Kam by som poslal ľudí, zákazníkov, alebo kamarátov? Určite si myslíte, že by som im na mape ukázal jednu z mnohých afrických krajín. Vlastne, aj ja som doteraz odpovedal, že sú to gorily, buď v Rwande alebo v Kongu. Ešte som sa pohrával s Etoshou v Namíbii a sem-tam sa ešte objavovalo krásne miesto v Malawi.
Odtrhnite však oči od Afriky a pozrite sa na mape doprava. Výrazne doprava, tam, kde je veľká modrá plocha zvaná Tichý oceán. Tam natrafíte na ostrov menom Tonga. Vraj ste o tomto ostrove ešte nepočuli? A je o ňom vôbec čo počuť? Nech spozornie každý, kto miluje zvieratá a málo známe miesta, ktoré na nás citovo veľmi silno zapôsobia. Vitajte na ostrove, kde môžete dva mesiace v roku sledovať najväčšie veľryby na svete v ich prirodzenom prostredí.
Počujem nejedného z vás kontrovať poznámkou, že tieto cicavce videl buď na Islande, Aljaške, alebo na inom krásnom mieste. Prečo by mal ísť práve na taký vzdialený ostrov, kam trvá let zo Slovenska tri dni? Nikde na svete sa však nemôžete potápať, plávať a byť v takej bezprostrednej blízkosti veľrýb, ako v priezračných vodách oceána. Len si predstavte, že ste asi na päť metrov od tvorov, ktoré majú od 35 do 130 ton! Žiadna klietka alebo ohrada. Len vy a veľké nežné stvorenie, ktoré ladne pláva so svojím mláďaťom – vyslovene na dotyk!
„Rozhodovali sme sa, či budeme tieto tvory loviť, alebo sa dáme na cestu turistického ruchu,“ ozve sa Matt, ktorý vlastní jeden z troch rodinných rezortov na ostrove Ha´apai.
„Tonga je veľmi chudobný ostrov a peniaze z lovu veľrýb by obyvateľom veľmi pomohli. Našťastie sa domáci dali prehovoriť, že toto môže byť lepší zdroj príjmov ako harpúnovanie veľrýb. Už po niekoľkých rokoch všetci zistili, že kontrolovaný turistický ruch môže priniesť aj veľmi pozitívnu energiu. Nič sa tu vlastne nezmenilo a nikto nevytláča obyvateľov z ich zabehaných životných koľají. Tých niekoľko desiatok turistov, ktorí sem prídu, nič neničí.“
Matt, sympatický Austrálčan tu žije so svojou rodinou už vyše desať rokov. Cez neho som niekoľko rokov vybavoval všetky povolenia a hľadal som pre seba a svojich kamarátov voľné miesto v jeho rezorte. Na jednej strane je krásne, že len pár vyvolených z celého sveta sa sem dostane, ale na druhej, je to pekné organizačné peklíčko. Kto však ide za svojím snom krok za krokom a nie je nedočkavý, potom si ho naozaj užije.
„Ak sem poletíš, sadni si k oknu a budeš mať krásny vyhliadkový let,“ napísal mi Matt pár dní pred mojím príletom na ostrov. Z hlavného mesta Tongy Nuku´Alofa sem letí malé lietadlo, do ktorého sa zmestí maximálne 17 ľudí.
Dlho som si liečil nervy pre jedinú leteckú spoločnosť, ktorá sem lieta z hlavného mesta Tongy. Čo na tom, že za letenky som zaplatil pred šiestimi mesiacmi, nikto mi nevedel poslať potvrdenie o mojom lete! Lulutai – tak sa volá miestna spoločnosť – mi asi chcela pripomenúť, ako sa lietalo pred niekoľkými desaťročiami.
Aj vy ste si zvykli na kúpu leteniek cez internet? Na Tonge je to stále neznámy pojem. Pekne vytočiť telefónne číslo, vypočítať si, kedy bude pracovný deň (na Tonge je oproti slovenskému času plus 11 hodín) a modliť sa, aby ste mali šťastie. Hoci mi druhá strana všetko rozumela a ja som si správne zapísal bankový účet, po zaslaní peňazí sa po leteckej spoločnosti zľahla zem. Dokonca som sa dozvedel, že všetky lety sú plné a my nemáme žiadnu rezerváciu.
„To je normálne a nejako sa to vyrieši,“ upokojuje ma Matt, s ktorým preberám túto situáciu. Len si predstavte, že niekam letíte – tri dni na trase Budapešť – Istanbul – Singapur – Nadi – Nuku´Alofa a posledný segment letu sa nakoniec stratí.
„Zruinovali ste mi dovolenku“ alebo „Nič horšie som v živote nezažil“. To je len jeden výsek z mnohých rozhorčených komentárov od zákazníkov na stránke spoločnosti Lulutai. Tie recenzie boli horšie ako pod severokórejskými aerolíniami. Nič nefungovalo. Celý ten dlhý let do Nuku´Alofa som bol nervózny, či sa nám nakoniec podarí dostať sa do lietadla smerujúceho k veľrybám.
Moja posledná nádej bol Matt. „Matt, Lulutai neeviduje moju platbu a do lietadla sa nemáme ako dostať, lebo aj tak je všetko plné,“ hlásim mu do telefónu. „Daj mi hodinu,“ povie a rýchlo ukončí hovor. Tá hodina však trvala veky. Bol som taký nervózny, že som ani nedokázal šoférovať auto a ruky sa mi od nervozity potili.
Neznášam čakanie na niečo a ešte viac ma ubíja, keď danej situácii už nemôžem pomôcť. „Mal som spraviť niečo inak? Mal som tam volať častejšie?“ Kadencia pochybovačných otázok bola veľmi intenzívna.
„Martin, všetko je v poriadku a poletíte!“ Správa od Matta vyvolala vlnu radosti! Nechápal som, ako to celé dokázal. „Vieš, musíš sa podriadiť miestnej náture. Najprv som im vnukol pocit, že majú pravdu a že ich práca je veľmi ťažká a na druhej som pokorne žiadal, aby vypravili ešte jedno lietadlo. Stačilo päť minút a odrazu sa všetko vyriešilo. Na jednej strane máte neschopných zamestnancov, ktorým sa nechce pracovať, nevedia si odkontrolovať platby a neprekáža im, že na účte majú o pár tisíc eur navyše, ale dokážu problém vyriešiť tým, že vypravia jedno malé lietadlo na Bohom opustený ostrov.“
Normálne som nechápal. Tento zážitok zaradím do kolónky s nápisom „Neverím“. Tu máte aj odpoveď, prečo na niektoré tichomorské ostrovy nikto nechce ísť. Žijeme vo svete, kde si všetko vieme vybaviť do pár minút, ale s takýmito problémami sa nevieme popasovať. Áno, adrenalín mám rád, ale už si hovorím, že v mojom veku by som chcel menej starostí a problémov. „A bavilo by ťa to potom?“ spýta sa ma priateľka Ewka a vrhne na mňa sprisahanecký pohľad.
Má pravdu. Nebavilo by ma to, ale niektoré starosti by som už nemusel zažiť druhýkrát. Nabudúce sa radšej pustím do vybavovania povolení do somálskej provincie Puntland. Nuž ale, dosť bolo šomrania, poďme na ten vychýrený ostrov, ktorý mi privodil malý cestovateľský infarkt.
Na letisko v hlavnom meste Tonga prichádzame s dvojhodinovým predstihom. Nechcem nechať nič na náhodu. Domáci terminál vyzerá ako železničná stanica v Snine. Pochopiteľne tu nikto nie je. Pýtam sa ospalého strážnika, kedy sem niekto príde. „Čo ja viem?“ odpovie znudene a ponorí sa do sna, kde zbiera kokosové orechy.
Hodinu pred odletom sem však voľakto dorazí, zapne svetlá, ventilátory, ktorým sa zrána nechce makať, a postupne spojazdní aj váhu. Tá nie je na batožinu, ale pre pasažierov! Jeden za druhým sa vážime a unavená ruka zamestnanca zapisuje na roztrhané tlačivo naše kilogramy.
„Čo by sa stalo, keby som bol ťažký?“ spýtam sa nesmelo a pani s logom firmy Lulutai zašomre, že by som nikam neletel. Chápete? Ja teda nie. Nikde žiadna informácia, že musíte mať vopred stanovenú hmotnosť. Našťastie sme boli pred vážením na veľkej potrebe a systém nás pustil. Ivica sa pýta, či odletíme načas.
„Mne už je všetko jedno. Hlavne nech dnes vzlietneme a trafíme na ten správny ostrov. Ja by som sa nedivili, keby sme nakoniec pristáli inde a Lulutai mi povie, že sme mali počas letu informovať pilotov,“ zašomrem a pokúšam sa dostať kávu z nefunkčného automatu, ktorý mi zožral peniaze.
Kávu som, pochopiteľne, nedostal.
V ruke držíme ručne vypísané letenky s našou hmotnosťou a bokom pozerám na letenky kamarátov, koľko to vlastne vážia. Čas odletu je naplánovaný na 7:40 a čuduj sa svete, odletíme načas. Možno je to aj tým, že piloti nie sú domáci. Jeden je Japonec z Osaky a druhý Austrálčan zo Sydney. Rozprávam im našu historku s problémovou rezerváciou. Len sa zasmejú: „Welcome to Tonga“.
Lietadlo je sedemnásťmiestne. Tento prskolet je určený exkluzívne nám. Ja si sadnem úplne dopredu. Mám luxusný výhľad do kabíny pilotov. „Prečo tu nie sú bezpečnostné dvere? Prečo bezpečnostné pásy fungujú len v rade dva a tri?“ A načo vlastne tieto otázky? Veď som na Tonge. Pilot sa nakloní, cez slnečné okuliare zhodnotí, že sme asi všetci a do vysielačky ohlási, že odlietame. Žiadna letuška, žiadne inštruktážne video. Len pohľad a let´s go.
A ako vyzerá samotný let na ostrov Ha´apai? Dvere do pilotnej kabíny sa tu nezatvárajú a vy ani neviete, kam sa máte pozerať. Na tie krásne tichomorské ostrovy, alebo na prácu pilota? Som rozpoltená osoba, ktorá nevie čo chce. Oči mi lietajú raz tam, raz tam. Nakoniec však vyhráva pohľad na tyrkysové more, ktoré lemuje malé ostrovčeky. Koľko odtieňov tyrkysovej vlastne existuje? Spočítal to niekto? Zamysleli ste sa nad tým? Koľkokrát som si povedal, že najkrajšie more som už videl – či na Sokotre alebo v Somálsku alebo…
Zasa musím prehodnotiť svoj nezmyselný rebríček krás. Spolu s kamarátmi sa pozeráme na to divadlo pod nami. Oči rozdrapené, ústa otvorené a hlava nedokáže pochopiť, koľko krás je na tomto svete. Všetky cestovateľské úskalia sú zabudnuté vďaka scenérii pod našimi krídlami. Každý z nás sa usmieva. Ivica vyjadruje emócie nahlas, Peťo len krúti hlavou, Jirko fotí ako odušu a Ewka mi zviera ruku a hovorí, že niečo také krásne už dlho nevidela. Ešte aj teraz mi bežia zimomriavky po tele. Po štyridsiatich minútach zosadneme na ostrov Ha´apai, ktorý je úplne iným svetom. Budeme tu šesť dní. Mal som predstavu, ako to tu vyzerá, ale skutočnosť je omnoho krajšia.
Prečo sme si vlastne vybrali ostrov Ha´apai?
Dôvod je jednoduchý. Každý rok medzi augustom a koncom septembra sem priplávajú z chladných vôd Antarktídy vráskavce, aby sa tu nielen dobre nakŕmili, ale aj naučili svoje mláďatá, ako prežiť. Keď si sadneme na pláž, o pár minút vidíme desiatky veľrýb, ako vydychujú gejzíry vody, skáču a mávajú nám svojimi plutvami. A potom si uvedomíme, že na druhý deň sa medzi tieto tvory vyberieme.
„Veľryby sú veľmi priateľské a viac-menej vám nič nehrozí, ak budete dodržiavať moje odporúčania,“ začne svoju prednášku Magda, ktorá pochádza z Poľska, ale na Tonge býva vyše desať rokov. „Veľryby človeka neberú ako nepriateľa. Ak si zachováte odstup päť metrov, nemáte sa čoho báť. Len si dávajte pozor na mláďatá. Tie sa chcú stále hrať a ak ich zaujmete, budú chcieť šantiť. Vtedy sa zaradíte za mňa a budeme plávať ďalej. Mláďa neopustí svoju matku.“
Celkovo máme na kontakt s veľrybami tri dni. Je to vlastne taká hra. Môžete byť na mori celý deň a veľryby vás k sebe nemusia pustiť. Každý tvor je nejaká individualita. Jedna veľryba chce spoločnosť a druhá chce byť sama. Hneď prvý deň to zažijeme. Na mori sme osem hodín, ale žiadna si nás neobľúbila. Keď sme sa priblížili, ukázali nám plutvu a zamávali na rozlúčku.
Druhý deň však bol úplne iný.
Dalo by sa povedať, že nás k sebe pustili všetky. Žiadnej sme neprekážali a plávali sme s nimi, dokedy sme chceli. Najprv som bol nervózny, aby ma silný prúd vody príliš nepriblížil k sto tonám, ktoré plávali predo mnou. Nervozita však odišla veľmi rýchlo a odvtedy som si nielen ja, ale my všetci užívali tento bezprostredný kontakt. Ponoríte hlavu pod vodu a predstavenie sa začína. Za vodnou oponou sa v mori prevaľujú tvory. Jedna skupina sa len tak vznáša v morskej ničote a vy vidíte pod sebou obrovskú masu živej hmoty, ktorá pláva pomaly a ladne.
Prvá veľryba, ktorá nás k sebe pustila, mala asi 80 ton.
Matka bola zjavne unavená, ale mláďa sa okolo nej motalo, neustále sa točilo a obtieralo o mamu. Tá sem-tam otvorila svoje veľké oko, pozrela na mláďa a potom na nás. My sme videli niečo obrovské a ona niečo maličké. Asi ako keď sa vy pozeráte na akváriové rybičky. Či sa bojím? Nie. Som absolútne pokojný a vlastne plačem od šťastia. Áno, plačem od šťastia, že som sa stal svedkom takej nádhery.
Je to neuveriteľné, čo sa predo mnou odohráva. Ja, taký maličký pozemský červ pri najväčšom stvorení na tomto svete. Plutva vráskavca má asi päť ton a moja maličkosť má 95 kilogramov. Keby sa to stvorenie rozhodlo, že ma pohladká, tak tieto riadky nenapíšem. Lenže veľryba nemá túžbu zabíjať. Nie je človek.
Ak rešpektujem jej pravidlá, ktoré dešifruje Magda, tak ma proste nechá na pokoji. Je to nesmierne pokojné divadlo. Nič ma nevyrušuje. Ani hĺbka mora či otvorený oceán. Som divákom intímneho stretnutia medzi človekom a veľrybou. Magda naznačuje, aby sme zadržali dych a započúvali sa do rozhovorov matky a malého. Áno, aj ja to počujem! Dlhé a plytké tóny vráskavcov, ktoré medzi sebou komunikujú. Bože, to je neskutočná nádhera. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, naskakujú mi zimomriavky.
Na ostrove Ha´apai sme boli šesť dní a z toho trikrát sme pozorovali veľryby na otvorenom mori. Prvý raz nás k sebe nepustili, ale na druhý deň nás prijali a pekne sa predvádzali. A na tretí deň? To bolo úplne iné predstavenie. Nevieme, ako sa tie tvory dohodli, ale na tretí deň bolo na programe skákanie do mora.
Ak ste vy pri krásnom prírodopisnom filme žasli nad vyskakujúcimi veľrybami, tak my sme to teraz zažívali každú chvíľu. „Pozri tam!“ zakričala Ivica a všetci sme otočili hlavy doľava, kde sa matka veľryba vyhodila nad morskú hladinu a hlučne plesla naspäť. „Na piatej hodine tiež!“ upozornila Ewka.
Ďalšia matka sa rozhodla prekonať šou svojej kolegyne a hneď nato ju napodobnilo štvormesačné päťtonové mláďa. Výskok a plesk naspäť do modrého oceána. Celých šesť hodín sme boli divákmi cirkusového predstavenia s najkrajšími morskými tvormi.
Hoci to okolo nás skákalo ako na cirkusovom predstavení, nevynechali sme ani zopár ponorov. „Dnes to tu šantí, preto sa budeme držať trochu bokom,“ upozornila nás skúsená sprievodkyňa Marta a kým dohovorila, už sme mali nasadené plutvy a masky. Skočili sme do chladného mora, nadýchli sa, ponorili a odrazu sme mali matku s mláďaťom hneď vedľa seba.
Mama si nás vyslovene nevšímala a jej pokojné oko nám prezrádzalo, že s nami nemá problém. Lenže mláďa vyhodnotilo situáciu tak, že tu má kamošov a zamierilo priamo k nám. Magda naznačila, aby sme sa stiahli, ale nemali sme taký typ plutiev, ktoré by nám dodali potrebnú rýchlosť. O pár sekúnd sa mláďa obtrelo o kamaráta Peťa, ktorý popritom robil skvelé zábery.
Smejeme sa a tešíme z tohto zážitku. Pre takéto situácie žijeme a cestujeme za nimi niekoľko desiatok hodín. Chvíľa, ktorá nás nabije energiou a dokáže nám, že tento svet je prenádherné miesto. Už sme si mysleli, že lepšie ani nemôže byť. Omyl.
Mama sa prebudila z ľahkej letargie a rozhodla sa, že si tiež vyskočí. Len si to predstavte: ste v mori a vo vzdialenosti asi 15 metrov od vás vyskakuje na hladinu obor vráskavec. Mláďa sa na nás v okamihu vykašľalo a napodobnilo svoju mamu. Bum, bum a zasa bum. S Ivicou a Paluškom sa na seba pozrieme a začneme sa smiať ako malé deti, ktoré dostali najlepšiu maškrtu.
Aký som bol pred pár dňami nervózny, či sa sem vôbec dostaneme – vďaka chybe leteckej spoločnosti, tak si teraz užívam každú sekundu a dúfam, že sa mi to všetko uloží v pamäti. Žiadna fotografia ani video nezachytí tento zážitok. Máte pocit, že som príliš nadšený? Máte pravdu. Neberte moje slová ako lacný marketingový trik či pokus niečo predať. Som prosto v siedmom nebi. Bodka.
Loď na konci dňa zamieri k istému ostrovu, kde sa vraj nachádza jedna z najkrajších pláží sveta. Či je najkrajšia, neviem, ale už som si dal záväzok, že sa zdržím hlasovania. Hoci som navštívil vyše 180 krajín sveta, vždy natrafím na niečo, čo ma dostane do kolien. Ak by ste ma niekedy na našom zájazde počuli, ako vravím, že som už všetko videl a už ma nič nemôže prekvapiť, prefackajte ma.
Na každej ceste po tomto svete sa presviedčam, že krás nikdy nie je dosť. Nedá sa všetko vidieť. Aspoň sa však pokúsim z toho sladkého koláča menom Zem čo najviac odhryznúť a zapamätať si.
Nahlásiť chybu v článku