U žien to bolo trochu inak. Zrejme žiadna žena by dobrovoľne neakceptovala indiánskeho manžela. Mnoho belošiek bolo v tom čase unášaných práve indiánmi, pričom sa stávali ich otrokyňami a častokrát boli len objektom zvedavosti. Keď sa im podarilo vrátiť naspäť domov, často trpeli traumami a mali problém „zapadnúť“ do svojho sveta. Asi najznámejšia obeť Indiánov na Západe bola Olive Oatman, pre ktorú bolo väčšie utrpenie získať späť svoju „bielu“ identitu než samotné väznenie Indiánmi.
Olive Oatman mala 13 rokov, keď v roku 1851 putovala so svojimi mormónskymi rodičmi do Kalifornie. 17. apríla, keď sa ich koč nachádzal v odľahlej časti údolia rieky Gila, boli prepadnutí indiánskym kmeňom Yavapai. Stalo sa to rýchlo a nečakane. Ich koč sa vzdialil od karavány a Indiáni využili svoju príležitosť. Otec Royce Oatman so svojou ženou, synom a staršou dcérou boli zavraždení a Olive so svojou 7-ročnou sestrou Mary-Ann boli unesené, aby slúžili ako otrokyne. Únosci boli bezcitní a nezastavil ich ani hlasný plač dievčat. 7-ročné dievčatko túto udalosť neunieslo a odpadlo. Jeden z členov kmeňa ju potom zdvihol na plecia a niesol po zbytok cesty. Keďže Indiáni často chodili na dlhé výpravy, kým sa vrátili naspäť do dediny, prešli tri dni. Dedinka bola skrytá v horách a mladé zajatkyne boli odovzdané ženám, aby za ne robili tú najťažšiu prácu.
Po roku od únosu sa v dedinke objavila skupina členov kmeňa Mohawk. Jednalo sa o spriatelené kmene, ktoré sa sem-tam navštevovali a predávali si vzácne informácie. Náčelníkovi z kmeňa Mohawk sa Olive veľmi zapáčila, čo je až divné, pretože chodila bosá, bola špinavá, dobitá a mala na sebe oblečené staré handry. Náčelník však zaplatil niekoľkými koňmi a prikrývkami a zo zajatia vykúpil nielen Olive, ale aj jej mladšiu sestru. Svoje nové otrokyne odviedol na sever, do osady pri rieke Colorado a vystrojil svadbu. Vôbec mu nevadilo, že už má doma jednu manželku a niekoľko detí.
Súčasťou svadobného rituálu však bol obrad, ktorý Olive zasvätil do manželstva. Mala vlastné vyšívané šaty z kože jeleňov a vlasy upravené pomocou medvedieho tuku. Súčasťou obradu bola aj séria tetovaní, ktoré jej na celý život znetvorili tvár, paže a ruky. Jednalo sa o symbol podrobenia sa manželovi. V novom kmeni mali dievčatá o niečo ľahší život. Neboli toľko bité a Olive dokonca vlastnila svoje vlastné políčko, na ktorom mohla pestovať. Všetko vyzeralo v celku dobre až do roku 1853, kedy oblasť zasiahlo veľké sucho. Veľa príslušníkov kmeňa umrelo hladom a medzi nimi bola aj mladšia zo sestier Mary-Ann. Náčelník aj so svojou rodinou sa k Olive správali veľmi pekne. Prijala ich indiánske meno a dokonca počas obdobia hladomoru dostávala tajne zásoby jedla. Členovia kmeňa ju brali ako svoju a dokonca bola súčasťou ich rodiny.
Čo však Olive nevedela, bolo to, že na svete neostala úplne sama. Masaker, pri ktorom zahynuli jej rodičia a súrodenci, prežil jej starší brat Lorenzo. Síce ostal ležať medzi mŕtvymi, nakoniec sa mu podarilo prežiť. Pamätal si, že jeho sestry boli unesené, a preto po nich začal pátrať. V roku 1856 narazil na Francisca, ktorý bol Indián a pôsobil ako spojka medzi jednotlivými kmeňmi. Práve od neho sa Lorenzo dozvedel, že v jednom kmeni žije biela žena. Za úplatok sa postaral o jej oslobodenie. Francisco sa ukázal v kmeni s príkazom od vlády Spojených štátov na oslobodenie Olive. Úrady síce nariadili, aby bola Olive navrátená do mesta Fort Yuma, no Indiáni popierali, že by v ich kmeni žila nejaká beloška. Situácia sa však vyhrotila a členovia kmeňa sa začali obávať o svoje životy. Rokovania boli dlhé a Olive sa snažila Franciscovi naznačiť, že je naozaj beloška. Jej indiánska rodina ju totiž namazala bahnom, obliekla do šiat, zaplietli jej vlasy a zakázali jej hovoriť anglicky. Dokonca jej hrozili smrťou, ak sa prezradí. Nakoniec však bola odovzdaná do rúk Franciscovi.
Olive Oatman sa konečne mohla vrátiť medzi svojich. Do mesta prišla opálená a oblečená v indiánskych šatách a pútala na seba pohľady všetkých v meste. Spolu s bratom sa vrátila do mesta Fort Yuma, no nikto ju nespoznával. S nikým nehovorila a potetovanú tvár si schovávala v rukách. Kým sa aspoň ako-tak zbavila traumy, ktorá ju postihla, trvalo to niekoľko mesiacov. Rok po svojom návrate sa dokonca vydala za belocha menom John B. Fairchild. Oive takmer nikdy nehovorila o svojom pobyte u Indiánov. Neustále však myslela na svoju zavraždenú rodinu. Po niekoľkých rokoch sa však odhodlala a prehovorila. Začala usporadúvať menšie prednášky, kde otvorene hovorila o svojich zážitkoch medzi Indiánmi. Nevedno, či si uvedomovala, že sama bola senzáciou, nevestou s modrou bradou, na ktorú sa väčšina ľudí chodila len pozerať. Samozrejme, stala sa veľkou senzáciou aj pre tlač. Každý chcel vedieť, čo sa s dievčatami dialo, keď žila v indiánskych kmeňoch, ktoré bieli ľudia tak veľmi nenávideli. Jediné, čo Olive tvrdila s určitosťou, bolo, že nebola nikdy znásilnená.
Olive bola vždy tichá a zakríknutá. Svoje najhoršie spomienky si nechala pre seba a nikdy o nich nehovorila. Počas svojho života bola uzavretá do seba a keď nemusela, tak s nikým nekomunikovala. Jej veľké utrpenie, ktoré prežila v indiánskych kmeňoch, bolo prekážkou k tomu, aby sa zaradila do normálneho života. Každý deň, keď sa pozrela do zrkadla a videla svoju modrú bradu, musela myslieť na to, čo prežila. Znaky otroctva na svojom tele nosila až do svojej smrti, do roku 1903.
Počet žien, ktoré boli v tých časoch unesené, nebo až taký veľký, no spoločnosť dokáže každú informáciu povýšiť na úplne inú úroveň. Každý prípad únosu, ktorý sa vyskytol, a aj nevyskytol, len vyhrocoval vzťahy medzi bielymi a Indiánmi, čo viedlo k ich postupnému vyvražďovaniu.
interez.sk (Lucia M.), mentalfloss.com
Nahlásiť chybu v článku