Ines zo Srbska bola na proteste, ktorého video obletelo svet: Ľudia mali pocit, ako keby niekto strieľal rovno do davu

Alexander Vučič a Miloš Vučevič. To sú aktuálne najčastejšie skloňované mená v Srbsku, ktoré už od novembra čelí masovým protestom. Pod tlakom verejnosti podal predseda vlády Vučevič demisiu, ktorú vláda prijala len pred niekoľkými dňami. Prezident Vučič, z ktorého vládou Srbi nie sú spokojní, však zostáva vo funkcii, a to napriek tomu, že štát, ktorého je hlavou, zatýka študentov pre účasť na demonštráciách.

Protesty vypukli po tom, ako 1. novembra v Novom Sade spadol prístrešok na železničnej stanici. Pri nešťastí prišlo o život 15 ľudí. Pietne zhromaždenia napokon prepukli v protesty, aké si novodobé dejiny Srbska nepamätajú.

Stojí za nimi študentské hnutie, ktorého hlas je natoľko silný, že pri poslednom proteste dostal do hlavného mesta, Belehradu, podľa odhadov asi 300-tisíc ľudí. Stalo sa tak napriek tomu, že vláda zrušila vlakové spojenia medzi mestami a ohlásila bomby naprieč železnicami po celej krajine. Ide o ten istý protest, na ktorom mala byť použitá zakázaná sonická zbraň.

Interez sa o situácii v Srbsku rozprával s Ines, ktorá zo svojej rodnej krajiny odišla aj pre nepriaznivú politickú situáciu. Na Slovensku žije už desať rokov, vyštudovala tu sociálnu antropológiu a pred dvoma mesiacmi skončila doktorandúru. Výskumne sa venuje aj oblasti Srbska a postjuhoslovanskému priestoru zo socioantropologického hľadiska.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa SERBIA LIVE – NOVI SAD (@serbialive_novisad)

Ines sa pravidelne zúčastňuje protestov, ktoré v jej rodnej krajine trvajú už päť mesiacov. “Súčasné protesty vnímam ako možný katalyzátor nielen politickej, ale aj hlbšej spoločenskej transformácie. Študentské hnutie vo mne prebudilo akúsi radikálnu predstavivosť a presvedčenie, že existujúci systém musí byť zásadne premenený,” vysvetľuje.

V dave stála aj v čase, keď mala srbská vláda proti svojim občanom použiť zakázanú zbraň. „V tej istej chvíli dav akoby stratil kontrolu – ľudia reagovali chaoticky, niektorí v panike utekali,“ spomína.

Poznámka redakcie: Respondentka a autorka rozhovoru si v osobnom živote tykajú, preto sme si dovolili ponechať tykanie aj v texte.

Koncom minulého roka vypukli v Srbsku protesty. Prečo, čo sa stalo?

Prvý impulz, ktorý spôsobil protesty, prišiel 1. novembra 2024, keď sa v Novom Sade udiala tragédia, pri ktorej prišlo o život 15 ľudí. Táto stanica pritom prešla rekonštrukciou len niekoľko mesiacov pred incidentom. Hoci samotný prístrešok nebol predmetom rekonštrukcie, existujú indície, že zásahy do konštrukcie mohli narušiť jeho statiku, čo v konečnom dôsledku viedlo k jeho zrúteniu.

Bezprostredne po tragédii vyrazil do ulíc veľký počet ľudí, najskôr v Novom Sade, neskôr v Belehrade. Prvotné zoskupenia boli skôr spomienkové, čo sa však veľmi rýchlo pretavilo do protestov a blokád. Verejnosť začala prejavovať svoju dlhodobo narastajúcu frustráciu prameniacu z hlbokých politických a socioekonomických problémov v srbskej spoločnosti. V dôsledku týchto udalostí sa najprv sformovalo študentské, a následne aj širšie občianske hnutie zamerané na boj proti korupcii a vládnemu režimu.

Koncom novembra to prerástlo do študentských blokád, ktoré pretrvávajú dodnes. Študentstvo postupne prevzalo kontrolu nad svojimi univerzitami – to znamená, že formálne akademické inštitúcie síce pozastavili svoju činnosť, no študentský život a aktivity zaznamenali intenzívny rozvoj – organizujú sa rôzne semináre, prednášky, workshopy, a medzi všetkými panuje obrovská solidarita. Samozrejme, hlavnou aktivitou je plánovanie a koordinácia ďalších protestov a demonštrácií.

Už na začiatku protestu začali bezpečnostné zložky identifikovať a monitorovať niektorých aktérov študentských blokád, pričom viacerí z nich boli následne obvinení a uväznení. Tento represívny zásah ešte viac posilnil formujúce sa študentské i širšie občianske hnutie, čím protesty nadobudli ešte väčšiu intenzitu.

Ako prebiehalo to zadržiavanie zo strany polície?

Dochádzalo k tomu dosť netransparentným a svojvoľným spôsobom. Režim využíval klasické represívne taktiky – absurdné obvinenia, ako napríklad „pokus o zvrhnutie ústavného poriadku,“ mali zastrašiť a kriminalizovať tých, ktorí sa odvážili postaviť proti systému.

Študenti, ale aj mnohé ľudskoprávne organizácie trvali na tom, že postup nebol legitímny, čo malo aj istý efekt, keďže mnohí boli nakoniec prepustení. Napokon to malo úplne iný efekt v širšom kontexte, lebo do ulíc po týchto zásahoch zo strany štátu vyšiel obrovský počet ľudí.

Aká je situácia dnes?