Ala Machálková sa rozhodla zbúrať všetky stereotypy, ktoré okolo Afriky kolujú a precestovala tento kontinent stopom. Podarilo sa jej tak prejsť takmer 40-tisíc kilometrov od Kapského mesta, spoznať miestnych ľudí, ich bohatú kultúru aj samotnú krajinu. V našom rozhovore zbúra všetky predsudky, ktoré o Afrike môžete mať a ukáže vám tento kontinent z úplne iného uhla.
Ala začala so stopovaním po Európe a keď mala 21 rokov, stopovala dokonca z Hong Kongu domov, do Čiech: „Vtipným príbehom je, že moja mamka si stopla otca. V Česku keď stopovala domov, tak jej zastavil práve on. Takže mi rodičia nikdy nemohli zakázať stopovať.“
Prvú skúsenosť s Afrikou už mala počas štúdií v Škótsku. „Cez jednu organizáciu som išla do Tanzánie, potom som tam zostala o mesiac dlhšie sama a cez česko-britskú neziskovku som pracovala na jednom projekte v Keni.“ Po promóciách v roku 2015 cestovala po Afrike a neskôr začala študovať priamo tu, v Juhoafrickej republike. „Vyštudovala som magistra v Kapskom meste.“ Po ukončení vysokej školy sa svoj štvrtý rok v Afrike rozhodla stráviť tým, že prestopuje domov.
„Bolo to pre mňa také uzatvorenie štúdia a života v zahraničí. Chcela som stráviť posledný rok tým, čo mám rada, čo milujem najviac. A po druhé mi prišlo, že ľudia u nás vnímajú Afriku inak, než som ju zažila ja. Vždy, keď som prišla do Čiech, tak to bolo iba, že čo tam ješ, veď tam nie je jedlo, sú tam vojny, … Chcela som dokázať ľuďom, že to vlastne nie je až tak nebezpečné ako si myslia.“
„Stopovala som cez celú Afriku. Dvakrát som ale nedostala víza, tak som Nigériu a Konžskú demokratickú republiku musela preletieť. Ostatné miesta som ale prestopovala. Od malých dediniek, kde nebola poriadna cesta a bolo práve obdobie dažďov až po veľké mestá.“
„Je to tam iné, ako si ľudia možno predstavujú. Aj tam majú obyvatelia satelit na strechách a pozerajú všetci futbal, pretože každý zbožňuje Arsenal a Petra Čecha. Aj na dedine má každá rodina smartfón. Vždy, keď som v Afrike niekam prišla, tak to bolo iba, že daj mi WhatsApp alebo poď, vyfotíme si selfíčko na Instagram.“
V Afrike tieto veci fungovali úplne ako u nás a pritom v Európe si ľudia myslia, že tam ľudia žijú na stromoch. Ja tomu nerozumiem.
Líšilo sa stopovanie v mestách a v chudobnejších dedinkách? Ako túto formu cestovania vnímali miestni? Bolo to pre nich niečo nové alebo je to tam dnes bežné?
Záležalo na tom, kde. Rovnako ako Európa má 53 krajín (46 štátov a 7 závislých území, pozn. redakcie). Je to ťažké porovnať, pretože sú v týchto krajinách peniaze nerovnomerne rozdelené. Tak sa tu nachádza chudoba vedľa ultra bohatstva.
Záleží to ale aj od kultúry, aj histórie a podľa toho sa odvíja aj mentalita tých ľudí. Napríklad taká Keňa, Tanzánia. Keď som tam bola prvý — druhýkrát, ešte som v tom nevedela chodiť a tí ľudia ma tak videli často na turistických miestach ako chodiacu bankovku. Pretože tam väčšinou jazdia tí belosi, ktorí rozdávajú doláre všade možne, pretože je to všetko strašne lacné. Takže oni tam vidia iba týchto bohatých ľudí a potom si myslia, že sme takí všetci.
Keď som tam ale už žila dlhšie, naučila som sa svahilsky, tak ma tí ľudia brali už úplne inak. Boli strašne milí, pozývali ma ku sebe domov, naučili ma vždy to, čo som chcela. Zobrali ma medzi seba. Chceli mi ukazovať svoju kultúru, aby som vyskúšala ich jedlá, pozrela sa na ich tance.
Je pravda, že v regiónoch, kde bola občianska vojna, tak tí ľudia si tam cenia všetko, čo majú a sú schopní rozdať úplne všetko. Práve tam nie je žiadna nevraživosť, ale naopak. Oni sú k sebe strašne milí.
Boli jeden-dva štáty, kde mi prišla tá mentalita ľudí taká drsnejšia. Neboli takí priateľskí, ale bolo to asi iba tým, že mali iba iné vystupovanie. Je rozdiel, samozrejme, medzi mestami a dedinkami. V tých mestách je hrozne veľká stredná trieda a tí žijú dosť podobne ako u nás v Európe. Stávajú sa účtovníkmi, chodia do banky, pracujú v supermarketoch. Majú slúchadlá na ušiach, pozerajú do smartfónov a jazdia na autách.
Na dedinkách žijú ľudia stále v komunitách, prihovárajú sa k cudzincom, viac s nimi komunikujú, pretože je pre nich cudzinec stále niečo nové.
Stretla si sa počas cesty s nejakou vyslovene negatívnou skúsenosťou alebo problémom práve kvôli tomu, že si žena? Mnoho ľudí si povie, že už iba samotné stopovanie je pre ženu nebezpečné. Nieto ešte v Afrike, o ktorej koluje množstvo predsudkov.
Skôr to bolo z 99,9% presne naopak. V Afrike má žena takú pozíciu, že by sa mala ochraňovať. Kedykoľvek teda niekto vidí ženu, ktorá nemá pri sebe bodyguarda, tak ju automaticky začne chrániť. Vždy sa našiel nejaký mladý chlapec alebo starý pán, skupina študentov či malé deti, ktoré mi ukazovali, kam sa mám ísť najesť alebo kam ísť niečo pozrieť.
Zlú skúsenosť som mala iba jednu. Čo si myslím, že bola aj tak hlavne moja hlúposť a nemyslím si, že to bolo iba preto, že by som bola žena. A to som vtedy navyše ani nestopovala. Skôr sa to teda môže stat komukoľvek.
Raz v Tanzánii som sa namiesto toho, aby som si vzala Uber, nechala prehovoriť taxikárovi na ulici, deň pretým ako som potrebovala, že ma zoberie na letisko oveľa lacnejšie a ešte uprostred noci. Oni tam majú normálne Uber a Bolt, ktoré sú veľmi bezpečné. Ja som ale chcela tak ušetriť, že som sa nechala odviesť nejakým miestnym.
Bývala som cez couchsurfing u jedných indických biznismanov, ktorí žili v bohatom komplexe, bol tam bazén a všetko. Keď tam prišli po mňa, asi si mysleli, že som tiež taká bohatá. Prišli rovno dvaja s tým, že jedného zoberie taxikár cestou na letisko. Zaviezli ma do nejakej uličky s tým, nech im dám platobné karty. Dala som im ich, oni išli k bankomatu a snažili sa vybrať nejaké peniaze. Ale keďže som tam nemala tak veľa, tak veľa ani nevybrali.
Potom som sa začala tváriť, že sa modlím a povedala som im, že ich Boh potrestá. Keďže sú v Afrike všetci neskutočne náboženskí, tak sa toho zľakli a začali sa strašne báť. Až tak, že mi vrátili časť z peňazí a všetku elektroniku, odviezli ma na to letisko a odišli. Všetko mi vrátili a ešte mi dali peniaze na taxík. Tak je nakoniec z toho skôr taká vtipná príhoda a myslím, že to bola najmä moja chyba. Chcela som proste ušetriť tam, kde som nemala.
Celý čas si využívala couchsurfing alebo si riešila ubytovanie aj iným spôsobom?
Couchsurfing je v Afrike celkom rozšírený, tak som ho využívala často, najmä v tých väčších mestách. Alebo keď som chcela luxusné ubytovanie zadarmo. A tým, že som predtým stavala knižnice a poznala som veľa ľudí, tak som prespávala u nich. A následne u ľudí, na ktorých mi dal niekto z nich kontakt.
Alebo aj u samotných šoférov. Keď som stopovala, tak sa ma pýtali, kde budem spať. Tak som im povedala, že ešte neviem, podľa toho, kam sa dostanem. Často mi navrhli, že môžem prespať v ich rodine. Hostely či hotely mimo turistických zón boli za pár dolárov. Za štyri som mala aj vlastnú izbu. Tak som to rôzne striedala.
Okrem samotných miest si trávila čas aj v africkej prírode. Pre mnohých je určite práve tá hlavným dôvodom návštevy Afriky. Nie je to však iba Safari. Ako by si ju opísala?
Každý štát je úplne iný a všade bolo niečo nové. To si však veľa ľudí neuvedomuje. Myslia si, že Afrika je veľká púšť a to je všetko. Sú tam okrem iného aj nádherné hory. Addis Abeba, hlavné mesto Etiópie je napríklad vyššie položené ako Sněžka, čo je najvyššia hora Česka. Kilimandžáro má takmer 6000 metrov a tak ďalej.
Čo sa týka Safari, keďže som tam bola predtým, tak už som tam počas stopovania nešla. Žirafy, slony, zebry, hrochy — keď si človek vybral nejaké miesto, tieto zvieratá tam žili skoro pri jeho chate. Aj samotné mestá boli zaujímavé a samozrejme kultúra. Každý kmeň má rozličnú kultúru.
Napríklad v Benine ma to prekvapilo najviac. Tam majú kultúru voodoo. Pre nás je to bábika, do ktorej sa pichá paličkou, pretože nás to tak naučili v amerických hororoch. Ale v skutočnosti je to pravý opak a s týmto to nemá nič spoločné. To iba Američania nepochopili, o čo vlastne ide.
Neskôr to od nich prebrali ľudia z Haiti. Pre nich je to skoro ako náboženstvo, ako hinduizmus. Majú mnohobožstvo aj ženské náboženstvo. Je to tam hrozne zaujímavé. Bavila som sa so šamanmi, ktorí tu môžu mať obchod a niekto ide namiesto doktorovi ku nim a dostanú lektvar. Môže to byť aj moderne urobená medicína. Afrika má aj zaujímavú históriu a nie je to iba Egypt s pyramídami. Je tam toho veľa na pozeranie. Vodopády alebo pláne.
Do akej miery je v Afrike rozvinutý turistický priemysel? Ako vnímajú domáci turistov?
Sú štáty, kde ten turizmus nie je vôbec rozvinutý. Hlavne tá Západná Afrika. Bola tam ebola, vojna alebo kvôli nejakým politickým dôvodom, kedy proste Európske štáty neodporúčali turistom tam cestovať. Keď Amerika povie necestujte do Burkine Faso, o ktorej si ja osobne myslím, že je to úžasná krajina, tak tí turisti tam nepôjdu.
Ale väčšina Afriky je na turistov zvyknutá. Hlavne na Safari. Chodia tam turistické autobusy, výlety, agentúry, ktoré organizujú jednodenné, trojdenné zájazdy, zaobstarajú vám sprievodcu v štyroch či piatich jazykoch, všetko sa to dá navyše zabookovať cez internet.
Aj tých miestnych v 50 % prípadoch sa nepozastaví nad tým, že je tam turista. Nie je to ale Thajsko, kde je miliarda batôžkárov, tak to ani zďaleka nie je také tuctové. Ale myslím si, že každý minimálne v tej juhovýchodnej Afrike v mestách stretne nejakého turistu. Nebolo to tak, že som bola jediná, ktorá takto cestovala.
Dokonca som stretla dievčatá, ktoré stopovali rovnako ako ja, iba v opačnom smere. Stretla som množstvo turistov, Japoncov, Francúzov, Španiela, Holanďana. Väčšinou to boli chlapci alebo páry, ale strela som aj stopárov. Mali možno trocha inú trasu ako ja, ale tiež stopovali z Európy dole do Kapského mesta.
Tu si stále myslíme, že je to niečo wau, niekto objavuje Ameriku, ale tých ľudí, ktorí sa snažia prejsť na z juhu na sever Afriku, je niekoľko desiatok až stovák ročne. Píšu o tom blogy, snažia sa to propagovať.
Myslím si, že veľa záleží od toho, ako si nastavíte trasu. Každopádne, to, ako sa pozeráme na Afriku my, je ešte stále dosť ďaleko od toho, ako je to v skutočne realite.
Stretla si sa s tým, že miestni chceli využiť turistov na získanie peňazí? Napríklad v podobe umelého navyšovania cien?
Určite, to je na veľa miestach. Tiež však záleží, ako človek s tými ľuďmi komunikuje. Ja si myslím, že čím som viac cestovala, tým som lepšie vedela, ako sa s tými ľuďmi baviť tak, aby som nevyzerala ako typický beloch, ktorý má krátke kraťasy, safari klobúk a sandále s ponožkami. Ale keď sa turista snaží prispôsobiť miestnej kultúre, tak tie ceny padajú dole.
Ak v Ázii povieš názov jedla v angličtine, cena je dva doláre. Ak sa ho naučíš v miestnom jazyku, máš ho za 50 centov. A rovnako to funguje aj v Afrike. Najmä na miestach, kde je veľa turistov. Čím viac turistov, tým viac sa upravujú aj ceny.
Ak je niekde turistov málo, tak si ich ľudia viac vážia a snažia sa im upraviť cenu tak, aby si vybrali práve ich a aby nehľadali konkurenciu. Pretože oni to fakt potrebujú.
Ale nejde im iba o peniaze, ale hlavne o to, že ja ti ukážem, ako je tu skvele. Potom, keď pôjdeš domov, všetkým povieš, ako je tu dobre a privedieš sem kamarátov. Oni to vnímajú tak, že chcú ukázať ich krajinu, aká je nádherná. Aby sa o tom hovorilo a aby tam turisti začali jazdiť. Tam, kde je menej turistov je teda jednoduchšie cestovať.
Kde je ich viac, tam ceny skáču hore. Nie je to ale pravidlom. Ide však o to, že keď Američania nasadnú do tuk tuku a vodič im povie, že je to 40 šilingov, čo je napríklad jeden dolár, tak oni mu dajú 5 dolárov a povedia, že drobné si nechajte. Pre miestnych to ale znamená, že im dal niekoľkonásobnú cenu. Turista teda zaplatil dvakrát viac za taxík a vôbec nečaká na prachy späť. Tak si povie, že nabudúce bude o dolár drahší.
Tí turisti si to robia sami. Napríklad, vôbec sa nenechávalo prepitné v reštaurácii. Ale keď tam príde turista, zaplatí tri eurá za jedlo pre celu rodinu a nechá tam 5 eur, tak tí miestni to vnímajú tak, že oni tie peniaze naozaj iba vyhadzujú. Tak automaticky usúdia, že bieli majú toľko peňazí, že nevedia, čo s nimi, tak ceny automaticky zaokrúhľujú.
Koľko stojí takýto výlet stopom do Afrike?
To dosť záleží na človeku. Ak stopuje, tak sa prepravuje zdarma. Ja som veľa chodila pešo a využívala couchsurfing. Keď ale niekto potrebuje jesť v päť hviezdičkových reštauráciách, tak tam sú tie ceny úplne iné, pretože ich vlastnia ľudia zo západu. Za jedno euro sa tam v pohode dá najesť miestneho jedla. So všetkým sa do dá teda zvládnuť aj s dvomi eurami na deň. Ale tiež to záleží aj od samotnej krajiny, v ktorej sa nachádzate. V Juhoafrickej republike sú ceny porovnateľné s Českom, kým napríklad Togo je na tom cenovo ako Ukrajina.
Vstupy na Viktóriine vodopády a turistické atrakcie stoja napríklad aj 20 dolárov. Najdrahšie však pre mňa boli víza. To záleží na konkrétnom štáte. Pohybujú sa od 30 do 50 dolárov. Ja som mala tisíc eur, keď som vyrážala. Okrem toho som ale počas cesty predávala etikety od pív a pohľadnice. Tým som si zarábala a z toho potom žila. Ale dá sa to oveľa lacnejšie, než si ľudia myslia.
Necestovala som s tým, že musím šetriť každú korunu, ale fakt sa to dalo hrozne lacno. Ak však chce niekto ešte viac šetriť, dá sa to tu a navyše veľmi jednoducho. Je to ľahšie ako v Ázii. Tam je veľa turizmu, tak tam vznikla obrovská súťaživosť. V Afrike, ak ti chce niekto niečo predať, ľudia si to viac vážia. Aj na couchsurfing ľudia odpovedajú častejšie.
Okolo života v Afrike koluje u nás množstvo mylných informácií a predsudkov. Jedným z nich je napríklad, že ľudia nemajú vodu a hladujú. Ako to je naozaj?
Afrika je hrozne zelená. Ľudia u nás si myslia, že musia chodiť desať kilometrov po vodu, ale to je najmä Sahara a tam ľudia veľmi ani nežijú. Sú tam miesta, ktoré sú fakt chudobné ako Somálsko, Sudán alebo Čad. To je však iba niekoľko krajín, ktoré sú presne v strede mapy. Inak sú tam všade pri ceste vedrá vysypaného manga, pretože už ľudia nevedia čo s ním. Je to to isté, ako sa u nás pri cestách oberajú napríklad jablká.
Takže hlad skôr nie, práve naopak. Keď som chcela, kúpila som si kokos alebo džús. Kedže je to čisté ovocie, tak som sa nemusela báť, že je to nehygienické. Navyše všade sa za niekoľko centov predávajú sáčky s vodou. Keby som náhodou nemala vodu vo filtrovacej fľaši, kdekoľvek, aj uprostred ničoho, by mi priniesli Coca-Colu alebo Fantu. Toto tam fakt vôbec nehrozí.
Ani v menších dedinkách nebol s jedlom alebo pitím žiadny problém. Tá chudoba tam nie je preto, že nemajú čo jesť. Ich podvýživa nie je spojená s týmto, ale skôr tým, že nemajú takú diverzitu a teda že jedia stále to isté a tak majú napríklad málo nejakého vitamínu. Ale to je tiež skôr na miestach pri Sahare, kde tak nerastie ovocie a zelenina a v chudobných oblastiach na dedinách, kde ľudia nemajú to správne vzdelanie. Myslia si, že ak oni alebo ich dieťa nie sú hladní, tak sú zdraví.
Podvýživa nie je často o hlade, ale skôr o nedostatku kvalitného jedla.
Keď si niečo vypestujú, tak majú možnosť to navyše predať a získať tak peniaze. Aj ľudia na dedinách sú sebestační. Vypestujú si svoje jedlo, neplatia nájom, pretože všetci vlastnia svoje domčeky, ktoré si sami postavili. Ale oni si chcú všetci kúpiť telefóny, dáta alebo knihy do školy, tak na to musia mať peniaze. A keď to predajú mne ako turistovi, tak to pomohlo aj im. Ja som tam hladom nikdy netrpela a ani to nehrozilo.
Na Slovensku funguje viacero organizácií, vďaka ktorým sa ľudia môžu dostať do Afriky a pomáhať tam miestnym v školstve či zdravotníctve. Môžeme skutočne pomôcť alebo práve naopak?
V dedinkách je to skôr tak, že je tam veľa detí na málo učiteľov a kvalita už tiež nie je až tak dobrá. Líši sa to však aj medzi štátmi. Sú také, ktoré majú školstvo zadarmo, programy s učiteľmi sú tu viac dotované, majú lepšie učebnice. Percento detí, ktoré chodí do školy je už ale veľmi vysoké oproti predošlej generácii. Z novej generácie, ktorá je z posledných 10-20 rokov, chodia už do školy všetci. Teda okrem tých niekoľkých krajín, kde boli nejaké konflikty.
Čo sa týka dobrovoľníkov, ktorí by tam chceli ísť, ak je to urobené rozumne, tak môžu aj dosť pomôcť. Ale tým pádom tam musia ísť aspoň na rok alebo niekoľko mesiacov a museli by napríklad učiť miestnych učiteľov. Alebo vytvoriť nejaký projekt. Kamarátka Slovenka bola v Keni a pomáhala učiť šiť mladé dievčatá menštruačné vložky. Prišla, naučila ich to a teraz pre tie dievčatá, ktoré s tým majú problémy, keďže na to nie sú peniaze a nemôžu kvôli menštruácii chodiť do školy, to je niečo, čo predstavuje obrovský pokrok.
Má to pozitívny vplyv na dochádzku do školy, ušetrili sa tým peniaze a teraz oni sami vedia ako sa to robí, tak si to môžu vyrábať sami. Toto úplne podporujem a je to strašne fajn, mať podobnú myšlienku a ísť to zrealizovať. S minimálnymi nákladmi niečo vytvoriť.
Ďalšou dlhou témou sú misionári. Ja ich z osobnej skúsenosti veľmi nemusím. Stretla som niektorých, ktorí boli skvelí ľudia. Iba samotná myšlienka sa mi nepáči. Tu vám postavíme kostol, vedľa postavíme nemocnicu, na druhej strane postavíme školu. Je to tam však dosť také vymývanie mozgov. Miesto toho, aby sa peniaze dali niekam, kde by skutočne pomohli domácim, dávajú ich do toho, aby mal napríklad každý Bibliu alebo aby chodili pravidelne do kostola. Je to často dôležitejšie, ako napríklad dať svoje dieťa do nemocnice, keď je choré.
Kňazi tu majú napríklad billboardy pri diaľniciach, v mestách a snažia si získať kresťanov do svojej cirkvi. Majú Instagramy, Facebooky, kde robia svoje kampane v štýle mňa Boh miluje, preto mám tryskáč, džakuzy a obrovský dom.
A potom sa deje to, že ak majú choré dieťa alebo ho potrebujú poslať do školy, aj tak svoje posledné peniaze dajú do toho kostola, pretože veria, že tak ich modlitby budu viac vypočuté. Miesto toho, aby ich dali na liečbu umierajúceho dieťaťa.
Čo sa týka dobrovoľníkov, ktorí chodia učiť angličtinu do Kene a podobne, myslím si, že je to hlúposť.
Nemali by sme si o sebe myslieť, že ideme zachraňovať Afriku.
Polovica Afriky hovorí anglicky a druhá francúzsky. Ak je niekto, koho rodným jazykom nie je angličtina a ide ju tam učiť, tak mi to príde ako úprimné zderstvo. Čo všetko sa tým spôsobí?
Príde dobrovoľník zo Slovenska, napríklad do Kene a zaplatí si dobrovoľníčenie alebo sa ponúkne zadarmo. Miestna škola alebo komunita si ho vezme zadarmo, pretože si povie, máme učiteľa, ktorému musíme platiť 10 dolárov na týždeň alebo príde nejaké biele dievča, ktoré to urobí zadarmo.
To, že príde biele dievča z Európy však zapríčiní, že študenti nebudú napredovať vo svojom programe. Príde totiž uprostred roka a nevie, čo a ako. A ten učiteľ, pre ktorého to bola platená práca, o ňu príde. Takže toto je dosť veľký problém, kde práve dobrovoľníci nepremýšľajú a chodia tam robiť veci, ktoré by miestni zvládli aj sami a tak im kradnú prácu, ktorá ich môže živiť.
Poznala som dievča z Belgicka, ktoré takto rok pomáhalo v sirotinci. Po troch týždňoch si všimla, že pred sirotincom sedáva nejaká cudzia pani. Keď sa s ňou začala baviť, tak zistila, že ona tam predtým pracovala. A tým, že tam najali dobrovoľníka zadarmo, tak nemusia nikomu platiť, tak ju vyhodili. Ona sa teda vracala späť, pretože tú prácu potrebuje.
To dievča z Belgicka si však teraz môže dať do životopisu, že rok som zachraňovala deti v Afrike a vlastne si na tom akoby založila celý svoj životopis. Teraz doma vyzerá strašne super, ale popravde urobila viac škody ako úžitku. V tomto dobrovoľníctvo určite nepomáha. V zdravotníctve zase určite áno. Tak to zase záleží, v akom obore a čo tam idú ľudia robiť.
Spoznala som celkom dosť projektov, kde si nejaká skupinka inžinierov, napríklad z Ameriky, myslela, že tu ľudia ťahajú vodu z ďalekej studne, tak prišli sem do nejakej dedinky, aby im pomohli. Sami rukami vykopali potrubia, priviezli si vlastný materiál. Fungovalo to iba 2-3 mesiace, pretože nemali naštudovaný terén, tak nevedeli, ako hlboko majú kopať, inak je to v období sucha a dažďov.
Keďže to stavali a kopali oni a nie s pomocou miestnych, keď oni tam chceli niečo opraviť, tak vôbec nevedeli, odkiaľ tie trúbky vedú a keďže materiál priviezli z Ameriky, tak ho ani nemali kde kúpiť. A nemôžu si dovoliť objednať z Ebay-u trúbky a nechať ich poslať predsa do Burkina Faso. Po roku tak z dvadsiatich takýchto vodovodov fungovali dva.
Mnoho ľudí môžu od návštevy Afriky odrádzať choroby ako malária. Sú nebezpečné aj v dnešnej dobe?
Mala som maláriu trikrát a stále žijem. Prvýkrát som ju nechala zájsť ďaleko, nevedela som totiž, že ju mám. Myslela som si, že som iba niečo pokazené zjedla. Zisťuje sa tak, že stačí prísť do hocijakej nemocnice, k miestnemu šamanovi alebo do lekárne, pomocou malej ihličky so špeciálnou tekutinou a papierikom. Väčšina ľudí to tam má zadarmo alebo naozaj za malo peňazí. Nechcú, aby si ľudia museli platiť za to, že sa musia liečiť, aby kvôli tomu nezomierali.
Na maláriu tu umierajú najmä malé deti, riziková skupina sú tehotné ženy, ľudia ktorí majú problémy so srdcom a starí ľudia. Taká typická malária už nie je nebezpečná. Je 3-4 druhov malárie, väčšina z nich je ale v pohode.
Občas niekde vypukne chorela, tak sa vyvesia všade plagáty, rozpráva sa o tom. Rýchlo sa to však dá chytiť pod kontrolu. Keď tam je nejaký zdravotný problém, tak to má samozrejme dopad aj na turizmus či na samotnú populáciu, takže sa to snažia mať podchytené. Nikdy som nemala problém s tým, že by som sa cítila tak, že umieram. Častejšie som sa napríklad spálila od slnka.
Avšak tu si myslíme, že oni tam padajú ako hrušky v lete, pretože sú takí chorí, ale ono to tak v skutočnosti nie je. Skôr tie úplne chudobné dedinky a blízko Sahary. Tam napríklad aj viac veria šamanom a miestnym doktorom. Niekde to teda je. Ale na hrozne málo miestach. Možno 10% celej Afriky. Ja som bola v 30 krajinách, tak by som povedala, že sa nikto nemusí báť, že ho skolí malária. Môže sa s tým človek stretnúť, to určite, ale dnes sa už na to neumiera.
Ľudí od cestovania Afrikou možno odrádzajú aj kultúrne rozdiely, kvôli ktorým majú zbytočné predsudky. Ako si myslíš, že by sa ich dalo zbaviť?
Práve preto som svoju cestu zamerala na rúcanie stereotypov. Aby si ľudia uvedomili, že by sme nemali všetko hádzať do jedného vreca a že nie všetci sa snažia dostať do Európy.
Mnoho ľudí napríklad v Prahe prekvapí, keď im poviem, že mám vysokú školu z Afriky. Ja som chcela ísť napríklad aj pracovať do Afriky, no majú tam vysoký počet vysokoškolsky vzdelaných miestnych ľudí, ale nemajú pre nich dosť práce. Oni nechcú, aby tam chodili nejakí manažéri alebo vysokoškolsky vzdelaní Európania. Keďže nemajú prácu pre miestnych, tak prečo by zamestnávali nás.
Navyše sa snažia bojovať proti korupcii a poukazovať na ňu. Rwanda má používanie plastov zakázané už 10 rokov. A my sa tu ešte môžeme udusiť so sáčkami aj dnes. A tam už pred 10 rokmi vedeli, že je to hlúposť. Alebo majú 60 % žien v parlamente. To by sa naše feministky mohli porovnávať. Tam sú v týchto veciach oveľa viac popredu.
Snažia sa bojovať za svoje práva alebo aj za zlepšenie životného prostredia. 10 štátov Afriky má zakázané plasty a to práve my sme oproti nim pozadu.
Pre viac informácií alebo fotiek z Alinej expedície navštívte jej profil na Facebooku, na ktorom nájdete ešte oveľa viac.
Nahlásiť chybu v článku