India je fascinujúca krajina, ktorá zlákala aj Annu Šamkovú pochádzajúcu z Košíc. Navštívila ju niekoľkokrát ako dobrovoľníčka, až sa sem napokon pred rokom presťahovala za účelom štúdia architektúry a jazykov. Vďaka tomu dokáže priniesť zaujímavý pohľad na Indiu a jej nevšedný každodenný život so všetkým, čo prináša. 

Anna mala len 19 rokov, keď sa prvýkrát dostala do Indie ako dobrovoľníčka. Celkovo pôsobila na viacerých školách, kde sa snažila približovať deťom našu krajinu.

„Hlavnou myšlienkou bolo to, že keďže veľa detí v Indii nemá možnosť cestovať a spoznávať svet, tak cestovatelia majú možnosť navštíviť deti v školách a ukázať im ich krajinu. Nebolo prekvapením, že indické deti vôbec nepoznali a ani nikdy nepočuli o Slovensku. Na konci mojej prezentácie už zvládali hravou formou odpovedať na všetky moje kontrolné otázky o Slovensku a navyše sa doň a do našich rozprávkových hradov zamilovali,“ priznala.

Napokon si v roku 2022 splnila svoj sen o živote v Džajpure – v Ružovom meste Indie, v púštnom štáte Rádžasthán.

„V Džajpure som študovala na Americkom inštitúte, kde som bola jedinou Európankou, keďže všetci ostatní boli zo Spojených štátov. Na konci štúdia som odovzdala svoju asi 15-stranovú prácu v Hindi na ľubovoľnú tému. Písala som, samozrejme, o Slovensku, pretože ako to už býva, ani moji americkí spolužiaci, ani moji indickí učitelia, Slovensko vôbec nepoznali a to som predsa nemohla dopustiť, však? Zodpovedala som v nej všetky najčastejšie otázky, ktoré sa ma Indovia o Slovensku pýtali.“ Anna dodáva, že plynule ovláda jazyky hindi a urdu. V rozhovore nám prezradila viac o tom, ako vyzerá život v Indii a aj rôzne zaujímavosti o tejto krajine.

V čom vás zaujala India? Čo vás na nej fascinuje?

Prvé, čo mi momentálne napadlo, je inakosť, dobrodružstvo a, samozrejme, kultúra, všetky druhy umenia: ako ich historická architektúra, tradičná aj moderná hudba, indické klasické tance, mám rada aj Bollywood (nemyslím tým indické telenovely, to je niečo úplne iné, to je katastrofa!). India je naozaj iná od toho, čo poznám v Európe alebo inde vo svete, myslím, že to ma na nej tak priťahuje, neviem to asi ani opísať.

V Indii zažijete veci, ktoré nikde inde nezažijete. Veľa ľudí Indiu odsudzuje, aj ja ju v niektorých veciach odsudzujem. Na veľa vecí som už v Indii zmenila názor na negatívny a nemôžem ju brániť vo všetkom, ale snažím sa skôr šíriť o nej to dobré, pretože India v sebe schováva veľa krás, ktoré ľudia nevidia, alebo možno nechcú vidieť.

Je niečo, na čo ste si ťažšie zvykali, alebo si ešte stále zvykáte?

V Indii mám problém nakúpiť si potraviny. Na Slovensku som si zvykla na luxus, že všetko základné nájdeme v bežných potravinách. Tie však v Indii nájdete veľmi zriedka. Pre nich je tradičné kupovať si všetko zvlášť. Ovocie aj zeleninu si musíte odchytiť na ulici od pouličných predavačov. To nie je vždy také jednoduché.

Ak potrebujete zemiaky, musíte počúvať, či na ulici niekto nevykrikuje aloo! alooo! (alú – zemiaky), ak chcete cibuľu, znovu sa musíte započúvať do všetkých zvukov z ulice, ktorých je fakt veľa, ako napríklad trúbenie áut, štekanie túlavých psov, bučanie kráv, vždy nejaké rekonštrukcie, a mnoho ďalších zvukov, z ktorých musíte rozoznať, že niekto kričí pyaaz (cibuľa)! Často mi bolo nepríjemné od chrbta zastaviť nejakého predavača a potom si všimnúť, že predáva niečo iné a povedať mu, že vlastne nič.

Ďalší aspekt, ktorý robil môj život komplikovaným, je, že v Indii majú fakt mizerné chodníky, alebo skôr žiadne. Necítila som sa bezpečne chodiť okolo áut, ktoré na vás sotva berú ohľad a trúbia, každý druhý Ind sa vám prihovára, chce o vás všetko vedieť, alebo chce s vami fotku. Musíte odháňať aj odmietať kadejakých predajcov, obchádzať zaparkované motorky, skútre, kravy a ešte k tomu si predstavte tú horúčavu a vlhkosť.

V neposlednom rade som mala problém s odpadom. Nielen s pouličným, ale aj s vlastným smetím. Netušila som, kde ho vyniesť, pretože v Indii nemajú také kontajnery ako my a už vôbec nie separované. Moja pani domáca mi povedala, že každé ráno klope smetiar na dvere a že odpad mám dať za poplatok jemu. Mne to pripadalo ako nezmysel a opýtala som sa na inú možnosť.

Ako druhú možnosť mi so všetkou serióznosťou povedala, že mám svoje smetie hodiť na tú kopu odpadu, ktorá smrdí na vedľajšej ulici a na ktorej sa pasú kravy. To ma neskutočne zarazilo, a preto som bola nútená nájsť jeden malý smetný kôš o štyri ulice ďalej, pred domom niekoho cudzieho. Bolo mi to nepríjemné a mala som pocit, akoby som páchala nejaký zločin. Ale vždy to bolo lepšie, ako to niekde len tak zahodiť. Snažila som sa navrhnúť riešenia, ale nikto z bytovky ma nebral vážne. Vyhovárali sa, že z kontajnera by smetie vynášali opice, čo bola skutočne hlúpa výhovorka, pretože smetie už na ulici roznášali z tej kopy, ktorá tam smrdela.

Aká je životná úroveň miestnych ľudí? V akých podmienkach žijú chudobnejšie vrstvy?

Určite ste počuli o tom, že životná úroveň je v Indii veľmi kontrastná. Ľudia sú buď veľmi bohatí alebo veľmi chudobní. Jedna moja učiteľka mi povedala, že 40 % bohatstva Indie patrí 1 % populácii, čiže tým najbohatším, čo je neskutočný nepomer. Bohatší sú ešte bohatšími a chudobní zostávajú chudobní, čo bohatým zrejme vyhovuje, pretože pre nich robia podradné roboty, robia im sluhov, dostanú zaplatené pár drobných za to, že bohatším otvárajú dvere alebo stískajú gombíky vo výťahu. Urobia všetko preto, aby sa uživili.

Poznám Indov, ktorí žijú v luxuse a majú sluhov a denne s ľútosťou obchádzam rodiny, ktoré žijú, spia a existujú len tak na ulici. Pár Indov mi však povedalo, že žobráci vyžobrú aj tisíce a stále sa hrajú na žobrákov, pretože im to tak vyhovuje. Neviem ale, či tomu naozaj veriť. Som naučená ignorovať ich žobranie o peniaze nielen preto, že je to ilegálne, ale preto, že takto ich neučíme sa o seba postarať a nechávame ich zvykať si byť závislých na nás. Často tie peniaze ani nekončia u nich, keďže vo veľa prípadoch sú obeťami núteného otroctva.

Aké sú vaše priemerné výdavky v Indii?