Mladý umelec, tiež vystupujúci pod pseudonymom Ryon, dňa 22.3 predstavil osobnú zbierku fotografií v priestoroch Centra nezávislej kultúry – Wave. „Niekto píše statusy na facebooku, ja komunikujem cez fotku,“ jednoduché vysvetlenie rodáka z Richnavy v rozhovore, v ktorom ochotne odpovedal na pár otázok.

Je to tvoja prvá vernisáž, aké sú Tvoje pocity?

Bol som aj dosť v strese. Nechcel som si veľmi pripúšťať, že je to nejaká vážna vernisáž. Fotím už dlhší čas a ľudia sa ma viackrát pýtali kedy budem mať výstavu. Hromadilo sa toho, bol som trochu nervózny, ale už to skončilo a pomaly sa to ukľudňuje. Mám z toho dobrý pocit.

Výstavu si organizoval za určitým cieľom, čo sa snažíš tými obrazmi povedať?

Moje fotografie sa točia okolo náboženskej tematiky. Aj kvôli tomu som dnes otvoril prvú výstavu, aby som mohol trošku odkryť také moje JA. A práve tu je ten paradox, že ja som ateista, ale fascinuje ma duchovný svet. Tie fotky nevznikali zámerne, že som si povedal „dobre, teraz budem fotiť“. Dobre, teraz budem fotit toto. Počas tých rokov čo fotím sa mi vytvorila zbierka fotiek a ja som si až prednedávnom uvedomil, že dosť často sa mi objavuje na nich kríž. Niečo na tom bude, formálne som kresťan, ale nikdy som nedokázal nájsť posledný stupienok, ktorý by ma spojil s tou vierou. Vnímal som to trochu inak, len ma bavilo to prostredie. Ostávam ako pozorovateľ, sledujem duchovný svet z kúta. Fascinuje ma ako sa šíri dobro a láska aj keď na druhej strane je tu dosť nenávisti, čo je pre mňa zaujímavé.

Vernisáž bola v podstate tvoja práca, pomáhal ti niekto s prípravami?

Fotky som vyberal sám, ale pomáhalo mi viac ľudí. Napríklad s textom na evente mi pomáhala Denisa Slávkovská. Text, ktorý sa čítal na otváračke napísal Jaro Onto. To je človek, ktorý naštartoval moju fotografickú kariéru. Bol mojim impulzom, rovnako aj mojim profesorom na Vysokej škole. Ja som dovtedy neovládal fotoaparát. Síce to pre mňa nebola láska na prvý pohľad, no našiel som si médium cez ktoré viem komunikovať.

Určite máš k fotografiám citový vzťah, je k niektorej ten vzťah intenzívnejší?

Ku každej fotke, ktorú som tu dnes vystavil mám nejaký vzťah alebo spomienku. No možno najviac sa stotožňujem s fotografiou na ktorej je obrázok môjho dedka s čiernym pásikom a vedľa neho je obraz Panny Márie ktorá ako keby naňho pozerala. Tiež žil v kresťanskej rodine, no ako ja, nebol úplne stotožnený s náboženstvom. Trochu sa vidím v ňom. Samozrejme sú aj ďalšie, napríklad ten rohlík v tvare kríža. Je to spomienka na študentské časy. Nemal som peniaze na jedlo, šiel som do obchodu a to bol posledný rohlík. Musel som si ho odfotiť. Ako keby si ma ten duchovný svet stále našiel.

Máš vo svojom okolí osobu, ktorú môžeš považovať za najväčšieho kritika?

Nie žeby sa nenašiel nejaký kritik, ale ja svoju prácu nekomunikujem s inými ľuďmi. Ja sám tvorím a potom to zdieľam na internete. Som sám sebe najväčší kritik, väčšinou stretávam ľudí a chvália moju prácu. Uvedomujem si, že to nie je ešte ono, ale aj tak som ochotný zdieľať svoje fotky. Je to pre mňa ako terapia. Žijem si svojim životom a samozrejme ma poteší keď sa to ľudom páči.

Plánuješ do budúcna ďalšie výstavy?

Keď ľudia budú chcieť tak rád sa podelím o ďalšie fotografie. Priznávam, som trošku lenivejší typ, ale na druhej strane si až tak neverím, že sa oplatí vystavovať moje fotky. Snažím sa stále pozerať na to ako keby z odstupu. Sledujem súčasnú fotku ako ju vytvárajú iní umelci. Je to jediná vec, ktorá ma napĺňa. Niekto píše statusy na facebooku alebo sa niekomu potrebuje vyrozprávať, ja zase komunikujem cez tie fotky.

Akcia sa Ti páčila, čo hovoríš celkovo na Wave?

Mám to tu rád. Spája sa mi s týmto miestom veľa spomienok, aj kvôli tomu, že som tu študoval. Pravidelne som tu chodil, spoznal som tu veľa ľudí. Rád sa sem vraciam. Vždy keď prídem, stretnem niekoho známeho. Vládne tu rodinná atmosféra. Ešte keď som bol na univerzite tak som si povedal, že prvú výstavu chcem mať tu a podarilo sa.

Viac z Ondrejovej tvorby nájdeš na jeho Facebooku alebo si ju zbehni pozrieť do klubu Wave.

Pavol Mezej