Píše sa rok 1907 a americký lekár Duncan MacDougall z Haverhillu v štáte Massachusetts sa rozhoduje, že prevedie experiment, aký nikto pred ním. Rozhodol sa totiž dokázať existenciu duše. Experimentom chcel akoby prepojiť duchovnú sféru s vedou a dokázať existenciu duše tým, že keď človek umrie, tak duša telo opustí. Jediné čo na to potreboval boli váhy a ľudia, ktorí zomierali.
Pôvodom škótsky lekár veril, že duša má fyzickú hmotnosť a že po smrti opúšťa telo, aby mohla žiť v inom svete či v inom tele. Keďže podľa jeho teórie duša opustí telo, to musí byť ľahšie a nie je dôvod, prečo by to nešlo zvážiť podobne, ako keď si v supermarkete na váhe odvážite vrece zemiakov, informuje portál IFL Science.
Smrteľne chorí ľudia
Rozhodol sa svoju teóriu dokázať pokusom. Ak by sa mu podarilo umierajúceho človeka zvážiť v momente pred smrťou a potom v momente po smrti, hmotnostný rozdiel by predsa predstavoval váhu duše.
MacDougall teda hľadal dobrovoľníkov na svoj experiment. Našťastie sa nechystal nikoho vraždiť a obzeral sa po smrteľne chorých pacientoch, zvyčajne takých, ktorí umierali na tuberkulózu a podobné choroby.
Presnosť merania
Bolo pre neho dôležité, aby našiel umierajúcich ľudí, ktorých choroba vyčerpala a takmer sa nehýbu. Dôvod bol prozaický – nechcel, aby sa kvôli pohybom váha hýbala a on tak nemal presné merania. Takisto si vyberal pacientov, ktorí umrú v priebehu niekoľkých hodín či dní, aby sa experiment nenaťahoval o nevyhnutný čas.
Vytvoril tak lôžko pre pacientov a to umiestnil na veľkú váhu. Problémom je, že ľudské telo mení svoju váhu pomerne často. Stačí, keď sa človek vyprázdni na toalete alebo aj pri potení, nehovoriac o jedení. MacDougall však zachytával všetky telesné či tuhé odpadové látky a započítaval ich do telesnej hmotnosti.
Odvážil rôzne hodnoty
Pokusy však aj napriek teórii neboli najjednoduchšie. Pri smrti prvého pacienta MacDougall tvrdil, že váha nebola citlivo nastavená, ďalší pacient zomrel ešte predtým, ako nastavoval váhy.
Ďalšie merania však ukázali, že jeden pacient schudol v momente smrti slávnych 21,3 gramu. Tento údaj inšpiroval aj vznik niekoľkých filmov, napríklad aj ten s názvom 21 gramov.
Iné meranie ukázalo, že pacient schudol 14 gramov predtým, ako mu bol skontrolovaný pulz a vyhlásený za mŕtveho a následne stratil ešte 42,5 gramu. Tretina zomrelých pacientov krátko po smrti schudla a tiež potom pribrala na váhe.
Z týchto údajov vedci usúdili, že MacDougallove váženia nemajú prakticky význam. Pre neho to však bol dôkaz, že duša naozaj existuje.
Mýlil sa
Aby však vykonal aj kontrolný experiment, tak zavraždil 15 zdravých psov a vážil ich. Pri nich nezaznamenal žiadny úbytok na váhe, čo prisúdil tomu, že zvieratá dušu nemajú, a tak ju logicky nemôžu ani stratiť.
Výsledky jeho práce síce vzbudili pozornosť, no okamžite boli zavrhnuté. Sám MacDougall pripustil, že je ťažké zmerať presný okamih smrti. Navyše pracoval iba s veľmi malou vzorkou a zmeny hmotnosti mohli byť spôsobené potením, ku ktorému dochádza keď teplota stúpne krátko po smrti, pretože krv už nie je ochladzovaná obehom. Psy sa na druhej strane potia najmä labkami a úbytok hmotnosti nemusel byť taký, aby ho váhy zaznamenali.
Takisto je tu tiež významný predpoklad, že MacDougallova váha nebola najpresnejšia. Svojím výskumom namiesto prevratného zistenia docielil najmä posmech od kolegov. Existenciu duše sa mu jednoducho pomocou váženia dokázať nepodarilo. To sa nepodarilo ani ďalším vedcom, ktorí sa experimentom nechali inšpirovať.
Nahlásiť chybu v článku