O kapele Korben Dallas sa v poslednom čase hovorilo dosť veľa. Vydali druhý album, aktívne koncertujú, odohrali turné s českou kapelou Zrní a v neposlednom rade vyhrali tri rádio hlavy. Teraz sa dá povedať, že patria medzi špičku slovenskej hudobnej scény.

Na otázky odpovedal Lukáš Fila (basgitarista a textár)
 

Ako a kedy to celé vzniklo?

S Jurom sme už od gymnázia hrali v skupine Appendix. Tá sa v roku 2009 rozpadla, ale my sme veľmi chceli pokračovať v spoločnom hraní. Najprv sme sa stretávali len u mňa v kuchyni, kde vznikali prvé nápady, potom sme oslovili Emila Frátrika, aby nám pomohol nahrať demo. Celý čas sme skúšali nájsť stáleho bubeníka, zopár skúšok sme mali so Stanom Kociovom. Ale vyšlo to až s Ozom, ktorého sme poznali z Tu v dome.

Od začiatku ste vedeli čo chcete hrať a ako to chcete hrať? Boli ste všetci na jednej vlne?

S Jurom sme mali v tom čase už asi pätnásťročnú históriu, takže veľa vecí bolo jasných. Ale aj tak sme prešli mnohými prerodmi – začali sme spievať po slovensky, od jammovania sme prešli k autorskému skladaniu, zjednodušili sa formy pesničiek. Ozo zapadol okamžite, hudobne aj ľudsky. Rozumieme si všetci na pódiu, aj počas tých desiatok hodín, čo strávime v aute. Otázka toho, čo chceme hrať, je ale aktuálna vždy. Teraz sa chystáme robiť tretí album a budeme sa nad ňou musieť znova zamyslieť.

Za celkom krátky čas ste sa vyšvihli na špičku slovenskej hudobnej scény. Predsa len, dôkazom sú tri rádio hlavy. Čo bol hlavný faktor tohto vzostupu podľa Vás?

Všetci z nás aktívne hrajú a koncertujú už takmer dvadsať rokov, samotný Korben Dallas hrá už štyri roky a už pred dvoma rokmi sme boli nominovaní na cenu kritikov za album roka. Vzostup teda nebol až tak raketový, je to dlhá cesta, počas ktorej sme zbierali skúsenosti, fanúšikov a kontakty. Dodnes stretávame na koncertoch ľudí, ktorí si nás pamätajú ešte ako Appendix. Za hlavný faktor by som teda označil pracovitosť, v kombinácii s radosťou z hrania, dávkou talentu a samozrejme šťastím.

 
Máte nahraté dva albumy. V čom sa od seba líšia, keď sa na ne pozeráte s odstupom času?

Prvý album je surovejší a dravší, druhý je kryštalickejší a usadenejší. Súčasný koncertný program máme zložený takmer rovnomerne z pesničiek z oboch albumov, pretože sa pekne dopĺňajú a máme ich rovnako radi. Obchodný model iTunes, ale nakoniec aj služby ako Spotify a Deezer veľmi prajú osamoteným pesničkám, ale čím ďalej viac sa mi zdá, že každú pesničku treba brať v kontexte albumu, z ktorého pochádza, ale nielen to, aj samotný album treba brať v kontexte celej tvorby kapely. Nedá sa na každej nahrávke povedať všetko a ukázať všetky polohy, ktoré interpretovi vyhovujú. Veľa o sile a autenticite interpreta vypovedá aj to, keď si zoradíte jeho nahrávky a skúmate, či to celé dokopy dáva nejaký zmysel.
 
Beriete Ľuba Petrušku ako člena kapely, či iba ako hosťa? Hráva s Vami pravidelne?

Zvykneme hovoriť, že Ľubo je náš pravidelný hosť. Hráva s nami často, absolvoval s nami väčšinu zásadných vystúpení – živé nahrávanie prvého albumu, krsty albumov, spoločný koncert s Andrejom Šebanom, vystúpenie v televíznom Advente. V najbližších mesiacoch máme naplánovaných niekoľko koncertov, kde bude hrať. Je to výborný hudobník a dokonale si rozumieme, čiže by sme ho hneď brali ako plnohodnotného člena. Je však úplne jasné, že prvoradé je preňho Chiki liki tu-a a tomu je podriadené aj spoločné hranie. A celý náš program je vymyslený tak, aby fungoval aj v trojčlennej zostave, takže ľudia, ktorí nás videli alebo uvidia v triu, sa nemusia vôbec cítiť ukrátení.
 
Hĺbkové texty hlbokým hlasom. To mi napadne keď si spomeniem na Korben Dallas. Kto ich píše?

Väčšinu textov píšem ja, ale na každom albume sú texty od všetkých členov skupiny, na Karnevalovej vrane máme dva aj od spisovateľky a našej kamarátky Moniky Kompaníkovej, s ktorou zrejme budeme spolupracovať aj naďalej. Máme radi pestrosť, čiže je fajn, že nás je na skladanie aj písanie viac.
 
Čítate momentálne niečo?

Dennodenne čítam desiatky novinových a časopiseckých textov, doma sa potom snažím venovať deťom, nehovoriac o hudobných povinnostiach, čiže keď sa večer ešte pokúšam čítať, väčšinou hneď zaspím. Naposledy som zvládol dočítať autobiografiu Keitha Richardsa a knihu Nedokonalci, rozčítané mám na stole aj Štrpkovo súhrnné dielo.
 
V poslednom čase, myslím, že vzniklo na Slovensku dosť veľa zaujímavých projektov, albumov, počinov vrátane Vás. Ako vnímate tú našu Slovenskú hudobnú scénu? Ktoré mená by sa dali podľa Vás podčiarknuť a zvýrazniť?

Slovenská scéna má bohatú tradíciu, na ktorú môžme nadväzovať – Marián Varga, Dežo Ursíny, Jaro Filip, Andrej Šeban, to sú ľudia, ktorí robili a robia veci na svetovej úrovni. Čo sa týka súčasnej produkcie, tak je tu tiež veľa interpretov, ktorí nás inšpirujú. Chiki liki tu-a je úžasne zohraná a usilovná skupina. David Kollár nahral album, ktorý v rámci svojho žánru získal svetový ohlas, minule nám rozprával ako ho Pat Mastelotto volal na svoj koncert. Longital, Katarzia, Talent Transport aj Jana Kirschner robia originálne veci. Spomenúť by sa dali aj naši kamaráti zo Zlokotu či Tu v dome. Naša scéna má mnohé muchy, ale kvalitných interpretov je tu dosť.
 
A čo tie svetové mená?

Ktokoľvek skúsil niekedy kliknúť na Youtube vie, že svet je plný neuveriteľne talentovaných ľudí a je až smutné, že väčšinu z nich nebude nikdy počuť, ani keby celý život presedel pri počítači.
 
Dá sa hudbou živiť? Na takej úrovni ako to robíte?

Máme veľké šťastie, že na naše koncerty chodí momentálne dosť ľudí, takže áno, keby sme sa naplno venovali iba hudbe, vedeli by sme sa tým uživiť. Možno nie úplne na tej úrovni, akú nám dnes zabezpečujú naše zamestnania, ale išlo by to. Otázka je, ako dlho by niečo také vydržalo, čo nedokážem odhadnúť. Na druhej strane nás baví aj naša práca, čiže aj keby nám hudba zabezpečila rovnaký štandard, nechceli by sme sa s nimi rozlúčiť.

 
Máte za sebou vyše 100 koncertov. Na to, ktorý bol najlepší sa pýtať nejdem. Skôr na tie, na ktoré až tak neradi spomínate?

V prvých mesiacoch sme mali viacero koncertov, na ktoré prišlo päť, desať alebo dvadsať ľudí. Aj také vystúpenie má svoje čaro, ale ako interpret predsa len chcete vidieť pred sebou väčší dav. Ale chceli by sme veľmi poďakovať organizátorom, ktorí nás zavolali už v tých časoch hrať, pretože keby nebolo klubov ako Na kus reči v Leviciach, kde sa nebáli dať šancu aj úplne neznámej kapele, nedostali by sme sa nikdy nikam.

 
Koncerty so Zrní? Akú odozvu ste mali od českého publika?

S chalanmi sme odohrali koncerty v pražskom Lucerna Music Bare, v Ostrave a v Brne. Najmä v prípade Prahy a Brna ťažko povedať, koľko tam bolo Čechov a koľko Slovákov, ale boli to všetko úžasné vystúpenia, kde bolo plno. Čakajú nás teraz dva samostatné koncerty v pražskom Jazz Docku a v brnenskej Starej pekárne, takže uvidíme, či sme schopní potiahnuť koncert v Česku aj sami. V lete hráme na viacerých českých festivaloch ako Colours of Ostrava či Eurotrialog v Mikulove, takže snáď sa nám podarí postupne si nájsť fanúšikov aj tam.
 
Najväčšie hodnoty vo Vašom živote?

Rodina, zdravie, priateľstvo.
 
Na záver možno jedna utopistická otázka, možno nie. Čo by ste chceli najviac na svete?

Rodinu, zdravie, priateľstvo.