Iveta Radičová v otvorenom rozhovore: Chápem naštvanosť. Zatiaľ ešte máme demokraciu, musíme začať vyžadovať slušnosť

Ako malé dievčatko túžila byť primabalerínou, vietor osudu ju však zavial inou cestou. Napokon sa rozhodla pre sociológiu, ktorú opisuje ako maják pre lode, ktoré sa plavia v búrkach aj v pohode. Loďou myslí spoločnosť stojacu pred mnohými výzvami a situáciami, ktoré rozhodujú o jej podobe. Angažovala sa už pred rokom 1989, bola súčasťou Verejnosti proti násiliu a napokon sa do dejín samostatného Slovenska zapísala ako prvá predsedníčka vlády. Zároveň bola druhou osobou na tomto poste bez prepojenia na bývalý režim.

Iveta Radičová bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny, zastupujúcou ministerkou obrany, ako kandidátka na pozíciu hlavy štátu sa v druhom kole postavila proti Ivanovi Gašparovičovi a jej vláda spojila hlasovanie o eurovale s vyjadrením dôvery.

Dnes je dekankou Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy, prednáša sociológiu na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií a je Európskou koordinátorkou Európskej komisie, čo je špecifická funkcia v rámci Európskej komisie.

Profesorka Iveta Radičová je štvrtou respondentkou v sérii rozhovorov so ženami z verejného života, ktoré hýbu spoločnosťou. Hovorí o svojej ceste k sociológii, o tom, ako toto umenie porozumieť spoločnosti vníma, ale aj o svojom štúdiu vo Veľkej Británii. Vysvetľuje, prečo gesto nepodania ruky nevníma ako katastrofu, spomína na útoky, ktorým ako premiérka čelila a hovorí aj o odpustení.

Opisuje slovenskú spoločnosť, vysvetľuje, čo znamená kultúrnosť a akú úlohu v našich životoch zohráva kultúra, premýšľa nad hodnotami, ktoré by mali vypĺňať život ľudí a približuje aj možný scenár, ktorý nás v priebehu najbližšieho desaťročia čaká.

„Umenie prináša do života spestrenie, tak, ako deťom ho prinášajú rozprávky. Učia rozlišovať medzi dobrým a zlým. Dávajú nádej do života, že sa dá zvíťaziť aj nad gaunermi a zlými drakmi. Umenie posúva naše videnie sveta,“ hovorí profesorka.

Čím ste chceli byť ako malá? Ťahalo vás to vždy smerom, akým ste sa napokon vydali?

Hľadanie toho, čím človek chce byť, je dlhý proces. Niektorí to nevedia ani v dospelosti. Dnešnú dobu môžeme vnímať aj ako výhodu, pretože neplatí, že raz získaná kvalifikácia je na celý zvyšok života. Práve naopak.

Sú profesie, ktoré sa však meniť nedajú. Ja som túžila byť baletkou. Nemalo to s mojou dnešnou profesiou nič spoločné. To je práve ten príklad toho, že k takejto profesii sa už v dospelom veku nedostanete. Rozhodnutie musí prísť veľmi skoro, inak nemáte vôbec žiadne šance.

Keď som zistila, že primabalerína zo mňa nebude, začala som premýšľať, čo ďalej. A to premýšľanie som odložila tým, že som začala navštevovať gymnázium, ktoré bolo orientované na výučbu moderných jazykov, prírodovedných predmetov a zároveň ponúkalo voliteľné predmety ako latinčina, gréčtina alebo deskriptívna geometria.

K finálnemu rozhodnutiu som dospela až v predmaturitnom ročníku. Hľadala som, oscilovala medzi prírodnými a humanitnými vedami. Jedno i druhé sa mi zdalo veľmi príťažlivé.

Mojou profesiou sa teda stala sociológia. Tú treba chápať ako maják pre lode, ktoré sa plavia v búrkach aj v pohode a signalizuje pre danú loď, v tomto prípade spoločnosť, či tá cesta, ktorou sa uberá, je správna, či prináša osoh, vytvára to, čomu hovoríme spoločné dobro, alebo naopak hrozí, že sa rozmláti o skaly a nedostane sa do žiadneho prístavu. Prípadne, že sa točí v kruhu, lebo sa orientuje na všetky štyri svetové strany, takže sa nepohne z miesta.

Boli ste členkou Verejnosti proti násiliu. Priviedol vás k tomu niekto alebo rozhodla nejaká udalosť?

Celý život sa zamýšľam nad tým, čo je spoločenské a spoločné dobro. Čo ľudí trápi, čo ich mrzí, čo teší. V čom hľadajú zmysel svojho žitia a či ho vedia nájsť. Do akej miery vplýva spoločnosť na ich individuálne rozhodnutie. Toto všetko, spolu s trávením voľného času, s prácou a motiváciou k úspechu i s atmosférou v spoločnosti viedlo k tomu, že to, čo som produkovala, bolo vždy vysoko angažované.

Týkalo sa to chodu vecí verejných. A tak je to dodnes. Moja angažovanosť pred rokom 1989, kedy sociológovia poslali otvorený list na nevyhnutnosť zásadnej zmeny, pretože sme sa nachádzali v kritickom stave, vyústila v aktivitu pre Verejnosť proti násiliu.

Aby som bola ale úprimná, po roku ´89 u mňa prevážila potreba ďalšieho vzdelávania sa. Urobila som prijímacie skúšky a nastúpila na postdoktorandské štúdium na Oxforde.

Ako s odstupom času hodnotíte toto rozhodnutie?

Bolo to jedno z mojich najlepších životných rozhodnutí. Znamenalo pre mňa veľký reštart – osobný, akademický a nadobudla som iný uhol pohľadu k samotnej sociológii.

Do roku´89 mi v mnohom ušiel vlak, toto bola možnosť dobehnúť zameškané. V živote som neštudovala toľko ako v tom čase. Ak poviem, že od svitu do mrku, je to pravda. Niekedy som spala dve – tri hodiny, ak vôbec.

V Oxforde som mala úžasného tútora, bol ním lord Ralf Dahrendorf, špička svetovej sociológie. Okrem toho, že bol dekanom St Antony’s College, kde som pôsobila, istý čas bol aj rektorom London School of Economics, kde som neskôr bola ako “visiting professor”.

Stal sa mojím priateľom, bolo to priateľstvo, ktoré som si hlboko vážila. Tento človek ma nesmiernym spôsobom posúval. Bol veľmi aktívny, jeden čas bol aj predsedom Liberálnej strany vo Veľkej Británi, členom Snemovne lordov a aj europoslancom. A bol jediným zahraničným akademikom, ktorý dostal titul lorda. Už to hovorí o tom, že mal významné postavenie.

Na Oxford som sa, mimochodom, vrátila dvakrát a všetky tieto návraty sú pre mňa obrovským povzbudením. Ako keď preskočíte hranicu, nadýchnete sa a tá “špongia” nasaje ďalšie videnie sveta, ďalšie poznanie. Poznanie je to, čo ma ženie vpred.

V čom ste videli najväčšie rozdiely medzi kultúrou vo Veľkej Británii a na Slovensku?

Hovoríme o jednej z najstarších demokracií na svete a to sa podpisuje pod to, čo nazývame mentalitou spoločenstva. Keď nemáte dlhodobý zážitok s demokraciou, vytvára to istú mieru neistoty, ak nie vážny problém.

My sme k nej v období prvej Československej republiky prišli “zvonka”, nie priamo zvnútra. Je pravdou, že v roku 1946, v prvých a posledných slobodných voľbách, na dlhé obdobie 40 rokov vyhrala na Slovensku demokratická, nie komunistická strana. Takže niečo ako reakcia na fašizmus počas druhej svetovej vojny, v nás bolo zakotvené. Vždy to ale bola chvíľočka z hľadiska historicity.

Na Slovensku žiadny hlboký zážitok s demokraciou, ani historický, ani aktuálny, nemáme. Nevieme, čo môže priniesť, aké môže mať výhody a čo treba urobiť pre to, aby fungovala. A to sa dlhodobo premieta do stavu Slovenska.

Ako sa to prejavuje?

Spoločnosť je rozštiepená po rôznych líniách. Dnes hovoríme dokonca aj o polarizácii či radikalizácii. Jedno z tých štiepení sa nesie v línii, či si vybrať formu autokracie, teda vlády pevnej ruky, alebo formu liberálnej demokracie. To u nás pretrváva, a keď to porovnáte s jednou z najstarších demokracií na svete, zistíte, že táto pochybnosť má úplne inú podobu.

Keď ste v roku 2009 kandidovali na pozíciu prezidentky,  jeden zo študentov vám po debate nepodal ruku. Pred pár mesiacmi sa odohrala podobná situácia, študent Simon odmietol podať ruku prezidentovi Pellegrinimu. Je takéto gesto problémom, ktorým by sa mali štátni predstavitelia zaoberať?

Každý má právo aj volenému zástupcovi nepodať ruku. Je to vyjadrenie jeho postoja. Každý má právo prejaviť svoj nesúhlas. Rozlišujme rôzne spôsoby prejavu nesúhlasu. Nepodanie ruky je slušný a korektný spôsob prejavu nesúhlasu. A takto som reagovala aj ja osobne.

Nezabúdajme, že v liberálnej demokracii, u nás je to parlamentná demokracia, vládne vždy najväčšia menšina. Nezamieňajme to s väčšinou. Naposledy sa vo voľbách zúčastnilo asi 68 percent voličov, približne 12 percent hlasov takzvane prepadlo, pretože dali hlasy stranám, ktoré sa do parlamentu nedostali. Pohybujeme sa teda asi na 56 percentách zastúpenia v parlamente. Ale pozor, iba o trochu väčšia polovica má zastúpenie v koalícii, zvyšok má opozícia. To znamená, že vládne väčšia menšina.

Inými slovami, väčšina nemá svoje zastúpenie a reprezentáciu vo vládnej moci. Je teda prirodzené, že z tej väčšiny ľudia prejavujú nejakým spôsobom nesúhlas. Je rozdiel v slovách “beriem na vedomie výsledok volieb” a “rešpektujem výsledok volieb”. Rešpekt znamená prejav súhlasu a úcty. To, že niečo berieme na vedomie, znamená, že je to tak, rozloženie síl je, aké je, no neznamená to, že vyjadrujeme súhlas s vládnucou elitou.

Takže prečo nevyjadriť nesúhlas, napríklad, aj protestmi na námestí? Neprekračujme ale hranice ústavnosti, a to nerešpektovaním pravidiel elementárnej ochrany osobnosti a súkromia. To je porušenie zákona. Tu hranica tolerancie končí, pretože to potom vedie k násiliu v spoločnosti, a násilie je neakceptovateľné.

Premiér Robert Fico po tomto “incidente” s nepodaním ruky hovoril o “prefackaní” a podobne. Ako vnímate takéto slová?