Návšteva zubára zvyčajne nie je nič príjemné. Odhliadnuc od finančnej stránky, mnohí z nás zažívajú oprávnený strach, keďže vŕtanie či trhanie zubov je vždy nepríjemný zážitok. Tento strach by sa ale mohol zmierniť. Vedci z britskej King’s College objavili totiž metódu, pomocou ktorej sa zub dokáže takpovediac opraviť sám. Kľúčom je liek, ktorý bol už v minulosti testovaný u pacientov s Alzheimerovou chorobou, takže prešiel klinickými testami a je ho tak možné použiť aj v praxi.

Pri poškodení zubu či pri kaze, zubár klasicky najprv odstráni a vyčistí postihnuté miesto, a potom do neho aplikuje výplň. Tá ale má svoje „muchy“, keďže po čase sa začne rozpadávať a uvoľňovať. Žiadny materiál totiž nie je taký dobrý ako samotný zub. To by sa ale teraz mohlo zmeniť.

Liečivo s názvom tideglusib ale dokáže niečo pozoruhodné. Dokáže podnietiť zub k tvorbe dentínu, čo je prirodzená výplň zubu. Dentín sa sáce tvorí v zube aj bez tohto lieku, no jeho tvorba je pomalá a v prípade zubného kazu, či veľkého poškodenia zubu sa na túto prirodzenú tvorbu nedá spoľahnúť.

Vedci preto vyvinuli akúsi „špongiu“ ktorú napustia tideglusibom. Táto špongia je biologicky rozložiteľná a po čase sa rozloží. Liek v zube spustí procesy tvorby dentínu, a tak vyplní zub svojim prirodzeným materiálom.

„Náš jednoduchý prístup je ideálny pre zubné problémy, kde je potrebné aplikovať veľké množstvo výplne“, povedal profesor Paul Sharpe vedúci autor štúdie a ďalej dodáva: „Liečivo už bolo testované v klinických štúdiách zaoberajúcich sa Alzheimerovou chorobou, čo znamená, že táto metóda sa môže zaviesť do zubných kliník za pomerne krátky čas.“

To, že by sa zub dokázal takto v podstate „opraviť sám“ môže spustiť revolúciu v stomatológií. Zub by bol opravený materiálom, ktorý je pre neho prirodzený a dosiahli by sa tak vlastnosti, aké sú so súčasnými zubnými výplňami nemožné. Vyzerá to teda tak, že čoskoro už návšteva u zubára nebude taká nepríjemná ako doteraz.

Pozri aj: Je to oficiálne potvrdené! Vedci objavili nový orgán v ľudskom tele

interez.sk (Matej Mensatoris), iflscience.com