Šteklenie môže byť zábavné, no väčšinou je to len stav, kedy sa nedobrovoľne smejeme. Pod kožou sa nachádzajú drobné nervové zakončenia, ktoré upozorňujú mozog na dotyky, ale napríklad aj na teplo alebo chlad. Vďaka nervovým zakončeniam hneď odtiahneme ruku od horúcej pece a oblečieme si sveter, keď nám je zima. Prečo ale naše telo a mozog reaguje na šteklenie tak, že sa rozosmejeme a začneme sa „vykrúcať“?

Šteklenie môžeme rozdeliť do dvoch kategórií. Šteklenie, ktoré v nás vyvolá nutkavý pocit poškrabať sa a potom to klasické šteklenie, kedy sa smejeme. U každého človeka je to však inak. Niekto je citlivejší v oblasti podpazušia, krku a niekto na rebrách alebo chodidlách. Vedci prišli na to, že dôvod, prečo sme štekliví práve v týchto miestach, vyplýva z evolúcie. Všetky šteklivé zóny sú jedny z najviac ohrozených oblastí keď sa jedná o nejaký druh útoku.

Krútime a smejeme sa, pretože je to evolučný mechanizmus, ktorý je určený na sebaobranu. Inštinktívne sa snažíme dostať štekliace ruky preč z týchto oblastí, no napriek tomu sa začneme nedobrovoľne smiať, čím vlastne túto aktivitu podporujeme. V nás smiech vyvoláva dobré pocity a pre druhú stranu je to signál, že sme radi, že nás šteklia. Chcem to uviesť na pravú mieru. Niekedy to vôbec nie je príjemné, no aj tak sa vždy smejem. Tiež to nechápem.

Taktiež je dôležité, ako nás daný človek šteklí. Najväčšiu eufóriu vyvoláte, ak budete štekliť jemne, napr. pomocou pierka. Určite ste už zažili „násilné“ šteklenie, ktoré malo práve opačný efekt a bolo nepríjemné, dokonca až bolestivé. Naša mozgová kôra analyzuje dotyk, vyšle signál zmyslovým receptorom pokožky a zároveň aj prednej časti mozgu, ktorá tento pocit vyhodnotí ako príjemný.

Vedeli ste, že sa nedá nebyť šteklivý? Keď už raz ste, je to stratené, trpíte tým navždy. Zaujímavé je, že šteklenie je vlastne alarm, ktorý nás upozorní, že nám po koži niečo lezie. Až keď si uvedomíme, že tento pocit pochádza od iného človeka, až vtedy sa začneme smiať. Asi nie je nič horšie ako keď si myslíte, že vás šteklí napr. váš partner, no zrazu si uvedomíte, že to nie sú partnerove ruky, ale nejaký druh hmyzu.

Vedeli ste, že sa takisto nemôžete poštekliť sami? Teda okrem toho, že sa môžete poštekliť vlastným jazykom, keď si prejdete po hornom podnebí. (Koľkí z vás to práve urobili?) To sa ale neráta. Niektorí vedci dokonca tvrdia, že šteklenie nie je len akási neurologická reakcia, ale že to môže byť aj istý druh naučeného správania, ktoré využívame, aby sme upevnili naše sociálne väzby s blízkymi osobami.

Zaujímavé fakty o šteklení

U detí šteklenie môže zdokonaľovať reflexy a sebaobranu. Mozog nám dokáže „povedať“, že nie je vhodné štekliť ľudí, ktorých až tak dobre nepoznáme. Smiech ako reakcia na šteklenie je niečo, čo sa „naučíme“ už v prvých mesiacoch nášho života. O šteklenie strácame záujem keď prekročíme hranicu cca 40 rokov života. Ľudia nie sú jediné bytosti, ktoré sa dajú poštekliť. Rovnaké pocity prežívajú aj opice či myši. Šteklenie bolo v minulosti používané aj ako forma trestu. Už starí Rimania trestali svojich väzňov tak, že im namočili nohy do slanej vody a potom nechali kozy, aby im ich olizovali. Trošku zvláštny spôsob, ale proti gustu žiaden dišputát.

U novorodencov je to trochu zvláštne. Keď sa ich dotknete a pošteklíte ich, zasmejú sa, čo naznačuje, že takáto reakcia je vrodená. Ale tiež vieme, že keď sú deti malé a my urobíme nejaký hluk a „nenápadne“ sa približujeme s rukami, čím naznačujeme, že príde šteklenie, začnú sa smiať oveľa skôr ako sa ich dotknete, čo naznačuje, že takáto reakcia je naučená.

Ani samotní vedci ešte neprišli na to, čo konkrétne šteklenie znamená. Podľa mňa je celkom logická odpoveď tá, že sa snažíme ochrániť si naše zraniteľné zóny, no keďže vieme, že nám nehrozí nebezpečenstvo, smejeme sa. Čo myslíte vy?

zdroj: interez.sk (Lucia M.)