Slovo genocída sa väčšine ľudí spája s nacistickým Nemeckom, Sovietskym zväzom či masakroch v postkoloniálnej Afrike. Tak ako mala druhá svetová vojna genocídu Židov, mala svoju genocídu aj prvá svetová vojna na začiatku 20. storočia. Málokto si však dnes na ňu spomenie a kým Nemecko sa po svojich činoch pred svet postavilo s ohromnou dávkou sebareflexie, vinník genocídy počas prvej svetovej vojny krvavé udalosti dodnes popiera. Počuli ste niekedy o genocíde Arméncov?

Všetko čo viete o nacistickej genocíde Židov, sa vo svete odohralo už predtým. Koncentračné tábory, pochody smrti, primitívne „plynové komory“, systematické vraždenie s cieľom celkom vyhubiť národ. Osmanská ríša na čele s mužom menom Enver Paša stvorila na začiatku 20. storočia nástroje na vyvraždenie Arméncov, ktorými sa o čosi neskôr inšpirovali i samotní nacisti. Arménska genocída v rokoch 1915-1918 si vyžiadala 1 500 000 nevinných ľudských životov.

Osmanská ríša a Arménsko na prelome storočí

V dejinách ľudstva predstavuje Osmanská ríša jednu z najväčších a najmocnejších impérií v oblasti Stredozemného mora i celej Európy. V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia sa však ríša vládcom rozpadala pod nohami. Osmanská ríša strácala územia v Európe i v severnej Afrike.

Územie dnešného Arménska bolo už v 17. storočí rozdelené medzi Osmanskú ríšu a Perziu na Východné a Západné Arménsko. O dve storočia neskôr, získalo kontrolu nad Východným Arménskom Ruské cárstvo, odveký nepriateľ Osmanskej ríše. V čase, keď sa Osmanská ríša postupne oslabovala a rozpadala (strácala územia), začali na samostatnosť myslieť i Arménci, žijúci v Osmanskej ríši (Západné Arménsko). Namiesto samostatnosti však dostali genocídu.

Predzvesť genocídy

Prvé náznaky toho, že v Osmanskej ríši dôjde k obrovskej tragédii prišli už na konci 19. storočia a to udalosťou, známou ako Hamídijské masakre. Tie sa odohrali v rokoch 1894-1896 a zahynulo pri nich asi 300-tisíc Arméncov. Prečo sa Osmanskí Turci pustili do vyvražďovania Arméncov, nie je celkom isté. Podľa niektorých boli masakry odpoveďou na rast národnostného cítenia a vzostupujúcej myšlienky na samostatnosť, no podľa iných išlo o odpoveď Osmanov Európe, po strate území na Balkáne a presídlení veľkého množstva moslimského obyvateľstva. Hamídisjké masakre sa však ani zďaleka nemôžu vyrovnať tomu, čo sa odohralo počas Arménskej genocídy.

Otec modernej genocídy

V roku 1908 prebehla v Osmanskej ríši ozbrojená revolúcia, vďaka ktorej sa k moci nad krajinou dostali tzv. mladoturci. Zvrhnutú hlavu štátu, sultána Abdülhamida II., tak vystriedal triumvirát v zložení troch pašov. Jedným z nich bol i Enver Paša, ktorý sa stal ministrom vojny a hlavným vojenským vodcom krajiny. Práve on stál za vznikom myšlienky konečného riešenia Arménskej otázky. S plánom sa pritom veľmi nenatrápil. Arméncov sa rozhodol vyvraždiť a to takým spôsobom, že sa od neho mohli, o niekoľko desaťročí, učiť aj nacisti.

Pochody smrti, koncentračné tábory a „plynové komory“

V roku 1914 vstúpila Osmanská ríša, po boku Nemecka, do prvej svetovej vojny. O rok neskôr na východnom fronte, na území Arméncov, v bitke pri Šarikamiše, utrpela Osmanská ríša od Ruského cárstva, zdrvujúcu porážku. Enver Paša, ako hlavný vojenský vodca krajiny, z prehry obvinil práve Arméncov. Práve oni sa stali obetným baránkom veľkého vojenského nezdaru, pri ktorom prišla Osmanská ríša prakticky o takmer 120-tisíc mužov. Enver Paša pripravil špeciálne vojenské oddiely a genocída sa mohla začať.

Arménska genocída začala v roku 1915 deportáciou Arméncov z ich domovov do koncentračných táborov na území dnešnej Sýrie. Niektorých ľudí tak čakal aj 1000 km dlhý pochod smrti, pod horúcim slnkom s nedostatkom vody i potravín. Významných ľudí popravili Turci ešte pred samotnou deportáciou. Väčšina žien, detí, starých a chorých ľudí pochod do koncentračných táborov, neprežila. Na tých čo áno, však i tak čakala smrť.

Tí, čo prežili deportáciu do koncentračných táborov na severe dnešnej Sýrie (v okolí mesta Allepo), tých Turci poslali na ďalší pochod horúcou púšťou do mesta Dajr az-Zaur v oblasti Mezopotámie (dnešná východná Sýria). Ak sa dostali až sem, boli opäť vyhnaní do púšte, kde už našli svoju smrť (vyhladovaní, bez vody), zastrelili ich, alebo upálili. Počas celej genocídy Turci navyše na vraždenie Arméncov využívali aj „sofistikovanejšie spôsoby“.

V sýrskej púšti možno nájsť množstvo jaskynných systémov, ktoré Osmanskí Turci využili na zostrojenie prvých primitívnych „plynových komôr“. Do útrob jaskyne totiž často nahnali Arméncov, ktorých následne udusili dymom z otvoreného ohňa. Pochody smrti, 25 koncentračných táborov a primitívne „plynové komory“ boli nakoniec inšpiráciou aj pre najdesivejšiu genocídu v histórii, ktorá sa odohrala počas 2. svetovej vojny.

Podľa odhadov stála Arménska genocída život 1 500 000 ľudí. Genocídu sa podarilo prežiť len 600-tisíc Arméncom, ktorým však hrozivé udalosti ostali naveky v pamäti. Osmanská ríša nakoniec vojnu prehrala a v podstate zanikla. Arménci sa nakoniec dočkali aj pomsty a to  operáciou Nemesis, ktorú zostrojila Arménska revolučná federácia v rokoch 1920 – 1922. Cieľom operácie bola pomsta hlavným vinníkom Arménskej genocídy prostredníctvom atentátov.

Pozri aj: Štyri slová, ktoré zmenili svet. Pred 55 rokmi odznela v Berlíne slávna veta „Ich bin ein Berliner“ a toto je jej príbeh

armenian-genocide.org, wikpedia.org, valka.cz, ushmm.org