42 rokov je úctyhodný vek, no dramaturgia festivalu sa každým rokom mení a posúva bližšie k mladším ročníkom. Ten, kto očakával vycibrenú ležérnu jazzovú klasiku, odchádzal možno na konci víkendu trochu sklamaný. Nás však teší, že jazzová hudba prelamuje svoje hranice a vydáva sa na pestrofarebné objavné cesty naprieč mnohými hudobnými žánrami.
Vydajte sa spolu s nami na túto hudobnú húsenkovú dráhu. Ale pozor, občas fúka zo západu príliš silný vietor a jemné dámy v šatočkách si budú musieť pridržiavať klobúky, aby im neodleteli.
Na úvod toho 42. zazneli slová organizátora Petra Lipu. “Verím, že to vydrží ešte najbližších 42 rokov. To, čo bude ďalej, už asi nebude moja starosť. Máme však málo času a veľa muziky, hoci väčšinou to býva naopak. Hudobníci sa vám počas 3 dní predstavia na 2 scénach. Tak začíname.”
Hneď na úvod to odpálili chalani z Košíc s príznačným názvom Cha Bud!, teda Zjedz viac!
Počas minuloročného diváckeho hlasovania sa úspešne prebojovali na Áčkové pódium a ich energická tanečná zmes jazzu, funku, dnb a dupstepu rozprúdila krv v žilách divákov a celú sálu pozitívne naladila na celý večer.
Aj tento rok mali diváci možnosť podporiť svojím hlasom ich favorita počas koncertov na Béčkovom pódiu mladých talentov.
Prvou súťažnou kapelou boli mladí Košičania z kapely The Swines. Svoj názov nezapreli skladbou s nádychom country, počas ktorej divákov na moment preniesli do krajiny jazzového divokého západu. Vystúpenie Filipa Kluknavského oháňajúceho sa gitarou sťaby lasom či streľba bicími Martina Lechmana vyvolali úsmev na tvári nejedného z divákov. Neskôr však zahrali na trochu tvrdšiu nôtu a do svojho vystúpenia primiešali hudobné majstrovstvo vo výrazných jazz-rockových pasážach. Tým si jednoznačne obhájili miesto mladého objavu, o ktorom na Slovensku ešte určite budeme veľa počuť.
“Na našom festivale za tie roky účinkovalo niekoľko sólistov, ale vždy sme sa snažili pozvať skôr väčšie zoskupenia, najmä kvôli veľkosti sály. No tento rok sme sa rozhodli urobiť výnimku. Pozvali sme si hudobníka, ktorého vystúpenia sú známe najmä z internetu, a ktorý tento rok vystupoval aj v Čechách na festivale Colours of Ostrava. Je to kontrabasista, no zároveň multiinštrumentalista obsluhujúci všetky nástroje, ktoré má pripravené na pódiu,”uviedol koncert talentovaného hudobníka Peter Lipa.
To už na hlavnom pódiu začala hrať jedna z hviezd piatkového večera, mladý Izraelčan Adama Ben Ezra. Počas svojho vystúpenia zaujal neskutočným citom pre rytmus, hlasovými improvizáciami neurčitých slov či umením vytvárania hudobných vrstiev pomocou loopera. Bol sám, no aj napriek tomu z pódia plynul zvuk celého malého orchestra. Svojej jedinečnej hre na kontrabas kontroval hrou na klavír či priečnu flautu. Počuli sme však aj zvuky elektrickej gitary či huslí počas neskutočného metamorfovania kontrabasu. Svojou charizmou, hudbou a hrdelnými spevmi nás vtiahol do sveta orientálnej indickej rozprávky počas skladby s príznačným názvom “India Time”. Momenty, keď hudobník splynie so svojím nástrojom a stanú sa jedným, zvláštny meditatívny rytmus a jemné vrstvy nezvyčajných zvukov klasických nástrojov sa odrážali v ohromených tvárach divákov sledujúcich vystúpenie často so zatajeným dychom. Adam je majster zvukov tancujúci na pódiu plnom nástrojov s kontrabasom v rukách. Záverom vystúpenia pridal prekvapenie vo forme elektronickej improvizovanej disko show.
Hoci z Talianska nepochádza mnoho jazzových hudobníkov, na Jazzákoch sme mali možnosť zažiť jednu z ich veľkých hviezd. Quintet fenomenálneho trubkára Enrica Ravu nás na moment preniesol do príjemného jazzového baru. Plnými dúškami sme si mohli miesto vína tentoraz vychutnať presvedčivý výkon mladej talianskej kapely, aj strhujúce sóla na trúbku ich ostrieľaného frontmana.
Hoci festival starne, s pribúdajúcimi rokmi sa organizátori snažia programom priblížiť mladšej generácii nadšencov jazzu a jeho rôznych fúzií.
O tom svedčí aj posledný koncert piatkového večera americkej speváčky a basgitaristky Nik West.
Udivujúce vystúpenie hudobníčky v bledomodrom obtiahnutom odeve s veľkým bavlneným čírom na hlave nabudilo divákov k nespútanej zábave. Z preplnenej sály Incheby sa tak v momente stala veľká tanečná party. Atmosféru umocnila tancujúca bacuľatá vokalistka v zlatých minišatách s ružovým bavlneným čírom. “Vesmírne” vystúpenie jednej zo súčasných najvýraznejších hviezd amerického jazzfunku síce úvodom vyhnalo pár skeptikov zo sály, no tí, čo ostali, určite neoľutovali. Strhujúca elektronická show, robotický tanec na pódiu s basovou gitarou v ruke, neskutočné jogínske pózy s gitarou, jammujúca basa v rytme funky, silný podmanivý hlas. Aj to bola Nik West.
Sobota. Áčkové pódium. 19:00 večer. Slovenský trubkár Ondrej Juráši spolu so svojim zoskupením presvedčil, že aj na Slovensku máme kvalitných jazzových hudobníkov. Ich talent sa prejavil už počas spoločnej hry alebo počas príjemných experimentálnych vsuviek počas sólovania jednotlivých hráčov. Boli nimi Pavol Bereza (akustická gitara), Zdenko Huszárik (akordeón, klavír), Róbert Ragan ml. (kontrabas) a Kamil Slezák (bicie) .
“Pred 5 rokmi sme hrali na B stejdži. Vtedy sme začínali. Keď som následne na to sedela v publiku pod hlavným stejdžom, rozmýšľala som, ako to asi vyzerá z druhej strany. Teraz to už viem. Najkrajšie je hrať doma a za to organizátorom ďakujem”, uviedla vystúpenie svojho tria slovenská klaviristka Jana Bezek. Výrazná slovenská umelkyňa priniesla na jazzáky hudbu z nového debutového albumu, inšpirovaného štúdiom v Poľsku s príznačným názvom “Krakow”. Z jej hudby plynuli k divákom silné emócie vyplývajúce so skutočných životných príbehov. Tie autorku inšpirovali k zloženiu týchto skladieb. Dvaja mladí poľskí hudobníci hrajúci na kontrabas a bicie jemne dopĺňali výrazné autorské skladby.
Diváci bratislavských jazzových dní boli počas sobotného večera svedkami výnimočného koncertu. Na jednom pódiu sa spolu stretli dve legendy, ktorých spoločné vystúpenia sú veľkou vzácnosťou. Kontrabasista Miroslav Vitouš a flautista, skladateľ a multiinštrumentalista Jiří Stivín. Hoci organizátori siahali pre tento ročník skôr po mladých hudobníkoch, výnimka potvrdzuje pravidlo a tento jazzový experiment bol príjemným ozvláštnením festivalu. Spoločnej hre skúsených hudobníkov nechýbala živosť, hravosť nápaditosť a experiment. Páni v rokoch presvedčili o tom, že stále majú v sebe úprimnú chlapčenskú hravosť, keď pre potešenie jasajúcich divákov zahrali prídavok inšpirovaný známou francúzskou riekankou.
Prekvapenie večera? Jeden z jeho vrcholov? Aj takto môžeme označiť vystúpenie anglickej hudobnej skupiny GoGo Penguin. Kapela spája počas vystúpení žánre ako trip-hop, klasiku, jazz a ešte viac. Nečakaný zvuk klasického jazzového tria udiví nejedného poslucháča. Jemné ambientné pasáže, nezvyčajné sólo klavíra spolu s bicími, kde sa zvuk mení na trilky presne zapadajúce do rytmiky, trasľavý zvuk rozvybrovaného kontrabasu. Hra s gradáciou, tempom, hlukom a nečakanými momentmi ticha. Zatajený dych publika. Energia hudby podmaňujúca si celú sálu. Zacyklené jednoduché klavírne motívy, od ktorých sa ako špirála odvíja veľký experimentálny hudobný príbeh. Harmónia v pasážach súhry, aj jedinečnosť každého samostatne počas sóla. Na moment vás prekvapí pocit, že sa vám zdá, že pódium vzlietlo. Alebo žeby hudobníci? Nie. To len ich hudba umocňuje povznášajúce pocity.
Hoci časť publika očarená mladými Angličanmi odchádzala v rozhovoroch o ich hudbe cestou domov, tí, čo ostali neoľutovali. Na záver večera to bol príval exotickej energie v podaní kubánskeho Tiempo Libre.
Podľa slov Petra Lipu by na každom jazzovom festivale nemal chýbať big band. Počas toho bratislavského v nedeľu vystúpilo československé teleso Rozhlasový big band Gustava Broma. Ich repertoir však už dávno netvorí klasika, akou je napríklad Glenn Miller. Návštevníci festivalu mali možnosť počuť tvorbu mladých členov big bandu. Zazneli skladby spod pera slovenských hudobníkov, klaviristu Luboša Šrámeka a trubkára Ondreja Jurášiho, či českého trubkára Miroslava Hloucala. Svoju kvalitu big band potvrdil aj počas sólových vystúpení jeho členov.
Na pódiu mladých talentov v nedeľu zaujala slovenská kapela Ľudové mladistvá. Jazzové úpravy známych ľudových piesní potešili nejedného z divákov. Mohli sme tak počuť v novom šate skladby ako Páslo dievča pávy, Hojana, či temnejšiu, až takmer metalovú verziu skladby Ej padá padá rosička.
Jon Cleary. Hudobný elegán vystupujúci v klobúčiku. Na festival prišiel z mesta New Orleans. Z mesta, v ktorom jazz vznikol. Svojou hudbou nás vtiahol kamsi do malého jazzového baru uprostred veľkomesta. Iskrivé tóny klavíra, experimentovanie s hlasom, či rýchle bluesové behy roztlieskali nadšených divákov. Hra občas jemná, občas zvodne pichľavá a strhujúca.
Jon spieval v jednej zo svojich skladieb: “Jazz, funk, rhytm and blues and soul,“ a naozaj všetky tieto žánre sa premiešali v jeho jedinečnom vystúpení. Na záver na jeho vyzvanie tancovala celá sála a spolu s hudobníkom spievala spontánne yeaaah.
Swing, gypsy jazz, či hudba z parížskych kabaretov. Aj toto všetko stelesňuje holandská speváčka Caro Emerald. Počas svojho vystúpenia v Bratislave zaujala hneď na úvod veľkolepým antré, počas spievania prvej skladby priamo spomedzi prekvapeného publika. Atmosféru ako vystrihnutú zo starých hollywoodskych filmov výrazne dopĺňali swingové tanečné kreácie talentovaného trubkára spolu s gitaristom a saxofonistom.
“Bratislava, ak chcete tancovať, tak teraz je tá správna príležitosť.” Caro veru nemusela dlho presviedčať. Incheba sa v momente zmenila na veľkú elektro swingovú tančiareň.
interez.sk (Saša Pastorková, foto: Jaro Novák, Zuzana Šefčovičová)
Nahlásiť chybu v článku