povodne, povedali mu, že nás zatopí, a tak sme museli odísť. Moja matka bola negramotná, no veľmi láskavá a dobrá žena.“ Od konca 50. rokov až do roku 2002 žila Morechodova v meste Irkutsk. Dlhé roky pracovala v miestnej továrni. Neskôr sa vydala, mala štyri deti a v roku 2011 sa stáva dôchodkyňou. Napokon sa vrátila do pôvodného domu svojho starého otca v blízkosti Bajkalu.

„Presťahovali sme sa sem spolu s manželom, keď sme šli do dôchodku. Kúpili sme si kravu a založili farmu,“ hovorí Ljuba. „Dovtedy sme tu nemali ani len svetlo, vždy sme tu žili sami a žijem tak aj dnes, ničoho sa nebojím.“

Pri Bajkale žije v súčasnosti jednoduchý život. Stará sa o dobytok a nosí drevo na kúrenie. V skutočnosti však priznáva, že je už veľmi unavená. „Bolieva ma srdce aj chrbtica. So srdcom som mala problémy už v mladosti. Dokonca slabšie počujem, o chvíľu budem asi celkom hluchá.“ Oblasť Bajkalu aj napriek zdravotným problémom nechce opustiť. „Je to drsné, no Bajkal je ako zrkadlo, odrazom všetkého. Je to neuveriteľná krása.“

Pripúšťa, že malý pozemok a dom, v ktorom žije už celkom sama, sú pre ňu všetkým. „Po manželovej smrti som to mohla ukončiť, no nedokázala som to urobiť. Otec aj matka tu kedysi žili, je to aj môj domov.“ Podľa jej slov väčšina ľudí skutočnú krásu Bajkalského jazera vôbec nevidí. V lete do týchto oblastí chodí viac ľudí a žiaľ, zanechávajú za sebou množstvo odpadu. Baba Ljuba ich na to mnohokrát upozorňuje. „Som nahnevaná, že ľudia hádžu odpadky do jazera. Vždy im hovorím, aby si ich po sebe zbierali.“

Jednoduchá stará žena síce žije celkom sama na brehu rozsiahleho jazera, no cítenie k životnému prostrediu má možno silnejšie ako mnohí ľudia v mestách. Znečisťovanie jazera zažíva na vlastné oči. Napriek tomu si udržiava dobrú náladu, stará sa o svoje zvieratá, korčuľuje ako mladé dievča a svojho domova sa tak skoro nemieni vzdať.

Pozri aj: 90-ročná babička premenila malú dedinku na Morave vďaka tradičnému maľovaniu na hotový unikát

currenttime.tv