Neexistovala analýza DNA a spočiatku nikto neodoberal ani odtlačky prstov, na základe ktorých by bolo možné páchateľa dolapiť. Svet forenznej analýzy sa však navždy zmenil aj vďaka mužovi menom Alphonse Bertillon. Ako prvý sa zameral na možnosti využitia antropometrie pri vyšetrovaní a práve on stál aj za štandardizáciou fotografií páchateľov.
Začínal ako úradník pracujúci pre políciu
Alphonse Bertillon sa narodil 22. apríla v roku 1853 v Paríži. Narodil sa do rodiny štatistikov, lekárov a demografov. Nebol ideálnym študentom, zo školy bol vylúčený. Otec ho preto poslal do sveta, aby sa naučil postarať sa sám o seba. Keď sa Bertillon vrátil do Francúzska, pridal sa k armáde. V roku 1877, po skončení vojenskej služby, si bez poriadneho vzdelania sám prácu nájsť nevedel.
Jeho otec mu preto vybavil jednoduchú kancelárku prácu v jednej z parížskych policajných prefektúr, píše archív CMSU. Aj keď sa teda spočiatku zdalo, že z neho žiaden svetoborný vynálezca nebude, opak sa stal pravdou. Práve Bertillon zásadne zmenil spôsob, akým polícia dovtedy získavala a spracúvala dôkazy. Ako to vlastne celé začalo?
Bertillonovou úlohou bolo zhromaždiť chaotické údaje, ktoré mu polícia poskytovala a usporiadať ich do zložiek podľa toho, ktorého zločinca sa týkali, informuje France Today. Bola to zdanlivo nemožná úloha. Mal totiž pred sebou milióny zložiek s tisíckami fotografií, ktoré bolo potrebné zatriediť a popísať ručne. Bertillon bol nesmierne znechutený z toho, ako to celé funguje (alebo lepšie povedané nefunguje) a ako polícia manipuluje so zložkami a dôkazným materiálom.
Napríklad, základom každej zložky bolo zločincovo meno. To si však poľahky môže ktokoľvek zmeniť. Okrem toho, ak máte v zásobe také množstvo zložiek, ťažko prídete na to, že daný zločinec má už založených päť zložiek, avšak každú pod iným menom, ktoré si práve vymyslel. Policajti sa navyše často spoliehali len na výpovede svedkov, ktoré boli v mnohých prípadoch nespoľahlivé. Jednoducho povedané, zložky, ktorými polícia disponovala, boli často úplne nepoužiteľné a kriminálne živly to veľmi dobre vedeli a využívali to, píše portál Encyclopedia.
Dôležité boli črty, ktoré nie je možné zmeniť
Bertillon sa preto rozhodol, že vytvorí sofistikovanejší systém, ktorý uľahčí život nielen jemu, ale aj policajtom a naopak, zločincom to ich kriminálnu činnosť poriadne skomplikuje. Trvalo mu len rok, kým napokon vypracoval efektívny systém, v rámci ktorého zaviedol niekoľko nových možností identifikácie zločinca. Dôležité bolo zamerať sa na tie črty, ktoré zločinec nemôže len tak zmeniť či zdeformovať, ako napríklad farba očí či pokožky.
Alphonse Bertillon postavil svoju prácu na tom, že na svete neexistujú dvaja dospelí zločinci, ktorí by zdieľali úplne totožné telesné proporcie. Svoju teóriu sa rozhodol otestovať na väzňoch. Vybral sa do ciel s meracím pásmom a pustil sa do práce. Meral rozpätie rúk, veľkosť hlavy, ale aj dĺžku chodidiel či prstov. Napokon vytvoril zoznam 11 mier, ktorých súhrn by mal byť pre každého človeka jedinečný. Šanca, že nájdete 2 ľudí s rovnakými mierami, bola podľa Bertillona minimálna. Jeho prvým úspechom bol zlodej, ktorého usvedčili práve telesné miery, na ktoré sa Alphonse zameral. Vďaka nim sa podarilo dokázať, že zlodej nedávno kradol na inom mieste. Netrvalo dlho a zlodej sa k zločinu aj sám priznal.
Za túto myšlienku vďačí Bertillon svojmu otcovi, ale aj bratovi, ktorý bol taktiež štatistikom a zároveň aj lekárom. Súčasťou súboru Bertillonových antropometrických dát sa po čase stali aj štandardizované fotografie, o ktorých v roku 1890 napísal aj knihu s názvom Photography: With an Appendix on Anthropometrical Classification and Identification. Aj keď totiž telesné miery pomohli odlíšiť jedného zločinca od druhého, na ich základe nebolo možné páchateľa spoľahlivo identifikovať.
Ukázal, aké dôležité je detailne zaznamenať aj miesto činu
Tento problém pomohli vyriešiť práve štandardizované fotografie. Poukázal aj na to, že dôležité je vyfotografovať nielen zločinca, ale je potrebné detailne na fotografiách zachytiť aj miesto činu. Poukázal aj na to, že páchateľa môžu pomôcť usvedčiť aj odtlačky topánok. Podľa NIH vytvoril aj tzv. metrickú fotografiu. Jej súčasťou bola mriežka, vďaka ktorej bolo jednoduchšie znázorniť miesto činu a umiestnenie prípadných dôkazov, ktoré sa tam nachádzali.
Aj keď Bertillonovu metódu spočiatku chcela polícia len na niekoľko mesiacov otestovať, čoskoro si získala značnú popularitu, informuje Criminocorpus. Používať ju začala polícia nielen vo Francúzsku, ale aj v ďalších vyspelých krajinách. Postupne sa ju naučila používať dokonca aj britská a americká polícia. Okolo roku 1890 sa Bertillon ocitol na výslní, publikoval články vo významných časopisoch a na prednášky ho pozývali aj do zahraničia.
Bertillon postupne svoju prácu rozdelil do štyroch dôležitých hlavných oblastí. V rámci prvej z nich porovnával črty, ako napríklad farbu očí, tvar úst a obočia, veľkosť nosa či uší, píše NIH. Druhou oblasťou bol detailný popis celkového zjavu, tváre a tela. Tretiu oblasť tvoril fotografický opis – vytvoril protokol, na základe ktorého sa páchateľ vždy fotil spredu, ale aj z oboch profilov. Poslednou, štvrtou oblasťou zas boli drobné detaily, ako napríklad tetovania, jazvy, znamienka alebo iné výrazné poznávacie znamenia.
V roku 1884 vďaka tejto metóde úspešne usvedčil až 214 páchateľov, ktorí sa k zločinu uchýlili opakovane. Neskôr sa venoval aj analýze písma či balistike. Zaujímal sa aj o dynamometriu, vďaka ktorej bolo možné zistiť, akú silu použil páchateľ na vlámanie sa do domu.
Metóda nebola nepriestrelná
Samozrejme, Bertillonova metóda nebola nepriestrelná, mala svoje nedostatky. Podľa archívu CMSU predstavovalo výrazný problém napríklad to, že keď odoberali miery zločincovi dvaja či traja policajti, výsledky nikdy neboli rovnaké. Bolo potrebné, aby boli na meranie volené vhodné nástroje a používať ich museli trénovaní policajti, aby boli údaje aspoň ako-tak spoľahlivé. Odoberanie a zaznamenávanie jednotlivých čŕt okrem toho bolo poriadne náročné, muselo byť vykonávané precízne a zaberalo veľa času.
Proces identifikácie zločinca mohlo skomplikovať aj jeho starnutie. Vekom sa niektoré fyzické črty človeka menia a identifikácia bola takmer nemožná najmä v prípade, ak zločinec napríklad svoju prvú krádež vykonal ešte pred dospelosťou a druhú v neskoršom veku.
Bertillonova metóda bola napokon prehlásená za nepoužiteľnú v roku 1903. Mohol za to prípad Willa Westa. Polícia vďaka odtlačkom prstov zistila, že zo zločinu bol obvinený muž, ktorý už v tom čase sedel vo väzení. Aj vďaka tomuto prípadu sa od antropometrických metód pomaly začalo upúšťať a úrady sa začali spoliehať najmä na odtlačky prstov.
Bertillon si tak napriek množstvu úspechov vyslúžil obrovskú vlnu kritiky. Napriek tomu sa ale stal priekopníkom v oblasti kriminalistiky a do dnešného dňa je považovaný za otca forenznej vedy. Množstvo prvkov z jeho pôvodnej metódy je v kriminológii možné vidieť ešte aj dnes. Možno málokto pozná Bertillonovo meno, no jeho metódy pozná každý, píše NPR.
Nahlásiť chybu v článku