Aleš Tvrdý je cestovateľ, autor blogu Photo and Traveling a fotograf, ktorého snímky z ciest vyrážajú dych, o čom svedčia aj dosiahnuté úspechy na jeho konte. Počas 14 rokov na cestách zažil množstvo nezvyčajných, vtipných, ale aj bizarných situácií. Tie teraz zhrnul vo svojej knižnej novinke s názvom Cestovateľ, ktorú si môžete zakúpiť v našom obchode.
V rozhovore s cestovateľom Alešom Tvrdým sa dozviete:
- ako si začal plniť svoje cestovateľské sny;
- ako hľadá pri cestovaní miesta, pri ktorých s istotou vie, že tam uvidí niečo pozoruhodné;
- prečo sa rozhodol žiť na Taiwane a ako to vyzeralo;
- v ktorej krajine stretol najpriateľskejších ľudí;
- aké netradičné zážitky mu cestovanie prinieslo;
- aké zaujímavé príbehy z jeho ciest sa dočítate v Alešovej novej knihe Cestovateľ.
S cestovaním si začal, keď si mal 23 rokov. V čom ťa najviac lákalo a ako si sa ku nemu dostal?
Áno, vtedy som sa vybral na svoju prvú samostatnú cestu. Dá sa povedať, že cestovanie ma bavilo už od detstva. Vtedy to bolo len veľmi pasívne, lebo som hltal všetky dokumentárne filmy, ktoré boli v telke. Aj v škole ma vždy bavilo pozerať len na mapu alebo von oknom.
Vždy som si však predstavoval všetky tie miesta, ktoré mi prišli tak nesmierne zaujímavé. Predstavoval som si, aké sú úžasné. Najskôr som ani len nesníval o tom, že by som ich niekedy mohol navštíviť osobne.
Keď som však absolvoval svoju prvú samostatnú cestu, tak som hneď pochopil, že sa to všetko dá. Stačilo len chcieť a nasledovať svoje sny.
Svojimi zážitkami a fotkami chceš ľuďom ukázať, že cestovanie nie je iba pre vyvolených. Aká bola tvoja cesta cestovateľa, kým si sa dostal tam, kde si dnes? Bolo to náročné?
Ťažko povedať, či to bolo náročné alebo nie. Nikdy som sa nad tým takto nezamyslel. Myslím, že tomu je tak najmä preto, lebo som robil niečo, čo som miloval a napĺňalo ma to po každej stránke. Bola to moja akási viera vo vlastné sny. Keď som zistil, že sa dajú zmeniť na realitu, tak už nebolo cesty späť. Začal som svoje sny prenasledovať a vlastne to tak robím až doteraz. Všetko dostane akýsi celkom iný charakter a význam, ak to robím s radosťou a úsmevom na tvári. Vtedy je aj tá najťažšia cesta omnoho jednoduchšia.
Precestoval si 62 krajín. Niektoré si navštívil raz, iné viackrát. V ktorých z nich si strávil najviac času?
Keďže som žil šesť rokov v Ázii, tak som najviac svojho času trávil práve tam. Veľmi sa mi tam páči a cítim sa tam dobre. Preto, pochopiteľne, som aj akosi podvedome vyhľadával destinácie v tejto časti sveta.
Samozrejme, že sa tam vždy rád vrátim zas, a to kedykoľvek. Okrem krásnych miest, ktoré som videl, som tam spoznal aj mnoho úžasných ľudí, ktorí zo mňa urobili toho človeka, ktorým som dnes.
Aké miesta pri cestovaní vyhľadávaš a naopak, akým sa snažíš vyhýbať?
Keď si nejakú cestu plánujem, tak mám najradšej autentické miesta. Niečo také, čo mi hneď na prvý pohľad prezradí, kde som a prečo tam práve v ten okamih som. Zakaždým to je však niečo iné. Niekedy to je divoká príroda, niekedy úchvatná architektúra. Inde ma zas očarí kultúra alebo obyvatelia toho miesta.
Často sa však len tak niekde motám a ponevieram, až kým sa dám do reči s neznámymi ľuďmi. Tí mi poradia, čo je pre nich jedinečné a už mám nový plán. Takéto lokálne miesta sú takmer na 100 % istotou, že uvidím niečo veľmi pozoruhodné.
No a miesta, ktoré rozhodne obchádzam veľkým oblúkom, sú také tie aktivity spojené s nakupovaním alebo masovou turistikou. Niekedy je však fajn vidieť aj niečo také. Mnoho takých miest je priam ikonických. Neviem si predstaviť, že by som bol napríklad v Paríži a Eiffelovu vežu celkom odignorujem. Vtedy hľadám aspoň nejaké iné miesta, ktoré nie sú tak masovo preplnené.
Zážitky cestovateľa Aleša Tvrdého ožívajú knižne
Príbehy z ciest Aleša Tvrdého nájdete v jeho novej knihe Cestovateľ, ktorá vyšla vo vydavateľstve INTEREZ MEDIA. Zakúpiť si ju môžete prostredníctvom nášho internetového obchodu v hmotnej aj elektronickej verzii. Dostupná je aj v e-shopoch a kamenných predajniach sietí kníhkupectiev Martinus.sk, Panta Rhei či Artforum.
Aleš do svojej knihy vybral najzaujímavejšie, najbizarnejšie a najvtipnejšie príbehy, ktoré počas štrnástich rokov na cestách po celom svete zažil. Doplnené sú o jeho unikátne fotografie, ktoré vás ponoria ešte hlbšie do čítania, až budete mať pocit, akoby ste Alešove zážitky prežívali spoločne s ním.
Vo svojej novej knihe „Cestovateľ“ okrem iného spomínaš, ako si si splnil sen a 6 rokov strávil na Taiwane. Ako sa ti to podarilo?
Vždy som chcel skúsiť život na nejakom ostrove. Nemal som nijaký konkrétny. Len som chcel, aby to bol proste ostrov. Keď som bol malý chlapec, tak som si myslel, že ostrovy sú plávajúce krajiny na vode. Preto ma zrejme tak zaujali. Samozrejme, dnes už viem, že to je trochu inak. Po svojom dvojtýždňovom výlete práve na Taiwan som bol presvedčený, že to je ten správny ostrov, kam sa chcem vrátiť a zostať tam na nejaký čas žiť.
Potom už len bolo treba nájsť spôsob, ako to pretaviť na realitu. To trvalo celkom dva roky, no podarilo sa to a ja som sa sem presťahoval. Na Taiwane som strávil svoje najkrajšie roky v živote.
Naplnili sa tvoje očakávania alebo v čom ťa Taiwan najviac prekvapil? Ako vyzeral tvoj bežný život na tomto mieste?
Nepamätám si celkom presne, či som mal nejaké očakávania. To bude zrejme tým, že je moderné nemať žiadne očakávania. Tak aspoň takto sledujem aktuálne trendy. Keď sa však nad tým zamyslím trochu viac, tak to bolo celkom jednoduché. V tejto krajine sú azda najpriateľskejší ľudia na celom svete, ktorých som kedy stretol. No a život medzi ľuďmi, ktorí sú nápomocní, usmievaví a priateľskí, je celkom o niečom inom.
Moje dni boli zakaždým iné. Musel som aj nejako zarábať peniaze, takže s tým spojené aktivity mi zabrali značnú časť dennej porcie času. Veľa som tu však aj cestoval a stretával sa ľuďmi, ktorí boli pre mňa najskôr cudzí. Netrvalo to však dlho a stali sme sa priateľmi, akých si želá azda každý.
S akými zvláštnymi zvykmi miestnych ľudí si tu prišiel do kontaktu?
Taiwan je diametrálne odlišná kultúra od tej našej. Nebolo treba robiť toho veľa a rozdiely boli viac než enormné. Aby som však uviedol aj konkrétnu situáciu, tak mi napadá jedna celkom aktuálna.
Zakaždým, keď som kráčal po uliciach, tak bolo každému hneď na prvý pohľad jasné, že nie som domáci, ale cudzinec. Nikdy sa mi však nestalo, že by mal niekto s tým problém. Ani jedna negatívna skúsenosť.
A tie pozitívne? Ak by som si zakaždým urobil niekam čiarku, tak mám zaplnených niekoľko celých zošitov. Ľudia akosi chápali, že môj domov je niekde ďaleko a zrejme to je na ostrove pre mňa ťažké. Preto aj bez toho, aby som ich mnohokrát poprosil o pomoc, mi ju sami nezištne ponúkli.
Aké sú všeobecne tvoje najnetradičnejšie zážitky, ktoré sa ti ako cestovateľovi podarilo získať?
No, tak tých je naozaj mnoho. Ja mám na netradičné zážitky naozaj šťastie. Mnohokrát na ne už ani nereagujem. Asi by som bol prekvapený, ak by sa okolo mňa niečo neobvyklé nestalo. Keď idem do potravín, tak vypadne celý pokladničný systém. Keď odchádzam z parkoviska, prestane fungovať závora. Na letisku sa pokazí batožinový pás alebo ma nevedia nájsť v systéme. Takto by som mohol pokračovať celé hodiny.
No a aj o tom je moja kniha. Píšem o zážitkoch zo svojich ciest, ktoré sa mi pritrafili. Niektoré z nich sú presne také, že aj keď som ich písal ja sám, tak som krútil hlavou nad tým, ako sa mi to mohlo podariť.
Navštívil si okrem iného aj Čínu a okúsil miestny režim na vlastnej koži. Aké veci ukazovali jeho fungovanie? V knihe napríklad spomínaš kamery pred vstupom na konci hraničného mosta…
Čína je krásna krajina, vždy sa tam rád vraciam. Pre turistu je to asi jedna z najlepších destinácií. Neviem si tam však predstaviť svoj život. Samozrejme, na všetko sa dá zvyknúť, ale veľmi by mi tam chýbala sloboda, ktorú mám inde vo svete.
Tam sa ľudia boja rozprávať nahlas, lebo je určite nablízku niekto, kto môže počúvať a potom použiť v jeho neprospech. Kamery sú len detaily. V Číne som mal pocit, akoby som ani nebol na slobode a stále niekto na mňa cez plece číhal. Neviem, mnohokrát som sa cítil ako negatívna postava z kriminálky, ktorú niekto stále prenasleduje.
Na druhej strane je Čína plná moderných vychytávok, spomínaš napríklad platbu skenovaním tváre. S akými ďalšími si sa tu stretol?
Presne, táto krajina má aj inú tvár. Takú, ktorú som nikde inde na svete nevidel. Levitujúci najrýchlejší vlak na svete, reklama pohybujúca sa v metre rýchlosťou zarovno vlaku, takmer dokonalá sieť metra v každom väčšom meste, moderná architektúra…
Aj tu sa teda opäť potvrdzuje, že každá minca má dve strany.
Vo svojej knihe spomínaš, že na cestách využívaš Tinder. Aké nevšedné stretnutia si vďaka nemu po svete zažil?
Áno, to bola svojho času moja obľúbená aktivita. Aj vďaka tomu som stretol celkom zaujímavých ľudí. Veľakrát som potom premýšľal, či by sa mi niečo také stalo napríklad u nás doma, na Slovensku.
Raz som sa stretol s jednou ženou, ktorá bola vydatá. Jej manžel vedel, že sa takto stretáva s inými mužmi. Bola to jej záľuba, ako sa porozprávať s ľuďmi z iných krajín. Vďaka tejto aplikácii som mal aj rande s ladyboyom. Raz plánovane a raz to bolo (pre mňa) prekvapenie.
Najkurióznejšie stretnutie som mal však priamo na ulici, na Taiwane. V meste, kde som býval, som mal na ulici malý stánok so suvenírmi. Zastavila sa pri ňom jedna žena a po krátkej konverzácii mi navrhla, že ak ju oplodním a porodí dieťa s belochom, tak mi zaplatí milión taiwanských dolárov.
Popri cestovaní sa dostávaš aj do nečakaných situácií. Napríklad v Tonge sa ti stalo, že si vystúpil na inom ostrove, ako si si myslel a pôvodne plánoval? Ako v takýchto prípadoch reaguješ? Čo ďalšie podobne nepredvídateľné sa ti stalo?
No to veru áno. Keď som zistil, že mi ide ďalšia loď až o týždeň, tak mi moc do smiechu nebolo. Mal som však obrovské šťastie, lebo ma domorodci ubytovali v malinkom zdravotnom stredisku, kde práve vtedy nebol žiaden pacient. Neskôr sa to ukázalo ako to najkrajšie dobrodružstvo, ktoré som v celom živote zažil.
V takýchto momentoch asi nie je žiaden univerzálny návod „ako na to“. Záleží to od mnohých okolností. Veľakrát sa mi však osvedčilo aj vtedy, keď som bol v úzkych, že chladná hlava toho adekvátne zvládne omnoho viac, ako prehnané a najmä premotivované reakcie.
Napadá mi bicyklovanie po vietnamskom vidieku. Na dvore malého domčeka bola nejaká udalosť. Spomalil som teda a pozeral, čo sa tam deje. Takmer dvojmetrový beloch v tejto lokalite bol nenápadný ako polárny medveď na Sahare. Hneď ma zavolali dnu a posadili medzi seba starší chlapi. Mal som pocit, že sa na niečom zabávajú, lebo sa veľmi smiali, popíjali pálenku, s ktorou, samozrejme, ponúkli aj svojho nečakaného hosťa. Pýtali sa ma na prísediace ženy, ktorá sa mi páči najviac.
Domnieval som sa, že som asi na nejakej svadbe. Opak bol však pravdou, lebo som bol práve na pohrebe.
S akými výnimočnými ľudskými príbehmi si sa popri svojich bohatých cestovateľských skúsenostiach stretol?
Tých príbehov je naozaj veľa. Niekedy som bol ich hlavným aktérom aj ja sám a inokedy som bol len ako divák, či poslucháč. Niektoré boli veselé, ďalšie smutné alebo nápomocné. Žiaden z nich by sa však zrejme neodohral, ak by som sa s týmito ľuďmi nedal do reči.
Na svete je obrovské množstvo krásnych momentov či príbehov. Je však len na nás, či sme ochotní vypočuť si ich.
S otvorenou mysľou, úsmevom na perách a láskou v srdci to ide omnoho jednoduchšie. Potom aj tí ľudia, ktorí sú v týchto príbehoch hlavnými aktérmi, sú zrazu nejakí milší, ochotnejší, priateľskejší. Sú akýsi ľudskí.
Keď som stopoval na Novom Zélande, zobral ma starší pán. Vlastne jeho som ani nestopol. Sám sa mi ponúkol, že ma zavezie kam mi treba. Cestou mi rozprával o tom, ako sa tu pred mnohými rokmi presťahoval z Británie. Za celý život ho neprišiel pozrieť nikto z rodiny. Zomrela mu už manželka a naspäť do Anglicka sa už nechystá. Takmer všetci jeho kamaráti sú už takisto mŕtvi.
Ten príbeh, ktorý mi rozprával, bol dosť dojemný a smutný. Lenže ten pán sa stále usmieval. Tesne pred tým, ako som vystúpil z jeho auta, mi ešte povedal: „Aj keď je život niekedy ťažký a nezdá sa byť práve fér, aj tak je krásny a oplatí sa ho žiť. Na to, aby sme videli dúhu, musí prísť dážď. Ten dážď sú tie zlé momenty, ale bez toho by sme krásu dúhy nikdy nevideli.“
Cestovaniu sa venuješ už 14 rokov. Čo ti za toto obdobie dalo? Čo si sa naučil?
Možno to bude pôsobiť ako klišé, alebo že som naivný snílek, no nevidím na cestovaní žiadne negatívum. Možno ho ani nechcem vidieť, a preto to tak akosi funguje. A pozitíva? Všetko ostatné.
Cestovanie je pre mňa tou najlepšou a najkrajšou školou, akej sa mi kedy dostalo. Neľutujem ani jeden jediný okamih, ktorý som strávil cestovaním alebo čo i len premýšľaním o svojich cestách.
Nechcem tým však povedať, že to je pre každého. Nie, lebo tak to nie je. Tak, ako každý nemôže byť kuchár, pilot alebo maliar, tak ani každý predsa nemôže mať rád to, čo mám rád ja. Ja som sa našiel práve v objavovaní sveta. Každý by mal robiť to, čo ho napĺňa a robí šťastným. Každý by mal robiť to, čo mu vyčaruje úsmev na perách a tým ho navodí aj do svojho okolia.
Tak, ako máme každý na stole iné jedlo na večeru, tak, ako si každý z nás večer ľahneme k inému partnerovi, ktorého milujeme, tak by mal každý z nás robiť to, čo ho baví a čo robí rád. Vtedy je veľká šanca, že sa budeme na svet pozerať celkom inak.
Nahlásiť chybu v článku