Ak ste mali niekedy v minulosti psa, ktorý už nežije, pravdepodobne ste to zažili aj vy. Keď môj dobrý kamarát išiel dať utratiť svojho, takmer 18 ročného psa, tak psík aj napriek tomu, že trpel bolesťami a pomaly už nevládal ani stáť na nohách, bol pokojný. Nachádzal sa totiž v spoločnosti pre neho najbližších ľudí, ktorým maximálne dôveroval. Kamarát hovoril, že keď ho veterinár odvážal preč do vedľajšej miestnosti a jeho pohľad sa s pohľadom oddaného psa na posledný krát stretli, tak oči mu zaliali slzy, ktoré nedokázal ešte dlhé minúty zastaviť.

Možno si pri čítaní tohto textu poviete: „Veď čo, bol to len pes“. Avšak tí, ktorí niekedy stratili milovaného domáceho miláčika, tak tí vám zaručene potvrdia, že nikdy to nebol „iba“ pes.

A toto nasvedčujú aj viaceré štúdie, ktoré sledovali, ako sa ľudia vyrovnávajú so stratou psa a ako prežívali stratu svojich príbuzných. Výskum potvrdil, že pre väčšinu ľudí je úmrtie ich psa porovnateľné, so stratou ich milovaného príbuzného. V kontraste s týmto zistením však u nás, no ani vo svete neexistujú smútočné rituály, či bohoslužby za mŕtve zviera. Pravdou ale je, že už aj u nás existujú zvieracie cintoríny, no ich počet je veľmi nízky. Odborníci sa domnievajú, že ak by existovalo oficiálne lúčenie sa s milovanými domácimi zvieratami, utrpenie z ich straty by sme prežívali v dlhodobom horizonte lepšie.

Prečo za nimi vlastne smútime?

Odpoveď na túto otázku sa začala formovať už pred viac 10 tisíc rokmi. Vtedy človek zistil, že život ľudí a psov môže prebiehať v symbióze. Psy sa tak tisíce rokov vyvíjali ako naši spoločníci, či priatelia. Antropológ Brian Hare vytvoril „domestikačnú hypotézu“ v ktorej tvrdí, že psy prešli vo vývoji od vlka ku sociálne kvalifikovaným zvieratám, ktorých správanie často vnímame rovnakým spôsobom, ako keď sme v spoločnosti, či keď komunikujeme s inými ľuďmi.

Jedným z dôvodov, prečo naše puto so psom môže byť ešte silnejšie ako s ľuďmi je ten, že nám vždy poskytujú nekritickú a pozitívnu spätnú väzbu. Môžete byť hocijaký človek, ktorého nikto v okolí nemusí mať rád, no váš pes vás bude aj tak vždy milovať.

A je to aj naopak. Skeny z funkčnej magnetickej rezonancie potvrdili, že psí mozog reaguje na chválu od svojho pána rovnako intenzívne, ako reaguje ich mozog na jedlo, čo sa pokladá za jeden z najväčších stimulov psieho mozgu.

Ako člen rodiny

Naše silné prepojenie so psami bolo tiež odhalené v nedávnej štúdií o zamieňaní si mien. To nastáva vtedy, keď chcete zavolať na jedného člena z vašej rodiny, no omylom poviete iné meno. To sa stáva často rodičom, keď si zamieňajú mená svojich detí. Ukazuje sa, že tento jav zámeny mien nastáva aj so psami. To ale znamená, že psa máme v mozgu uloženého v rovnakej skupine, ako ostatných členov rodiny. Nie je potom prekvapivé, ak pri ich strate sa nám za nimi cnie minimálne rovnako, ako pri smrti blízkej osoby.

Psychologička Julie Axelrod tiež poukázala na to, že strata psa je taká bolestivá nielen preto, že ste stratili domáceho miláčika, ale aj preto, že ste stratili niekoho, kto vás bezpodmienečne miloval, bol vašim spoločníkom a niekedy aj chránencom. Takáto strata tiež naruší dennú rutinu, keďže život so psom prináša mnohé aspekty života, ktoré nás ovplyvňujú. A zmeny v životnom štýle sú jedným z primárnych zdrojov stresu.

Takže, ak ste zažili niekedy stratu psa a cnelo sa vám za ním rovnako, či ba aj viac, ako pri smrti niekoho blízkeho, nemusíte sa kvôli tomu cítiť trápne. Tým, že pre vás znamenal tak veľa, tak je pochopiteľné, že za ním veľmi smútite. A to, že to bol pes a nie človek, v tomto prípade vôbec nehrá žiadnu rolu.

Pozri aj: Keď sa pes tvári previnilo, v skutočnosti to znamená niečo úplne iné

interez.sk (Matej Mensatoris), theconversation.com