„Ja by som odkázala našej spoločnosti, nielen smerom k ľuďom s poruchou autistického spektra, ale všeobecne, aby naštartovali ľudskosť, empatiu, tolerantnosť, dobro a lásku, aby si pomáhali, aby neodsudzovali,“ hovorí Veronika, ktorá je mamou dievčatka s autizmom. Veronika Štabrila nám úprimne porozprávala o tom, aké to je vychovávať dieťa, ktorého mozog funguje inak ako ten náš. 

Veronika na svojom Instagrame Toto je náš svet otvorene zdieľa realitu života rodiny s dieťaťom s autizmom.

Kedy ste zistili, že vaša dcérka Matilda má autizmus? Aké prejavy ste si u nej všimli ako prvé?

Najskôr sme netušili, že nás to dovedie práve k autizmu. Úprimne, o tejto diagnóze sme takmer nič nevedeli. Mnohé príznaky sme ani nespozorovali, napríklad, svojmu malému dieťaťu rozumiete aj bez slov. Bol kovid, takže sociálne interakcie mala len s nami, očný kontakt s nami ako rodičmi ako-tak mala, ako prvorodičia sme nejakú zvláštnu hru nevedeli identifikovať a podobne.

My sme sa stále točili okolo toho, že nerozpráva. Takže keď jej v dva a trištvrte roku diagnózu stanovili, prišlo veľké prebudenie.

Jej prvé príznaky už viem teda pomenovať a spätne som si to vedela celé pospájať. Bola to úplná absencia reči, minimálne porozumenie reči, stereotypná hra, ukladanie vecí do radu, extrémny strach z áut, zo zvukových hračiek, z detského plaču a rôznych iných výrazných zvukov; problém s jedlom, absencia očného kontaktu, neukazovanie prstom, špičkovanie, nezdieľanie pozornosti…

Aké boli vaše prvé myšlienky po stanovení diagnózy?

Úľava, strach, zúfalstvo, odhodlanie… bola to veľká zmes pocitov. Pamätám si, že od psychologičky som išla za manželom s úsmevom, pretože opadla zo mňa tá nevedomosť a mala som niečo jasne pomenované, vedela som, s čím ideme pracovať.

Na druhý deň som sa úplne zložila a preplakala to. Začiatky boli turbulentné.

Čo bolo pre vás najťažšie prijať v súvislosti s diagnózou? Aké boli na začiatku vaše najväčšie obavy?

Myslím si, že prijať samotnú diagnózu sa nám podarilo relatívne rýchlo, aj keď i tam prichádzali momenty, kedy sa človek trošku opustil. Skôr sme ale hneď začali riešiť čo teraz. Zháňali sme informácie, možnosti. Manžel našiel terapie v Bratislave, takže sme sa vrhli do sťahovania.

Obavy prišli až neskôr a skôr súviseli so strachom o jej budúcnosť, dospelosť, a o to, čo bude, keď tu nebudeme. Sú to myšlienky smerujúce mnoho rokov dopredu, ale rodič v takejto situácii ich prirodzene má.