Niekedy pohoríte alebo naopak vyhráte, vďaka neznalosti miestnych zvykov, komunikačným problémom, či nezvyčajnému stretu s miestnymi. Niekedy sa stačí jednoducho stratiť v cudzom meste a vznikne z toho nezabudnuteľná skúsenosť. Títo ľudia sa rozhodli podeliť sa o svoje príbehy.
V meste Quito v Ekvádore, sme sa s kamarátmi rozhodli navštíviť botanickú záhradu (ktorú vrelo odporúčam). Boli sme natoľko, fascinovaní orchideami, že sme si vôbec nevšimli, že otváracia doba vypršala. Keď sme prišli k východu, nebolo tam ani nohy a zistili sme, že brány sú zatvorené. Nakoniec sme museli preliezať trojmetrové brány, čo vôbec nie je zlý výkon na skupinu šesťdesiatnikov.
Raz sme s kamarátom išli do San Francisca. Zabookovali sme si cez airbnb izbu v lokalite, kde všetko vyzeralo rovnako. Po prvom dni sme sa vrátili späť na ulicu, na ktorej sme boli ubytovaní. Otvorili sme bránu, ktorá vedie k našej izbe, potom dvere do našej izby. Až v tom momente sme si uvedomili, že tá izba nie je naša. Keďže vstup na cudzí pozemok je v Amerike veľký prečin, veľmi sme sa zľakli a začali utekať. Dole sme však zistili, že bránu medzi časom niekto zamkol. Nakoniec nám otvorila jedna stará pani, ktorá počas toho na nás celý čas vrieskala, niečo po španielsky. Celý čas sme sa smiali, ale predsa len nám nebolo všetko jedno.
Tam odkiaľ pochádzam, drviče odpadkov neexistujú. U nás sa kompostuje a v živote som predtým o drvičoch odpadkov nepočul. Môj prvý stret s týmto vynálezom nastal, keď som začal študovať v Amerike. Vedľa umývadla som zbadal spínač a myslel som si, že slúži na vypínanie a zapínanie svetla. Odrazu začali vidličky a nože z umývadla lietať všade naokolo. Drvič odpadkov to prežil, to žiaľ nemôžem povedať o niektorých riadoch z umývadla. Spolubývajúci mi do dnešného dňa nedovolí zabudnúť na tento incident.
Pred dvanástimi rokmi sme s kolegom boli na školení v mestečku Crawley. V prvý deň sme sa rozhodli trochu sa poprechádzať okolo hotela. Mysleli sme si, že sme našli hotel, ale v skutočnosti sme skončili v obytnom dome na niekoho narodeninovej oslave. Všetci na nás vyjavene hľadeli. Radostne sme skríkli „Všetko najlepšie“ a začali sme utekať.
S kamarátkou sme si spravili výlet do Los Angeles a kým sme tam boli, rozhodli sme sa navštíviť Disneyland. Bolo tam super, zabávali sme sa, ale skutočná zábava začala, až keď sme sa snažili dostať domov. V Disneylande sme si spravili také množstvo selfie, až sa nám obom vybili mobily. V skratke: dostali sme sa na vlakovú stanicu, spoznali sme milých bezdomovcov, vyhodili nás z vlakovej stanice, stretli sme policajta, ktorý nám dovolil použiť jeho mobil a nakoniec sme išli domov taxíkom za stopäťdesiat dolárov. Vtedy to nebola zábava, ale dnes sa už len smejeme na tom, aké sprosté sme boli.
S kamarátmi sme chceli ísť do malého múzea v jednej dedine. Na to, aby sme sa doňho dostali, sme však potrebovali, aby nám niekto z kostola na druhom konci dediny, prišiel otvoriť. Stará pani nám a zopár iným návštevníkom, otvorila. Pokým my sme boli fascinovaní záchodom z devätnásteho storočia, pani na nás úplne zabudla. Zamkla nás a museli sme pekne dlho čakať.
Pred pár rokmi sme s mojou rodinou cestovali lietadlom do Chicaga. Ja a môj brat sme boli už usadení, a tak sme sa pozerali cez uličku, čakajúc na našich rodičov. Odrazu do lietadla vstúpila početná skupina šialene oblečených ľudí. Jeden muž bol od hlavy, po päty oblečený v zelenom, za ním išla žena v žiarivo ružových legínach, s nafukovacou kačkou okolo pása. Najzvláštnejší mi však prišiel muž, ktorý niesol surf. Bol oblečený v dúhových speedo plavkách a na hlave mal kráľovskú korunu. Do dnešného dňa je to môj najsilnejší zážitok z lietadla.
Raz som si v Benátkach objednal kapučíno. Objednal som si ho však na vrchu so šľahačkou, namiesto speneného mlieka, keďže to nenávidím. Čašník mi odmietol doniesť moju objednávku, ale ja som sa nedal. Za chvíľu vyšiel majiteľ kaviarne a so šarmantným talianskym akcentom mi povedal, že by preňho bol zločin dať šľahačku na vrch excelentného kapučína. Povedal mi, že mi spraví klasické kapučíno a že zaň nemusím platiť, ale šľahačku mi naň jednoducho nemôže dať. Mal som taký zlý pocit, že som si radšej objednal čaj.
Bola som v Aténach a mali sme šancu uvidieť výmenu stráži pri „hrobke neznámeho vojaka“. Začala som pózovať na fotku, čo sa zjavne nemohlo, keďže jeden zo strážcov na mňa začal kričať. Najhoršie bolo však to, že mi trvalo aspoň desať sekúnd uvedomiť si, že kričí práve na mňa. Zahanbená a červenajúca sa, som odtiaľ čo najskôr vypadla.
Pochádzam z Austrálie a s rodinou sme cestovali do Anglicka. Šoférovať po ľavej strane sa za chvíľku stalo samozrejmosťou. Z Anglicka sme cestovali do Francúzka loďou, spolu s našim autom. Zišli sme z lode a hneď za rohom nás čakal kruhový objazd. Tu nastal problém, keďže môj otec sa cez kruhový objazd vydal nesprávnym smerom. Pri našom počínaní nás sledovali aj policajti. Očakávali sme mastnú pokutu. Veľmi nás však pobavilo, keď policajti prikázali môjmu otcovi, aby išiel po objazde znova, lenže tento raz už správnym smerom.
Vo Francúzku som sa ako dvanásť ročná zúčastnila večierku na starom panstve. Išla som na toaletu, ale vôbec som nedokázala pochopiť, ako v tejto starej budove funguje splachovanie. Keďže nechcem byť tou, čo nesplachuje, zavolala som si na pomoc vzdialenú príbuznú, ktorá pomáhala organizovať tento večierok. Bola ohľadom toho veľmi milá, ale verím, že do dnešného dňa si na tento moment spomenie vždy, keď ma vidí.
Z Kanady som vystrčila päty jedinýkrát (keďže som veľmi chudobná). Išla som do slnečnej Kalifornie. Akurát tri z piatich dní, ktoré som tam strávila, boli veľmi daždivé. Mám jednoducho „šťastie“, ale aj napriek tomu, sa mi tam páčilo.
Boli sme v Girone v Španielsku. V mestečku, ktorého cestná komunikácia sa skladá z malých vykameňovaných uličiek, cez ktoré sme sa trmácali autom. Mali sme problém nájsť náš hotel, ale môj manžel s cukrovkou, ktorému práve klesol cukor trval na tom, že sme blízko a ideme ďalej hľadať hotel. GPS nám poradilo vliezť do extrémne úzkej uličky. Naše auto skončilo zaseknuté medzi dvoma kamennými domami a museli sme sa vyštverať von cez strešné okno.
S kamarátmi sme išli na výlet do Škandinávie. Mali sme zopár kamarátov, s ktorými sme sa po ceste chceli stretnúť. Jeden z nich býval vo Švédsku, ale pôvodne bol z Fínska. Navrhol, aby sme vo Fínsku strávili čas na farme jeho starých rodičov. Keď sme dorazili, privítal nás milý starý pár. Problém bol, že absolútne nevedeli rozprávať po anglicky, s radosťou nás však zapriahli do roboty. Nakoniec sme sa dozvedeli, že si mysleli, že sme len pocestní, náš kamarát im totižto zabudol zavolať a povedať, čo sa deje.
Pred dvomi rokmi sme s priateľom cestovali po Bavorsku. Práve sme boli v mestečku Rothenburg ob der Trauber. Večer sme išli po niečo do nášho auta, ktoré bolo zaparkované trochu obďaleč od hotela. Na balkóne nad našim autom boli ľudia. V tom byte bola zjavne párty. Z bytu sa ozývala hlasná hudba, smiech, výkriky. Jeden chlapík z balkónu sa nás opýtal, či chceme prísť hore na pivo. Pozrela som sa na priateľa, pokrčil plecami a nakoniec sme teda vyšli hore. Asi tri hodiny sme sa úžasne zabávali s týmito úplne neznámymi ľuďmi, poďakovali sme im a vrátili sme sa do nášho hotela.
Boli sme na návšteve u našej rodiny na Srí Lanke. Môj ujo viezol mňa a mamu po poľnej ceste. Rozhodol sa zaparkovať pri telefónnom stĺpe, zjavne si však nevšimol, že k tomu stĺpu je priviazaná krava. Odišiel a vzal si kľúče. Čo je ešte horšie, okná boli spustené a krava bola zvedavá. Strávili sme teda chvíľu uväznení v aute s kravou, ktorá strkala hlavu do vnútra. Bolo to ozaj desivé.
Ja (nemecká žena), som bola v hoteli v Londýne. Zamestnanci tohto hotela nosili tričká akvamarínovej farby. Jedného dňa som aj ja náhodou mala na sebe tričko tejto farby. Na spoločných raňajkách som si práve robila hrianku a za mňa sa postavila žena, ktorá čakala na radu. Keďže som mala voľné miesto v hriankovači, spýtala som sa jej: „spravím vám hrianku?“, ona s radosťou prikývla. Keď sa hrianky dokončili, zobrala si obe, poďakovala a odišla. Zamestnanci mi povedali, že by som sa tam mala zamestnať, keďže skúšku som už zvládla.
S mojou rodinou sme boli na návšteve u našich starších príbuzných v Anglicku. Na raňajky nám robili hrianky s vajcami. Hrianky boli vždy čierne ako uhlie a vajcia nasiaknuté olejom. Moji rodičia si najskôr slušne popýtali o ďalšie, všetky však dopadli úplne rovnako. Nakoniec sme sa teda zo slušnosti rozhodli zjesť tú spálenú neidentifikovateľnú hmotu. Môj brat následne strávil niekoľko hodín zvracaním. Určite to nebolo prepojené s obsahom raňajok….
Ako dieťa, som v Španielsku v hoteli išiel na záchod. V kúpeľni som zbadal zvláštnu dieru, takú akú som videl na toaletách vo Francúzku. Tak som teda vykonal, čo bolo treba do tej diery. Zistil som však, že tam nie je žiaden toaletný papier. Tak som skúsil, či nie je za dverami. Zistil som, že za dverami sa nachádza obyčajný typický záchod a práve som vykonal svoju potrebu do sprchového otvoru na výtok vody.
Máte aj vy nejaké príbehy z vašich ciest do cudziny, ktoré zaručene pobavia? Podeľte sa s nami o ne a napíšte nám ich do komentárov.
interez.sk (Mária S.), boredpanda.com
Nahlásiť chybu v článku