Jitka Prokipčáková sa k svojej vášni dostala pri pozorovaní pretekov, na ktorých komentovala výkony ostatných jazdcov. Partner Jaroslav Vávra na jej reči odpovedal, aby to vyskúšala ona sama. Postavil jej auto a dnes tvoria duo nielen v súkromnom živote, ale aj na pretekoch. Ich príbeh s mnohými dôležitými rovinami ožíva na strieborných plátnach a Jitka nám priblížila viac zo zákulisia autokrosu.
Režisér Miro Remo pre svoj najnovší dokumentárny film Láska pod kapotou hľadal život o preteky, až napokon našiel preteky o život. Jeho ústrednými postavami sú práve Jitka s Jaroslavom. Ten je jej životným partnerom, koučom aj mechanikom, ktorý stále znova a znova stavia a opravuje pretekárske autá, ktoré potom Jitka, ako nám s humorom prezradila, ničí.
Svet autokrosu je nepochybne fascinujúci. Viac o ňom, o svojich začiatkoch, prvých súťažných pretekoch alebo aj o tom, ako ju vnímajú ako jedinú ženu vo svojej kategórii mužskí kolegovia, nám Jitka prezradila v rozhovore.
Ako ste sa dostali k autokrosu? K vašim začiatkom sa viaže zaujímavý príbeh…
Rozviedla som sa a s terajším partnerom Jaroslavom sme sa išli pozrieť na preteky, na ktoré postavil svojmu synovi auto. No a ja som mala rôzne pripomienky, že ako to jazdí a prečo ide tam – komentovala som to ako každý človek, keď sa pozerá nejaký šport. A Jaroslav mi hovorí, že keď chceš, môžeš to skúsiť ty. Slovo dalo slovo, trvalo rok, kým mi postavil auto a potom som sa postavila na štart. (Smiech) Keď som prvýkrát prišla na dráhu, dávala som prednosť aj sprava, takže to bolo humorné. Ale naučila som sa, čo a ako a stále nás to baví.
Ako vyzerali vaše prvé preteky?
Pomaličky som sa učila. Chlapi mi dávali, samozrejme, zabrať, pretože „na pretekoch je baba a nemá tam čo robiť“. Čiže nerobili žiadne ohľady, trieskali do mňa. Tak som sa cvičila. Prvý rok som bola asi na ôsmych pretekoch.
Čo vás na autokrose oslovilo najviac?
Je to určitá výzva. Asi si tým niečo dokazujem, ale neviem čo. No je to adrenalín. A najviac sa mi na tom páči, že komunita autokrosárov je ako rodina. Stretneme sa trebárs po roku, kedy máme nahusto preteky, potom posedíme, pobavíme sa…
Stretávate aj ďalšie ženy na pretekoch alebo je to čisto mužská záležitosť?
Ženy alebo dievčatá na pretekoch sú, ale v iných kategóriách. Zo Slovenska je najznámejšia jazdkyňa Lea Horniaková. Tá teraz prešla do junioriek a štartuje skoro všetky preteky, čo sa jazdia v Čechách, lebo na Slovensku je toho málo. Ale tým to končí. Potom už v plechových autách som ženou iba ja.
Stáva sa vám, že sú ešte prekvapení z toho, že s nimi jazdí žena?
Už si na to asi zvykli. (Smiech) Pozdravíme sa, podebatujeme alebo sa na seba usmejeme, ale na dráhe je to potom už niečo iné. Samozrejme, myslím si, že ma viac sledujú či urobím väčší pokrok alebo chybu. Ale to je normálne, rivalita tam funguje ako má, takže je to fajn.
Máte aj nejakú negatívnu skúsenosť? Stala sa vám napríklad vážnejšia nehoda?
Niekedy sa stane, že do vás trebárs niekto úmyselne narazí. Lebo stačí malý náraz a už vás to rozhodí. Ale viac mám určite tých pozitívnych skúseností.
Keď som mala nehodu prvýkrát, tá je zachytená aj vo filme, tak to bol nezvyčajný pocit. Neviete, čo sa deje, človek je trochu otrasený, pretože, keď sa kotúľate, náraz je obrovský a rýchlosť je tiež veľká, navyše sa to stane v priebehu malého okamihu. Takže nie ste na to pripravení. Avšak, keď si sadám za volant, viem, že som chránená. Mám okolo seba rám, som pevne priviazaná, mám prilbu, rukavice, nákrčník. A som v strehu, pretože niekto do mňa môže stále vraziť alebo ja do niečoho, či niekoho.
Na dráhe sú každých sto metrov traťáci a keď sa niečo takéto stane, okamžite sa zastavuje a hneď sú pri vás. Prichádza sanitka, zoberú vás a prekontrolujú, či ste v poriadku. Väčšinou sme všetci v poriadku a najviac si to odnesie auto. A buď sa ešte dá opraviť a môže štartovať do ďalšieho kola alebo nie a končíte. Ja som väčšinou mala iba pomliaždeniny a modriny, zatiaľ sa mi nič vážne nestalo.
Vo filme Láska pod kapotou vidíme, ako váš partner stavia z rozbitých ojazdených vozidiel pretekárske autá. Ako sa on dostal k tejto vášni?
Jaroslav sa tomu chcel venovať vždy. Keď pracoval ako baník, popritom opravoval autá, karosáril a toto všetko. Je skutočne strašne zručný. Niekedy sa, samozrejme, nahnevá keď mu niečo nejde, ale snaží sa. Ja som raz povedala, že to auto je naše dieťa. (Smiech) Stále ho opravuje, aby pre divákov vyzeralo dobre. Okrem neho postavil ďalšie štyri autá, ktoré máme tu v klube, na všetkých má svoj rukopis. Je to pracné, trávi nad tým veľa času alebo v noci nespí a premýšľa, ako to má urobiť. A ja to potom všetko ničím. (Smiech)
Ako často chodíte na preteky? Koľko času vám zaberá príprava?
Keď sa blížia preteky, tak tam je to napnuté, pretože sa musí chystať auto a musíme všetko pobaliť. Treba myslieť na to, aby ste sa dobre nachystali. My jazdíme v blate, lebo keď sa veľmi práši, tak nie je dobrá viditeľnosť, ani pre nás, ani pre diváka. Vtedy vidí iba ten prvý. (Smiech) A my, čo sme v závese, nevidíme nič. Tak sa musí stále polievať a auto je preto zabahnené. Preto netreba zabudnúť na veci, ktorými ho očistíme.
Keď máme sezónu, ktorá začína niekedy v apríli a končí v septembri, preteky sú každé dva alebo tri týždne. Takže, ak ich chceme obsiahnuť všetky, venujeme sa iba tomuto.
Je autokros v Čechách obľúbený? Venuje sa mu množstvo ľudí?
Keď sme ešte jazdili Karpatský pohár, snažili sme sa urobiť na Morave asi štyri alebo päť pretekov. Keď vám tam ale príde málo áut, tak je to finančne náročné. Na Morave už dráhy ani nie sú. V Čechách je oproti Slovensku autokros obľúbenejší, na preteky príde aj 500 – 600 divákov. Ale je škoda, že je tých dráh tak málo. Je to zlé, autokros by sa mal viac podporovať, tak ako každý šport.
Film Láska pod kapotou nie je iba o autokrose, ale aj o vašich osobných životoch. Čo by ste chceli, aby v ňom diváci našli?
Vo filme je obsiahnutých strašne veľa tém a nedalo sa ukázať úplne všetko. Odkázať by mal divákom asi to, že človek by sa nemal vzdať, ani keď ho zrazia na kolená. Mal by sa dať dokopy a ísť ďalej. Ja som bola kedysi tiež taká, že keď som sa dostala do určitých situácií, tak som sklopila zrak a robila som, čo sa po mne chcelo. Aj keď som s tým trebárs vnútorne nesúhlasila.
Pred určitým časom som si to uvedomila a povedala som si, už mám na to vek a už nebude nikto so mnou vláčiť. Už jednoducho chcem žiť podľa seba. Samozrejme, sú určité mantinely. Chodíte do práce, máte povinnosti, ale ten zvyšok chcem žiť podľa svojho.
Keď sme boli vo Varoch a ľudia film videli, tak ich reakcie boli pozitívne. Každý si tam niečo našiel. Buď majú tiež starosti s rodinou, tiež sa rozviedli a dospelé deti to neuniesli alebo majú problémy so štátnymi úradníkmi, ako mal Jaroslav. Toto všetko nás posilňuje, a preto si ideme za svojím cieľom. Množstvo ľudí má určite tiež svoje problémy, len možno s nimi nejdú takto von, ako sme vyšli my.
Prostredníctvom nášho príbehu by som im odkázala, aby sa nebáli, neboli takí ustráchaní a používali rozum. Keď si myslia, že je niečo nespravodlivé, tak musia bojovať. Musia si za tým stáť, aby pravda vyšla najavo.
Dokumentárna snímka režiséra Mira Rema s názvom Láska pod kapotou uzrela svetlo sveta v premiére na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch a od dnešného dňa sa teší na divákov aj v slovenských kinách. Miro Remo sa v nej snažil vymaniť z prostredia sociálneho dokumentu a chcel nakrútiť žánrový dokumentárny film.
A aj vďaka výberu zaujímavých protagonistov so silným životným príbehom a originálnou vášňou pre autá, sa mu to podarilo. Ako spomína Jitka, každý divák si v ňom nájde to svoje, a preto si nenechajte ich preteky o život ujsť.
Nahlásiť chybu v článku