Vyspovedali sme odborníčku, ktorá pracuje ako vedúca výskumu a vývoja inžinierskych bariér pre hlbinné úložiská. Svoju prácu berie ako veľkú vášeň – má veľký záujem informovať verejnosť a tému propagovať, ako sa len dá. Ako jedna z mála ľudí mala šancu Onkalo navštíviť, pričom podľa jej slov ide o skutočný zážitok.
„Je naozaj krásne a technologicky veľmi dobre urobené,“ opisuje svoju skúsenosť s fínskym hlbinným geologickým úložiskom odborníčka Michaela Matulová.
Onkalo nie je jediný takýto projekt, Slovensko by ich malo viac priorizovať
Fíni začali plánovať hlbinnú výstavbu úložiska jadrového odpadu už v roku 1980, podľa informácií z portálu The Atlantic. My sme vám o inovatívnom spôsobe, ako sa chce Onkalo vyrovnať s rádioaktívnym odpadom, priniesli článok skôr tento mesiac. Prečítať si o ňom viete na tomto odkaze.
Matulová verí, že na Slovensku potrebujeme viac pracovať na tom, aby sme hlbinné úložiská začali brať ako svoju prioritu.
Pre laika je možno táto predstava zvláštna. Môže si myslieť, že v praxi len ktosi nejako vyvŕta dieru, akýmsi nejasným spôsobom do nej uloží rádioaktívny odpad, len aby sa potom začal modliť, že sa mu nič nestane. Neinformovaným ľuďom, ktorí sa o hlbinných geologických úložiskách jadrového odpadu dozvedeli, napríklad až vďaka Onkalo, zase okamžite napadne niekoľko desivých scenárov.
Čo by sa stalo, pokiaľ by sa hlbinné geologické úložisko poškodilo? Prenikol by všetok rádioaktívny odpad priamo do pôdy – do riek, do vody, hrozila by ekologická katastrofa globálneho charakteru? Mysleli odborníci na také udalosti, ako je zemetrasenie? A mysleli na to, že na svete sú aj takí ľudia, ktorí by mohli projekty ako Onkalo zneužiť, napríklad s cieľom spáchania ekoterorizmu?
Ide o jediné najbezpečnejšie a celosvetovo uznávané riešenie
Obavy sú na mieste v súvislosti s čímkoľvek, čo sa týka rádioaktívneho odpadu. Matulová má však na tieto obavy jasnú odpoveď.
„Hlbinné geologické úložisko vyhoretého jadrového paliva je jediné najbezpečnejšie a celosvetovo uznávané riešenie ako nakladať s vyhoretým jadrovým palivom,“ vysvetlila pre portál interez.
„Za prípravou hlbinných úložísk sú desiatky rokov vývoja a výskumu vo všetkých krajinách s jadrovými elektrárňami, ktoré medzi sebou aktívne spolupracujú a delia sa o výsledky a možné zlepšenia.“
Podľa jej slov je diskusia o nečakaných udalostiach, akými je zemetrasenie či ľadovec, pre odborníkov úplná samozrejmosť.
„Úložisko je navrhnuté tak, aby odolalo všetkým hrozbám po dostatočne dlhú dobu, pokiaľ uvoľnenie rádionuklidov nespôsobuje žiadne nebezpečenstvo pre obyvateľstvo,“ vysvetľuje.
Matulová ďalej opísala, že projekty hlbinných úložísk sú navrhnuté tak, aby využívali „najmä stabilitu hostiteľskej horniny“. Materiál, ktorý sa v úložiskách využíva, dokáže prečkať „bez zmien po dobu aj milión rokov“.
Ekoterorizmus a konzervatívnosť vývoja
„Vývoj je taktiež veľmi konzervatívny a dizajn je navrhnutý tak, aby úložisko odolalo aj pri tých najhorších možných podmienkach.“
My sme sa nakoniec ešte pani Matulovej spýtali na spomínaný ekoterorizmus, ktorý nám stále vŕtal v hlave.
„Pri ekoterorizme si myslím, že každá krajina má svoje postupy ako ho odhaľovať,“ povedala nám. Zároveň to však nie je jediná vec, na ktorú sa spolieha. Naopak, spája argument hrozby ekotetorizmu s ohľadom na fakt, že preniknúť k hlbinným geologickým úložiskám jadrového odpadu nie je po uzavretí vôbec jednoduché.
„Dostať sa po uzavretí úložiska 500 m pod zem cez všetky materiály – ako niekoľkometrová vrstva betónu a bentonitu (ílová hornina), a cez oceľ -, by bolo veľmi finančne a technologicky náročné.“
Nahlásiť chybu v článku