Africký kontinent sa vždy vyznačoval divokosťou. Divokou prírodou, divokými ľuďmi, no, žiaľ, aj divokými diktátormi. Jedným z nich bol aj Idi Awo-Ongo Angoo, ktorého neskôr celý svet poznal pod menom Idi Amin. Na svete sa nájde iba málo ľudí ako on, ktorí oplývali takmer nekonečnou mocou, ale aj nekonečnou krutosťou. 

Africký Hitler, či mäsiar z Kampaly. Aj takto nelichotivo, no veľmi trefne, prezývali tohto ugandského diktátora. Svojou krutosťou a šialenosťou sa mohol rovnať Hitlerovi a jeho záľubou vo vraždení či mučení obetí by predčil aj stredovekých inkvizítorov.

Mladý Idi

Idi Amin sa narodil v malej ugandskej dedine v roku 1924 ako Idi Awo-Ongo Angoo. Jeho rodičia sa krátko po narodení malého Idiho rozišli, údajným dôvodom bolo, že matka bola čarodejnica. S vidinou lepšieho života sa mama s chlapcom presťahovali k hlavnému mestu Ugandy – Kampaly. Ako Idi vyrastal, začali ho veľmi fascinovať Kráľovskí africkí strelci, čo bola ugandská vojenská jednotka v službách britskej koruny. Jeho smerovanie bolo teda jasné. Keďže mal iba niekoľko tried základného vzdelania a v podstate bol negramotný, smeroval do armády.

Tam sa ale veľmi rýchlo uchytil. Nedala sa mu uprieť snaha, poslušnosť, no aj razancia. Bol to urastený a silný muž, čo je v armáde vždy veľkou výhodou. Stal sa z neho výborný strelec a vďaka jeho oddanosti, charizme a ctižiadostivosti bol aj veľmi obľúbený. Za 7 rokov sa vypracoval z nuly na hodnosť slobodníka.

Začiatok šialenca

Počiatky jeho pravej tváre sa ukázali, keď velil svojim mužom a spoločne napadli skupinu zlodejov dobytka. Tí to mali takmer v okamihu spočítané, avšak Amin ich hneď nezabil. Najprv ich dlho mučil a až potom prišlo vykúpenie v podobe smrti. Tento čin sa, samozrejme, dostal až k vrchnému rotmajstrovi pluku, no Idi Amin potrestaný nebol, naopak dostal vyznamenanie „Čestného meča“. V roku 1962 získala Uganda nezávislosť od Veľkej Británie a Idi Amin sa dostal do velenia novovytvoreného Ugandského pluku.

Neskôr boli telá mužov exhumované a zistilo sa, že zlodeji boli doslova ubití na smrť. Niektorí v čase, keď ich Aminovi ľudia nahádzali do hrobu, ešte žili.

Nástup k moci

Vtedajší premiér Ugandy, Milton Obote, spolupracoval s Idi Aminom, ktorý bol začiatkom 60. rokov už zástupcom veliteľa Ugandskej armády. Spolu boli zapletení do pašovania zlata a slonoviny a keď parlament vyžadoval vyšetrenie tejto kauzy, Obote zrušil ústavu a Amin dal ochotne zatknúť 5 ministrov vlády. Následne sa Obote vymenoval za prezidenta a Amin sa stal jeho pravou rukou.

Amin za prezidenta

Ani Obote však Amina nedokázal udržať na uzde. V roku 1971 započal Amin štátny prevrat podporovaný armádou v čase, keď bol Obote na konferencii v Singapure. Amin sa stal prezidentom Ugandy a ľudia z neho boli nadšení.

Charizmatický vodca do nich nalieval nádej, že v krajine nastanú po Obotem lepšie časy. Ľudia sa tešili v uliciach, Amin sa javil veľmi srdečne, s každým nadšene pózoval na fotografiách či  tancoval tradičné tance. Moc si dokonca poistil aj sobášmi – mal 6 manželiek z viacerých etnických kmeňov Ugandy, čím pomyselne krajinu zjednocoval aj takýmto spôsobom.

Aminova krutovláda

Prezident Amin si zriadil svoje špeciálne vražedné komandá, ktoré likvidovali každého, kto bol spriaznený či aspoň lojálny bývalému prezidentovi Obotemu. Jeho komandá zavraždili v tom čase približne 5-tisíc vojakov a ľudí z kmeňov, ktoré podporovali Oboteho.

Amin sa nepohodol ani s Izraelom, od ktorého žiadal pomoc vo forme zbraní vo výzbroji proti Tanzánii. Izrael ale odmietol a Amin napokon dosiahol, čo chcel v Líbyi u diktátora Kadáfiho. Následne, ako pomstu voči Izraelu, dal vyhostiť asi 500 Izraelčanov a 50-tisíc občanov ázijského pôvodu s britským občianstvom. Keďže títo ľudia mali významné postavenie v krajine, boli vlastníkmi podnikov a plantáží, Uganda začala ekonomicky upadať. Prezidentovi to ale nevadilo.

Amin naďalej dohliadal na mašinériu vraždenia jeho krajanov. Desiatky tisíc Uganďanov boli zabíjané z etnických, politických či finančných dôvodov.

Bol čoraz viac sadistickejší. Povrávalo sa, že v chladničke skladoval odseknuté ľudské hlavy. Svojich odporcov, ale aj ľudí, napríklad so zdravotným postihnutím, hádzal do Nílu, kde ich potom zožrali krokodíly.  Dokonca sa priznal aj ku kanibalizmu. „Jedol som ľudské mäso. Je slané, ešte slanšie ako mäso z leoparda,“ povedal v roku 1976.

Nikto netušil, prečo bol Amin taký krutý. Izraelský lekár, ktorý slúžil v Ugande povedal, že Idi Amin trpí pokročilým štádiom syfilisu, čo spôsobilo poškodenie jeho mozgu.

Incident na letisku

V júni 1976 pomohol Idi Amin teroristom z Palestíny, ktorí uniesli let Air France smerujúci z Tel Avivu do Paríža. Keďže Idi Amin nenávidel Izrael, povolil im pristáť na letisku Entebbe v Ugande a poskytol im zásoby, pretože držali ako rukojemníkov 246 cestujúcich a 12 členov posádky.

Izrael vykonal po niekoľkých rokovaniach záchrannú akciu pomocou elitného komanda a zaútočil na letisko. Oslobodili 101 zo 105 ostávajúcich rukojemníkov, pričom zomrel iba jeden izraelský vojak. Všetkých 7 únoscov bolo zabitých ako aj 20 ugandských vojakov.

Šialenosť pokračovala

Koncom 70. rokov Amin stále pokračoval v čistkách. V roku 1977 nariadil zabiť významných Uganďanov ako bol arcibiskup či minister vnútra.

Po incidente na letisku, Británia, ako spojenec Idiho Amina, s ním prerušila všetky diplomatické kontakty. Amin na to hneď reagoval a vyhlásil sa za „dobyvateľa britskej ríše“, pričom si nechal udeliť aj smiešny titul: „Jeho veličenstvo doživotný prezident, poľný maršal Al Hadži doktor Idi Amin, pán všetkého tvorstva na súši i vo vode, premožiteľ Britského impéria v celej Afrike a hlavne v Ugande„.

Zhoršujúca sa ekonomika, stále väčšmi populárna opozícia a útek Uganďanov do Veľkej Británie či do susednej Tanzánie, Idiho Amina začali desiť. V zúfalstve, aby ostal pri moci, nariadil inváziu do Tanzánie, ktorú považoval za „mekku“ odporu voči nemu. Tanzánia však útok odrazila a Ugandu napadla.

11. apríla 1979 vojaci z Tanzánie a ugandskí vojaci, ktorí utiekli pred Idi Aminom, dobyli hlavné mesto Kampalu, čím zvrhli diktátorský režim.

Koniec, ktorý si nezaslúžil

Idiho Amina ale nepostihol trest. Utiekol do Líbie aj spolu so 4 manželkami a 30 deťmi ku svojmu spojencovi Muammarovi Kadáfimu. Odtiaľ sa presťahoval do Saudskej Arábie, kde zomrel až v roku 2003 na viacnásobné zlyhanie vnútorných orgánov. Svoj život tak dožil v pokoji a bez nesenia zodpovednosti za to, čo v Ugande napáchal.

Počas rokov 1971–1979 kedy bol prezidentom Ugandy, prišlo o život 300-tisíc ľudí, ktoré nechal Idi Amin zabiť. To v priemere vychádza, že každý deň zahynulo až 104 ľudí kvôli jeho krutovláde.

Idi Amin sa zapísal nielen do histórie Afriky, ale celého sveta ako jeden z najkrutejších panovníkov a mnohí ho označujú titulom „africký Hitler“. O Idi Aminovi vznikol aj film s názvom Posledný škótsky kráľ z roku 2006, za ktorý herec Forest Whitaker vďaka skvelému prevedeniu diktátora získal Oscara.

Pozri aj:

Milióny ľudských životov, no na dejepise sa o ňom neučí. Samozvaný kráľ Konga vytvoril peklo…