Asi sa to stalo už aj vám, že ste po niečo šli do inej miestnosti, a kým ste tam prišli, zabudli ste, čo ste vlastne chceli. Alebo možno vaša mama hľadala svoje okuliare, pretože práve zabudla, že ich má vo vlasoch. Možno ste sa zabudli niekomu ozvať, alebo ste si nedokázali spomenúť na nejakú podstatnú informáciu. V takých chvíľach si často hovoríme, že máme pamäť ako zlatá rybka. Ako sa však dočítate v nasledujúcich riadkoch, existuje prípad, ktorý svojou zábudlivosťou len tak ľahko neprekonáte. 

Možno ste videli film 50-krát a stále po prvý raz. Hlavná hrdinka každý jeden deň prežívala takpovediac nanovo. Nič, čo sa stalo predchádzajúci deň, si totiž nepamätala. Je ťažké predstaviť si, že si nepamätáte, koho ste včera stretli, kde ste boli a čo ste robili. Viete si však predstaviť, že by ste si nespomenuli na nič, čo ste robili pred siedmymi sekundami?

Presne taký je život pána, o ktorom je tento článok. Hovoríme o mužovi menom Clive Wearing, ktorý trpí jedným z najhorších prípadov amnézie, teda straty pamäte, na svete. Pán Clive W. sa narodil v roku 1938 vo Veľkej Británii. V mladosti sa venoval muzikológii, dirigovaniu orchestrov, organizovaniu kultúrnych podujatí, bol nesmierne inteligentný a skvele ovládal hru na klavíri. V roku 1985 však jeho mozog nečakane postihol zákerný herpetický vírus (herpes encephalitis), ktorý jeho život zmenil navždy. Vírus mu poškodil mozog natoľko, že Clive stratil akúkoľvek dlhodobú a takmer aj krátkodobú pamäť.

Fascinujúce však je, že napriek závažnosti poškodenia neprišiel o svoj hudobný cit ani o schopnosť hrať na klavíri. Napriek všemožnej snahe lekárov a odborníkov z celého sveta, jeho stav sa nezmenil k lepšiemu po dobu mnohých nasledujúcich rokov, až do súčasnosti. Jediný progres, ku ktorému došlo, je, že Clive sa zmenil z agresívneho pacienta, zúfalého po snahe zistiť, čo sa s ním deje na pokojného a väčšinou apatického, avšak láskavého muža.

Aj keď má Clive súrodencov, syna, a aj dcéru, jediný, koho spoznáva, je jeho manželka Deborah. Bohužiaľ, Clive vyžadoval neustálu starostlivosť, nemohol ostať sám bez pomoci ani len na chvíľku, bolo preto nevyhnutné umiestniť ho do ústavu pre pacientov s poruchami pamäte a myslenia. Keby ste si však mysleli, že sa tento muž úplne vzdal a prestal bojovať so svojim osudom a snahou zlepšiť svoju pamäť čo i len o niekoľko sekúnd, ste na omyle.

Od čias, kedy ho postihla choroba, využíva rôzne pomôcky, ako napríklad denníky. Problémom však je, že aj keď Clive do svojho denníka za pomoci opatrovateliek alebo blízkych vlastnoručne zapíše, kto je, kde je, čo robí, aký je práve čas, dokonca sa podpíše, ak mu ukážete jeho denník o sedem sekúnd neskôr, odmietne uveriť, že to písal on a bude dezorientovaný a zmätený. Clive totiž vie ako sa volá, netuší však koľko má rokov, kde je, ani žiadne iné informácie o sebe. Dokonca aj počas vykonávania rannej alebo večernej hygieny potrebuje mať na stene pred sebou nalepený sled krokov, ako napríklad umy si zuby, umy si tvár, osprchuj sa, a jednotlivé činnosti si ihneď po ich vykonaní musí odškrtnúť, aby vedel, že ich už robil, a neopakoval tú istú činnosť viackrát, prípadne aby ju úplne nezabudol vykonať.

Pýtate sa, čo teda môže Clive robiť? Popravde, samostatne v podstate nič. Pozeranie filmov pre neho nemá význam, keďže každých niekoľko sekúnd zabudne, čo videl. Trochu radosti však čerpá z pozerania futbalu, keďže tam nie je nevyhnutné pamätať si dianie. Čítanie kníh mu taktiež neprináša žiaden úžitok, pretože po prečítaní riadku zabudne, čo prečítal v predchádzajúcom. Prechádzky zas neprichádzajú do úvahy, lebo ako sa vyjadrila manželka Deborah, keď Clive prejde cez prah domu von, je to ako keby astronaut opustil materskú loď a pretrhlo sa lano. Muža pohltí čierňava nevedomia a dezorientácia. Jediným spojivom s jeho minulým životom je schopnosť hrať na klavíri a zaspievať celé piesne nezávisle od toho, aké sú dlhé.

Samozrejme, Clivova rodina ho nezanedbáva a chodia ho pravidelne navštevovať, dokonca ho občas vezmú aj domov. Svoj domov však nespoznáva a tvrdí, že tam nikdy nebol ani to miesto nikdy nevidel. Takisto si nepamätá svoje pracovisko ani svoj obľúbený kostol, v ktorom kedysi s oduševnením organizoval koncerty. Nepamätá si ani zrnko zo sveta, ktorý pre neho pred chorobou znamenal tak veľa. Aj keď Clive spozná svoju manželku a má radosť aj z iných návštev, rozhovory s ním sú, ako si iste viete domyslieť, pomerne náročné. Predstavte si, že sa vás niekto opýta, aké je vaše zamestnanie. Odpoviete mu a o dve minúty sa vás spýta opäť. O minútu opäť. O tri minúty zas. Ak sa ho však o chvíľu spýtate, či vie, aké je vaše povolanie, odpovie vám, že netuší, lebo ste mu to nikdy nepovedali. To však nevadí, pretože takmer okamžite, ako opustíte miestnosť, zabudne, že ste sa vôbec rozprávali alebo videli.

Ak teda občas máte pocit, že si raz zabudnete aj hlavu, nezúfajte a spomeňte si na Clivea, muža, ktorý si nič nepamätá dlhšie ako sedem sekúnd. Ak sa vám aj tak neuľavilo, stále pre nás zdravých ľudí aspoň existuje možnosť pripomienkovačov, násteniek, alebo dobrých priateľov, ktorí nám zabudnúť nedovolia.

Interez.sk (Petra Sušaninová)