Stoja milardy, menia krajinu na nepoznanie, no v konečnom dôsledku prinášajú spoločnosti nenahraditeľný prínos. Reč je o rôznych megaprojektoch, ktoré za posledných 100 rokov celkom jednoznačne definujú našu modernú a vyspelú spoločnosť. Kým niektoré skutočne uzrú svetlo sveta, iné končia ako utopistické vízie zapadnuté prachom. Takými sú napríklad československý tunel na Jadran, prestavanie Berlína na Germaniu či jeden z najambicióznejších megaprojektov histórie – Atlantropa.
Po prvej svetovej vojne sa Nemecko ocitlo v troskách. Ekonomických, spoločenských i politických. Napriek tomu tu stále žili ambiciózne osobnosti s veľkými plánmi pre našu planétu. Ním bol i nemecký architekt Herman Sörgel, ktorý v 20. rokoch vytvoril megaprojekt s názvom Atlantropa. Napriek jeho rozmerom, utopistickej vízii, extrémnym nákladom a neriešiteľným politickým pozadím sa Sörgel svojho sna nevzdal až do svojej smrti. Až do roku 1952 presadzoval vidinu vytvoriť z Atlantického oceánu gigantickú priehradu a v oblasti Stredozemného mora tak vytvoriť oveľa prijateľnejšiu verziu lebensraumu ako neskôr Adolf Hitler. Namiesto vraždenia celých národov, znamenal Sörgelov projekt mier a spoluprácu Európy s Afrikou.
Neobmedzené množstvo elektrickej energie, nové územia, poľnohospodárska pôda, prepojenie Európy s Afrikou, vytvorenie supersvetadielu, zavlaženie Sahary, zmena klimatických podmienok v Afrike, vyriešenie problémov s nezamestnanosťou, preľudnením Afriky či hladom. Atlantropa bol megaprojekt aký svet v 20. rokoch 20. storočia ešte nevidel. A zrejme už ani nikdy neuvidí.
Gigantický inžiniersky projekt Atlantropa v podstate spočíval v znížení hladiny Stredozemného mora. Herman Sörgel to chcel dosiahnuť vybudovaním niekoľkých priehradných múrov, ktoré by ďalej slúžili ako vodné elektrárne. K tým najambicióznejším patrilo defacto prehradenie Atlantického oceánu v oblasti Gibraltárskeho prielivu. Gigantický priehradný múr by obmedzil prísun vody z Atlantiku do Stredozemného mora, čo by spôsobilo, že by sa hladina v Stredomorí znížila o celých 100 metrov. Okrem toho by vzniklo dopravné spojenie medzi Európou a Afrikou, dokonca na dvoch miestach a kontinenty by sa tak spojili do obrovského supersvetadielu.
Okrem priehrady v blízkosti Gibraltáru Sörgelov projekt počítal i ďalšími. Jedna sa mala nachádzať medzi Sicíliou a Tuniskom. Práve tu by vzniklo druhé cestné (možno i železničné) dopravné spojenie medzi Európou a Afrikou. Vodnú hladinu východnej časti stredomoria by priehrada znížila o ďalších 100 metrov. Priehradný múr mal vzniknúť aj v Dardalenách a oddeliť tak Stredozemné more od toho Čierneho. V tom čase už naplno využívaný Suezský prieplav mal byť kvôli nedostatku vody doplnený o plavebné komory podobné ako v Paname. Posledná megapriehrada mala vzniknúť na africkej rieke Kongo. Pomocou kanálov by jej voda bola dopravená až do Čadského jazera a ďalších saharských oblastí. Z Čadského jazera tak malo vzniknúť akési africké more, ktorého vlaha mala zmeniť klimatické podmienky na severe kontinentu. Najväčšia piesočná púšť sveta mala byť týmto spôsobom premenená na prosperujúcu, pre poľnohospodárstvo vhodnú oblasť plnú života.
Priehrady v blízkosti Gibraltáru, medzi Sicíliou a Tuniskom a v Dardanelách by v Stredozemnom mori spôsobili dramatický pokles vodnej hladiny. Čo by to však pre Európu a Afriku znamenalo v praxi? Okrem spomínaného dopravného spojenia i zisk nových území približne vo veľkosti Francúzska po celom obvode dnešného pobrežia. Najväčšie územné zisky by pocítili ostrovy Stredozemného mora. Taká Sicília by napríklad ostala spojená s Talianskom, Jadranské more by takmer celé zaniklo a spojili by sa i Korzika so Sardíniou.
Stavba projektu Atlantropa v jeho plnej forme by aj podľa samotného Sörgela trvala niekoľko desaťročí, možno dokonca i celé storočie. Okrem obrovských finančných investícií by hlavným problémom pri realizácii bolo politické pozadie projektu. Súčinnosť prakticky všetkých európskych a afrických štátov v projekte ich spojenia bola v 20. rokoch 20. storočia viac ako nereálna. Napriek tomu by bola utopistická vízia Sörgela pre spoločnosť prínosná. Európu by zbavila povojnovej nezamestnanosti a zabezpečila prakticky nevyčerpateľnou elektrickou energiou. Afriku zas preľudnenia a hladu s ktorými zápasí až dodnes.
A čo by Atlantropa znamenala pre svet? Prepojenie Európy s Afrikou, spolu so zavlažením Sahary a ziskom nových území a poľnohospodárskej pôdy v Stredozemí by zo supersvetadielu vytvorilo akýsi protipól k Severnej a Južnej Amerike. Európa by s Afrikou získala vo svete mocenské postavenie, ktoré by dozaista prepísalo dejiny ľudstva a dnešný svet by vyzeral celkom inak. Namiesto utopistického projektu sa však Európa (a svet) vrhli do druhej svetovej vojny a najhrozivejšieho vojenského konflitku histórie.
Nahlásiť chybu v článku