Masaker priamo v uliciach európskej metropoly, o ktorom sa dlho mlčalo a ešte aj dnes vie o tomto incidente len málokto. Písal sa rok 1961, keď Francúzsko zvádzalo boj s Alžírskom, ktoré sa po desaťročiach francúzskej nadvlády, pokúšalo osamostatniť. V roku 1960 sa to podarilo Mauritánii, Mali, Senegalu, Gabonu, Kongu, Stredoafrickej republike, Čadu, Pobrežiu Slonoviny, Burkine Faso, Nigeru, Beninu, Madagaskaru, Togu a Kamerunu. Tí všetci sa Francúzov raz a navždy zbavili. Slobodu však chcelo aj Alžírsko. A ako už býva zvykom, znovu trpeli nevinní…

Alžírsko ako francúzska kolónia

V roku 1830 sa Francúzsko v snahe získavať nové africké kolónie, zameralo aj na Alžírsko. Do roku 1847 bola celá krajina pod francúzskou nadvládou. Úrodné pobrežné planiny Alžírska sa Francúzom zišli. Aj nová africká kolónia. Veď to bolo vtedy v móde. Právoplatnými občanmi Francúzska sa stali všetci občania európskeho pôvodu. Na moslimských Alžírčanov prišlo až v roku 1947. Dovtedy nemali občianstvo ani volebné práva. Európania sa stali v Alžírsku vyššou triedou spoločnosti. Pôvodní obyvatelia slúžili ako lacná pracovná sila.

Začiatok boja za nezávislosť

Boj o nezávislosť Alžírska začal v roku 1954, povstaním pod vedením Alžírskej armády národného oslobodenia. Francúzi však boli v obrovskej vojenskej presile, a preto sa z dobre pripraveného prevratu stala partizánska vojna, ktorá bola bohužiaľ sprevádzaná aj teroristickými útokmi v alžírskych mestách. Francúzi sa však svojej kolónie vzdať nechceli. Vtedajší premiér vyhlasoval: „Tu sme predsa vo Francúzsku!“. Otázka Alžírska sa stala v roku 1957 súčasťou programu OSN. Už o rok neskôr, dostalo oslobodenecké hnutie Alžírska, morálnu podporu od OSN aj ZSSR. Napriek tomu, sa Francúzi Alžírska vzdať za každú cenu nechceli. Subtropické plodiny, ropa a púšť, kde mohla francúzska armáda v roku 1960 testovať svoju prvú atómovú bombu, sa im náramne hodili.

Masaker v uliciach Paríža

Predchádzajúci text slúžil na všeobecné objasnenie situácie v Alžírsku, v druhej polovici 20. storočia. Hlavnou témou tohto článku je však udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1961, v uliciach Paríža. V konflikte, trvajúcom od roku 1954 určite nebojovala celkom čestne ani jedna zo strán. To, čo sa stalo v Paríži však stojí za zamyslenie. Naozaj bolo Alžírsko tak cenné, aby museli trpieť nevinní?

Situácia v roku 1961 nebola vyhrotená len na africkej pevnine, ale aj v samotnom Francúzsku. Objavilo sa niekoľko útokov na francúzskych vojakov a policajtov, za ktorými stáli alžírski aktivisti. V októbri 1961, preto v hlavnom meste začal platiť zákaz nočného vychádzania všetkých obyvateľov alžírskeho pôvodu. Alžírska armáda národného oslobodenia po tomto zákaze vyzvala Alžírčanov žijúcich v Paríži, na verejnú demonštráciu. Do ulíc francúzskeho hlavného mesta vyšlo 40 000 ľudí. A skončilo to masakrom.

Na proteste, ktorý sa konal 17. októbra 1961 sa teda zúčastnilo 40 000 Alžírčanov, žijúcich v Paríži. Okrem nich bolo do ulíc povolaných 8400 policajtov. Obrovské bezpečnostné opatrenia boli samozrejme na mieste. Samotné konanie bezpečnostných zložiek sa však vymklo kontrole. Polícia na protestujúcich doslova zaútočila. Zatknutých bolo asi 14 000 ľudí, tisíce ďalších bolo zranených. Skupine, asi 5000 protestujúcich sa však na pochode Parížom podarilo dostať až k najslávnejšej opere vo Francúzsku. A až tu sa začalo ozajstné peklo.

Keď sa 5000 ľudí dostalo k budove opery, čakali ich tu nastúpení ozbrojení policajti. Pri tomto pohľade chceli protestujúci ustúpiť, no bolo už neskoro. Polícia začala do protestujúceho davu strieľať. Ulice Paríža sa zaliali krvou Alžírčanov, ktorí túžili po slobodnom štáte. Mŕtve telá pohádzali policajti do Seiny. Údajne v rieke skončilo aj pár zranených. Oficiálne vyhlásenia francúzskej polície sa líšia. Jedna správa udáva troch mŕtvych, iná štyridsať. Neoficiálne zdroje však šokujú oveľa viac. Číslo sa pohybuje v stovkách. Masaker v uliciach Paríža si údajne vyžiadal až 200 životov protestujúcich civilistov.

Médiá o masakry v uliciach mlčali. O tejto udalosti sa dlho nehovorilo a na svetlo sveta sa dostala až v posledných rokoch. Muž, ktorý údajne stál za rozkazom strieľať, bol Maurice Papon. Za tento rozkaz potrestaný nebol. Neskôr sa stal poslancom, ministrom financií a dokonca získal najvyššie francúzske vyznamenanie – Rád čestnej légie. Až v roku 1998 bol odsúdený na 10 rokov väzenia. Nie však za masaker v Paríži, ale za deportáciu 1690 Židov do koncentračných táborov, keď počas druhej svetovej vojny kolaboroval s nacistami.

V decembri 1961, necelé dva mesiace po masakry v uliciach hlavného mesta Francúzska, začala vláda jednať na dohode s Alžírskom. V marci 1962 bol medzi Francúzskom a Alžírskom podpísaný mier a 1. júla sa v Alžírsku konalo referendum o nezávislosti. Za nezávislý štát hlasovalo 99,7% občanov. Francúzsko sa Alžírska vzdalo. Po kolóniálnom režime a vojne o nezávislosť však i tak neprichádza sloboda. V Alžírsku nastoľuje strana FLN diktátorský režim, ktorý trvá až do roku 1989.

Pozri aj:

• Na svedomí má viac ako 10 miliónov ľudských životov, no na dejepise sa o ňom neučí. Samozvaný kráľ Konga Leopold II. vytvoril peklo v strednej Afrike, ktoré trvá dodnes
• Vypichovanie očí, sťahovanie z kože a odrezávanie končatín. Najhorší koncentračný tábor histórie nebol Osvienčim a nezabíjali v ňom Nemci, no vie o tom len málokto

interez.sk (Lukáš M.)