Napriek tomu, najčastejším trestom, ktorý môže človeku za zločin hroziť, je väzenie. V minulosti však ľudia trvali na tom, že človeka jednoducho nestačí uväzniť, ale je potrebné vymyslieť niečo oveľa brutálnejšie. Trest, ktorý si človek poriadne odpyká. Navyše, tresty boli neraz verejné a pozerať sa na ne chodilo množstvo ľudí.

V 14. storočí nejestvoval v Anglicku horší zločin, ako zradiť korunu. Ak tak niekto urobil, nebol potrestaný len preto, lebo niečo vykonal ale zároveň aj preto, aby sa ostatní poučili a aby videli, čo ich čaká, ak sa o niečo podobné pokúsia. A čo zločinca neminulo? Jeden z najhorších trestov v histórii ľudstva. Bol obesený, zmrzačený a rozštvrtený. V tých časoch totiž ešte nefungovala polícia tak, ako dnes. Úlohou nebolo zločincov pochytať ale v prvom rade odradiť ľudí od toho, aby zločin vôbec vykonali. To znamená, že aj po najmenšom prešľape mohol nasledovať brutálny trest vedúci k verejnej poprave.

Ak sa niekto uchýlil k zrade, čakala ho pomalá a mimoriadne bolestivá smrť hneď niekoľkými metódami mučenia. Prvým krokom bolo odsúdenca obesiť tak, aby bol na očiam verejnosti. Keď už bol takmer mŕtvy, odrezali lano a nechali ho žiť ďalej. Nie však z milosti ale preto, aby mohlo trestanie pokračovať. Následne bol nešťastník poranený, nie však akýmkoľvek spôsobom. Z tela mu vytiahli vnútornosti. V niektorých prípadoch sa namiesto tejto metódy využíval trest, v rámci ktorého bol jedinec priviazaný ku koňovi a vláčený po zemi.

Ako keby toho nebolo dosť, nasledovala finálna časť, rozštvrtenie. Trestancovi boli odrezané genitálie a vhodené do ohňa. Následne bolo rozdelené telo a zločincovi odťali hlavu. Ak bol v tomto štádiu mučenia ešte nažive, zrejme to pre neho znamenalo vykúpenie. Časti tela boli následne uvarené v zmesi korenia, ktorá mala zabrániť tomu, aby sa do nich pustili vtáky, či iné živočíchy. Ostatky sa totiž vystavovali po celej krajine, aby poslúžili ako zdvihnutý varovný prst pre toho, kto by sa pokúsil o podobný zločin.

Celý priebeh trestu však záležal od vôle panovníka. Ak chcel popravu urýchliť, prikázal zločinca jednoducho obesiť. Ak však chcel, aby zločinec trpel, mohol do popravy ľubovoľne zasahovať. Mohol napríklad prikázať, aby boli na rozštvrtenie použité kone. Každá končatina sa priviazala k inému koňovi a tie boli popohnané, aby sa každý rozbehol iným smerom.

Príkladom krutej popravy bol napríklad William Wallace, ktorého odsúdili za zradu. Ten bol priviazaný ku koňovi a počas toho, ako ho zviera vláčilo za sebou, davy ľudí do neho hádzali odpadky. Potom bol obesený, odrezali mu genitálie, odťali hlavu a rozštvrtili telo. Ako varovanie boli kusy jeho tela prezentované po celej krajine.

Napriek nesmiernej brutalite tohto trestu sa využíval celé stáročia. Posledný človek bol takýmto spôsobom popravený až v roku 1803. Bol ním Edward Despard, britský vojak, ktorý sa zasadzoval o rovnosť rás. Obvinili ho však z toho, že kul plány na zabitie kráľa Juraja III. napriek tomu, že dôkazy neexistovali. Jeho poprave sa prizeralo 20-tisíc ľudí.

V roku 1867 síce opäť odsúdili zločinca na takýto trest, poprava však nakoniec nebola vykonaná a o 3 roky neskôr bol tento trest oficiálne zakázaný.

Pozri aj: Môžeme byť na nich právom hrdí. Toto sú slávni Slováci, ktorých vynálezy vytvárali dnešný svet

all-that-is-interesting