Simon Omaník vyhral bronzovú medailu na Stredoeurópskej matematickej olympiáde. Študent, ktorý si v pondelok 13. januára prevzal v Prezidentskom paláci ocenenie za úspech z rúk ministra školstva Tomáša Druckera, odmietol podať ruku prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že s Pellegrinim hrubo nesúhlasí a myslí si, že je podvodník a klamár.
Jeho gesto obletelo internet a stretlo sa s pochopením, ale aj kritikou. Šéf rezortu školstva na sociálnej sieti uviedol, že ho ľudsky mrzí, že Simon odmietol prezidentovi podať ruku. „Som presvedčený, že bez ohľadu na to, ako sa cítime, čo si myslíme, bez ohľadu na to, ako veľmi navzájom nesúhlasíme, mali by sme byť schopní aspoň podať si ruku a prejaviť vzájomný rešpekt, osobitne k hlave štátu. Aj to je vyspelosť národa a spoločnosti.“
Bývalý poslanec Miroslav Kollár k incidentu napísal, že inštitút prezidenta „nehanobí študent, ktorý odmietne podať ruku jeho momentálnemu nositeľovi, ale človek, ktorý funkciu vykonáva tak, ako ju vykonáva“.
Ako pre interez uviedol politológ Radoslav Štefančík, Simonovo rozhodnutie nevidí ako problém, na druhej strane si myslí, že keď už sa niekto stretne s prezidentom, mal by mu prejaviť úctu vzhľadom na to, že ide o osobu s najvyššou mierou legitimity v štáte.
„Akoby nepodal ruku všetkým ľuďom, ktorí volili Petra Pellegriniho. Ja predpokladám, že je medzi nimi veľké množstvo slušných voličov. Na druhej strane mi to príde ako typické gesto mladých ľudí, ktorí sa chcú búriť,“ hovorí s tým, že revolučný pohľad na svet je súčasťou mladých ľudí. „Nepovedal by som, že je to správne, ale dá sa to akceptovať,“ dodal.
Podať ruku?
Prostredníctvom gest, pohľadu aj mimiky ľudia vysielajú množstvo signálov, podľa ktorých je možné bez slov odhadnúť, v akom vzťahu sú jednotlivé osoby a aké postoje voči sebe zaujali. Simon odmietol podať ruku prezidentovi.
„Svoje gesto nepovažujem za prejav arogancie, Peter Pellegrini pôvodne ani nemal byť pri odovzdávaní ocenení. S prezidentom Pellegrinim mám osobný a politický problém kvôli tomu, že podľa mňa sa dostal do paláca podvodom a klamstvom na ľuďoch… A nemyslím si, že by bolo správne si s takýmto človekom podať ruku, respektíve sa s ním asociovať, pretože s ním hrubo nesúhlasím a myslím si, že je podvodník a klamár,“ vysvetlil Simon pre Denník N.
Na internete, respektíve na sociálnych sieťach, sa okamžite strhla debata o tom, či je takéto konanie akceptovateľné. Vyjadril sa aj minister vnútra Matúš Šutaj Eštok. Ten nepodanie ruky označil za „smutný symbol dnešnej doby a dôsledok opozičnej progresívnej hystérie, ktorá znevažuje každého, kto nevolí ich“.
„Spolu s vlajkou Ukrajiny, teda štátu, ktorý je stále vo vojne, a v kontexte nedávneho atentátu na premiéra je to presný opak pôvodného významu podania ruky,“ píše šéf Hlasu-SD.
Generálny prokurátor Maroš Žilinka v čase, keď ľudia na prezidentku Zuzanu Čaputovú na námestí kričali, že je americká ku**a, mlčal. Simonovo rozhodnutie označil za nemiestny a zneucťujúci prejav k autorite a vážnosti prezidenta Slovenskej republiky.
K situácii sa vyjadril aj bývalý minister školstva ako nominant strany Smer-SD Juraj Draxler. Podľa jeho slov je debata o študentovi, ktorý nepodal ruku prezidentovi, „celá zlá“ a o tomto geste by sa nemalo prehnane debatovať. Za zmienku stojí skôr to, že sa študentom stále darí v medzinárodných súťažiach.
„Ale deje sa to napriek, nie vďaka štátu. Ten talenty podporuje dosť slabo. To v nejakom rozhovore aj daný študent spomenul a o tom by sme sa mali baviť. A malo by nás to trápiť, ohromne. Oveľa viac, ako nejaké gestá podobného charakteru. Iste, v danom kontexte by oveľa vhodnejšie bolo vyjadriť nesúhlas tým, že sa človek jednoducho nezúčastní a dá o tom vedieť. Jedna vec je protest na ulici a iná ceremónia týkajúca sa hlavy štátu, kde sa cirkusové spôsoby hodia menej,“ napísal a dodal, že „študent témy, ku ktorým sa chcel vyjadriť, nie celkom chápe“.
Osobné gesto verzus spoločnosť
„Nepodať ruku je osobné gesto. Svojprávne a plne legitímne. Osobne oceňujem osobný vzdor, ale nepodať ruku en bloc nie je hrdinský čin hodný oslavy. Nie je to cesta. Nekopme hlbšie zákopy než tie, ktoré už máme. Oslavu osobného – čo ako osobného (výlučne) gesta, vidím ako znak silnej, ale prázdnej frustrácie,“ napísal novinár Braňo Dobšinský.
Na to reagoval investigatívny novinár Arpád Soltész s tým, že ak by išlo o gesto dospelého, verejne známeho človeka, bolo by to „predovšetkým hlúpe, pretože si nepôjdem preberať pochybné pocty od ľudí, ktorým ani ruku nepodám“. Podotýka však, že v tomto prípade ide o mladého muža, ktorý „keby tam neprišiel, nikdy by sa nikto nedozvedel, čo si myslí“.
„U mňa silné a zmysluplné gesto, ktoré navyše vyžaduje od takého mladého človeka obrovskú osobnú odvahu. Najvyššie formálne autority, kamery, všetky zraky na pár sekúnd upreté na chalana, o ktorom pred minútou nevedeli, že existuje a o 30 sekúnd na to opäť zabudnú. On tých svojich pár sekúnd využil naplno a dobre. Pokiaľ ide o tú vojnu – tú si predsa nevybral on. Je uprostred nej a vnútili mu ju práve títo ľudia,“ odpovedal.
K nepodaniu ruky sa vyjadril aj riaditeľ organizácie Živica, pedagóg a aktivista Juraj Hipš. Podľa neho Simon Omaník spravil tiché gesto, na ktoré mal právo, a diskutovať by sme mali najmä o tom, prečo máme „prezidenta s prázdnymi gestami“, a to v čase, „keď si napríklad premiér podáva ruku s vojnovým zločincom“.
Stalo sa to aj v minulosti
Peter Pellegrini pritom nie je jediným politikom, ktorému niekto odmietol podať ruku. V roku 2009, pred 2. kolom prezidentských volieb, kedy proti sebe stáli Ivan Gašparovič a Iveta Radičová, sa udiala podobná situácia.
Ako pripomenula stránka Politično, ktorá sa venuje politickej satire, 20-ročný študent odmietol podať Radičovej ruku. Ako dôvod uviedol, že nesúhlasí s jej názormi.
„Ja s vašimi názormi nesúhlasím,“ povedal jej mladík v momente, keď mu podala ruku. Bývalá premiérka vtedy zostala zaskočená a situáciu označila za „neuveriteľnú“. Neskôr pri fotení študentovi odkázala, aby nebol v zábere, pretože jej odmietol podať ruku.
Nahlásiť chybu v článku