Ako už asi viete, Olympijské hry sa tentokrát konajú v meste Rio de Janeiro. Zatiaľ sa len začínajú a nikto presne nevie, ako čo dopadne, no môžeme si byť istí, že nás čakajú mnohé nečakané momenty, ktoré sa čoskoro stanú ikonickými. Aby ste sa pripravili na olympiádu, prinášame vám 29 ikonických fotografií od fotografov agentúry Reuters z minulých olympijských hier spolu s príbehmi fotografov, ktorí tieto fotky vytvorili.

Carl Lewis dostáva prvú zlatú medailu z jeho nakoniec štyroch zlatých medailí v roku 1984 v Los Angeles.

Na dnešných Olympijských hrách musia atléti počkať až do konca dňa, aby dostali svoju tvrdo vybojovanú medailu. Toto rozdávanie medailí sa však koná ďaleko od ihriska, kde ju vybojovali, na pódiu s médiami. V L.A. v roku 1984 však boli medaily udeľované nie dlho po tom ako ich získali a atléti boli stále plní emócií z ich výhry. „Presne takýto bol ten moment, keď som odfotil Carla Lewisa ako dostáva prvú zlatú medailu. Iba chvíľu predtým bežal 100 metrov po trati a teraz stojí na pódiu víťazov. Nikdy sa mi nepáčilo fotiť pódium víťazov spredu, a tak som sa posunul mierne doprava, aby som mal lepší uhol a použil som 300 mm objektív. Po tom, ako obdržal Lewis a Ben Johnson medailu, otočili sa smerom ku mne, tak ako som od začiatku dúfal a v pozadí bol dokonca fanúšik, ktorý držal americkú vlajku.” – Andy Clark

Ben Johnson vedie mužov v behu na 100 metrov na finále hier v roku 1988.

“Prvé finále behu na 100 metrov, ktoré som kedy fotil, sa odohrávalo v sobotu o 13:30. Bol som pripravený na boku bežeckej dráhy pri cieli. Mojou úlohou bolo zachytiť obraz ako ďaleko bol od ostatných víťaz závodu. Predostril som si svoj foťák na dráhu číslo 6, dráhu Bena Johnosa. V roku 1988 neexistovalo žiadne automatické zaostrovanie, takže aby som sa uistil, že ho budem mať dobre zaostreného, predpripravil som si to a čakal som, kým mi vbehne do záberu. Pretek sa odštartoval a asi o 9 sekúnd neskôr mi Johnson vbehol do hľadáčika. Čo som ale nečakal, bolo, že som videl jeho a nikoho iného. Ako mohol byť bežec pri behu na 100 metrov tak ďaleko pred ostatnými?“  – Gary Hershorn

Americká šprintérka Florence Delorez Griffith Joyner, prezývaná Flo-Jo, prebieha cieľom na finále behu na 100 metrov v roku 1988 v Soule.

“Čo väčšina ľudí o dávnejších olympijských hrách nevie je to, že my, fotografi, sme museli prísť na naše pozície pri hlavných súťažiach, ako je mužský a ženský beh na 100 metro, zhruba 12 hodín pred pretekom, aby sme si naplánovali náš prístup a predstavili si, čo budú atléti robiť a ako budú vyzerať pred, počas a po preteku v každom metre. Keďže som mal na starosti Flo Jo na Majstrovstvách sveta v roku 1987, vedel som, že bude bežať naplno celý pretek až do cieľa a po tom, ako prebehne cieľovou čiarou, vybuchnú v nej emócie. Pretek vyhrala s časom 10.54, čo bolo o 0.30 sekundy lepšie ako mali jej rivalky a presne ako som dúfal, po tom, ako prešla cieľom, sa v nej prebudili úžasné emócie.” –  Nick Didlick

“Dream Team” (Tím snov) oslavuje víťazstvo v Barcelone v roku 1992 na letných Olympijských hrách.

“Mal som šťastie, že som pokrýval väčšinu Olympiád od roku 1980 v Moskve až do hier v Aténach v roku 2004. Fotografoval som mnoho vzrušujúcich momentov na bežeckých dráhach, gymnastike, wrestlingu, baseballe a softballe, ale vrcholom bolo, keď som videl pravdepodobne najlepší športový tím, ktorý sa kedy zhromaždil na hrách. Tento tím mal prezývku “Tím snov” a bol to prvý americký basketbalový tím, ktorý bol zložený z profesionálnych hráčov. Pred rokom 1992 boli na olympiáde dovolené iba tímy, ktoré boli zložené z amatérskych hráčov. V roku 1989 však FIBA toto pravidlo zmenila. Počas týchto hier Tím snov prekonal rekord v priemernom počte bodov za hru o 117.3 bodov a vyhrali v priemere nad súperom o 43.8 bodov.” – Ray Stubblebine

Muhammad Ali zapaľuje olympijský oheň na otvorení letných olympijské hier v roku 1996 v Atlante.

“Bol to búrlivý večer a ja som čakal na predurčenom mieste vysoko na štadióne počas otváracej ceremónie.  Bol som tu postavený len na jeden moment, aby som odfotil Muhammada Ali-ho ako zapáli olympijský oheň. Bola to dlhá noc osláv a ako začala z reprákov hrať Beethovenova Óda na radosť, sledoval som plavkyňu Janet Evans ako beží s fakľou v ruke z druhého konca štadiónu až na rampu smerom ku mne. V tom momente Mohammad Ali vystúpil z tieňa, po čom sa títo dvaja stretli. Keď sa im dotkli fakle, Mohammadova sa zapálila. Potom Mohammad fakľu zdvihol na minútu alebo dve a otáčal sa okolo štadiónu. Krátko po tom Mohammad zapálil olympijský oheň, ktorý ožiaril nočnú oblohu. V tej chvíli sa Ali obrátil opäť k davu držiac svoju pochodeň. “ – Andy Clark

Rumunská gymnastka Lavinia Milosovici súťaží na hrách v roku 1996.

“Olympijské hry v Atlante boli posledné, ktoré sa fotili len na film fotografmi Reuters. Túto fotografiu rumunskej gymnastky, Lavinie Milosovici, ktorá sa rozcvičovala, bolo možné zachytiť len vďaka tmavému pozadiu na gymnastickom štadióne.” – Mike Blake

Pomocník sa venuje Mikovi Powellovi po tom, čo sa zranil pri svojom poslednom pokuse vyhrať zlato v skoku do diaľky na hrách v Atlante.

“Carl lewis bol najzaujímavejší bežec na krátku vzdialenosť – Usain Bolt 90. rokov. Na druhej strane bol Mike Powell, ktorý mal extrémne dlhé nohy a neustály úsmev na tvári. Každý skokan mal tri pokusy. Lewis a Powell postúpili do poslednej skupiny skokanov, ktorí dostali ďalšie tri pokusy. Bol to jeden z tých skutočne historických okamihov v atletike. Každým pokusom sa menil víťaz, jeden druhého tlačili ďalej a ďalej. Lewis skočil 8.50 metra na poslednom pokuse. Keď sa Powell pripravoval na jeho šiesty a posledný pokus, vo vzduchu boli iskry, ale keď dopadol, kričal od bolesti. Príliš vysoký tlak pre jeho svaly.” – Wolfgang Rattay

Slza Michaela Johnsona, šampióna v behu na 400 metrov, počas národnej hymny na olympiáde v roku 1996 v Atlante.

“Michael Johnson bol neporaziteľný muž v behu na 400 metrov, ktorý vždy vyhrával o 10 metrov alebo viac. Mohol to brať s ľahkosťou. Od začiatku preteku bol Johnson v popredí a pretek ukončil výhrou zlatej medaily a s rekordným časom. Počas ceremónie sa mu na líci zjavila malá slza. Slza, stekajúca z oka “neporaziteľného” muža. Moja prvá myšlienka bola: “Je to dobrý moment, no slza ešte nieje dostatočne viditeľná na to, aby odrážala jeho emócie”. Myslel som si, že ju na fotke nebude vidieť, no mýlil som sa. Spýtal som sa sám seba: “Je vhodné odfotiť muža so slzou na tvári?” Akonáhle ale začala hrať hymna, slza zažiarila vo svetle reflektorov a bolo mi jasné, že ju na fotke bude určite vidieť. Zdokumentoval som tento veľmi špeciálny moment – olympijský, heroický a veľmi ľudský moment. Nie sme stroje, sme ľudské bytosti, nie počítače, ktoré robia veci vždy s rovnakou správnosťou. Vďaka, Michael.” – Wolfgang Rattay

Dve súťažiace čelia jedna druhej počas zápasu plážového volejbalu na olympijských hrách v Sydney.

“Jedna z najlepších vecí pri dokumentovaní olympijských hier je fotografovať úplne nové športy. Pri fotení plážového volejbalu v Sydney bolo skvelé to, že zápas sa odohrával priamo na slávnej pláži Bondi. Všetko okolo tohto momentu bolo úžasné. Slnečné počasie, priateľskí ľudia, hudba. Tak či onak, zdalo sa mi, že táto fotografia bude mať v sebe tie „správne veci“ na to, aby sa stala trochu ikonickou pre tento úžasný šport.” – Kevin Lamarque

Americká šprintérka Marion Jones po tom, ako vyhrala finále v behu na 100 m v Sydney.

“Fotil som z požadovanej polohy za cieľovou čiarou ženského behu na 100 metrov, a aj napriek tomu, že to nevychádzalo podľa mojich predstáv, podarilo sa mi zachytiť reakciu Marioni Jonesovej. Máme viacero fotografov, ktorí dokumentujú tieto podujatia a každý jeden vieme spraviť len takú fotku, akú nám umožňuje naša pozícia.” – Mike Blake

Eric Moussambani z Rovníkovej Guinei sa prebojoval v kvalifikácii na pretekoch mužov na 100 metrov a zožal obrovský potlesk počas hier v roku 2000 aj napriek tomu, že skončil posledný.

“V Sydney som bol pridelený do tímu fotografov dokumentujúcich plávanie, na čo som bol veľmi hrdý, pretože to bola olympiáda v mojom rodnom meste. Večerné finále plavcov bolo vždy omnoho stresujúcejšie než denné preteky. Hneď, ako súťažiaci skočili do vody, som si všimol tohto chlapíka. Eric Moussambani z Rovníkovej Guinei nebol zrovna najrýchlejší. Vlastne, keď sa chytal steny na konci prvého kola, jeho protivníci boli už na konci druhej dĺžky. Napadlo ma, že by som ho mal čím skôr odfotiť, ak by náhodou zmizol pod hladinou. V tom istom momente ho začal dav divákov, ktorí si ho doposiaľ tiež veľmi nevšímali, povzbudzovať popri tom, ako bojoval o to, aby dokončil svoje dve dĺžky. Úprimne, nemyslel som si, že to zvládne, no poháňal ho už skoro hysterický dav a podarilo sa mu dokončiť posledných 25 metrov – s zaťatými zubami a hlavou obrácajúcou sa zo strany na stranu. Po tom, ako doplával, chytil sa steny a držal sa jej veľmi dlho. Dokonca na neho museli viackrát zakričať, aby vyšiel z bazéna, pretože už boli pripravení ďalší plavci. Popritom, ako vychádzal z bazéna, mu diváci dopriali ďalší potlesk, čo bol pre mňa doposiaľ najsilnejší potlesk, aký som kedy počul, venovaný niekomu, kto nevyhral zlatú medailu. “ – David Gray

Britský veslovací tím oslavuje tesné víťazstvo na Letných olympijských hrách v roku 2000.

“Fotil som veslovanie a prišiel som do Penrith areálu tesne pred svitaním, aby som sa pripravil na ten jeden a jediný moment toho dňa. Britský veslár Steve Redgrave dúfal, že vyhrá jeho piatu zlatú medailu v postupných olympijských hrách. Jeho prvé zlato vyhral v roku 1984 v Los Angeles a hneď na to druhé v Soule v roku 1988, ďalej v Barcelone v 1992 a v Atlante v roku 1996. Súťažil v mužskej štvorke bez kormidelníka. Redgrave a jeho spoluhráči Matthew Pinsent, Tim Foster a James Cracknell boli v najlepšej forme. Viedli celý pretek a v poslednej minúte bojovali proti silnému talianskému tímu. Postavil som sa pár metrov za cieľovú čiaru s 600 mm objektívom a čakal. V prvých momentoch po tom, ako vyhrali, všetci štyria iba sedeli a snažili sa chytiť dych. Pomaly si začali uvedomovať, čo sa práve stalo. Zrazu sa Matthew Pinsent na zadnej časti lode postavil, otočil sa a opatrne preliezol cez kolegu Tima Fostera, pričom takmer zhodil všetkých štyroch do vody a oslavne sa zrútil do náručia Redgravovi, k čomu sa pridal aj James Cracknell. Skutočne poravý olympijský moment. „– Andy Clark

Austrálka Cathy Freemanová vyhráva zlato v behu na 400 metrov v Sydney.

Austrálčanka Cathy Freemanová bola pod nesmiernym tlakom počas hier v Sydney. Po tom, ako nebola v predošlých hrách schopná doniesť domov veľkú cenu, bola teraz vo finále na olympijských hrách na jej domácej pôde. Keď vyšla na dráhu, celý štadión sa triasol. Austrálčania spievali národnú hymnu ‚Waltzing Matilda‘ a tlieskali do rytmu ‚Zorba‘ the Greek. Ten moment bol neskutočný a všetko, čo musela v ten večer urobiť, bolo bežať tak rýchlo, ako sa jej bude dať a prejsť cez cieľovú čiaru v najlepšom čase. Zvuk domáceho publika a finále olympiády je niečo, čo zažijete len niekoľkokrát vo svojom živote. Ak teda budete mať to šťastie. Nastalo ticho, v ktorom by ste počuli aj padajúce pero. Zaznel výstrel zbrane a preteky začali. Freemanová skončila prvá a dala divákom to, po čo prišli: Austrálskeho olympijského šampióna. Fotil som zvnútra štadióna, takže so musel odfotiť Cathy s vlajkou a jej emócie počas víťazného koliečka. Po tom, ako som ju chvíľu naháňal, zakričal som na ňu tak hlasno, aby som prekričal revúci dav a mohol ju odfotiť.”  – Jerry Lampen

Čínsky skokan do vody Hi Jia súťaží na letných olympijských hrách v Sydney v roku 2000.

“Skoky do vody ma vždy fascinovali. Presnosť a celková koncentrácia sú dva najdôležitejšie faktory výherných skokanov. Skok z 10 metrov môže byť veľmi nebezpečný a náročný. Počas fotenia súťaže v Sydney som sa snažil zachytiť správny uhol, moment a pozadie. Bol som zaujatý tvárami súťažiacich počas skokov. Táto úloha bola nakoniec veľmi ťažká, pretože som si musel zaostriť svoje dlhé objektívy v krátkom čase. Odfotil som desiatky fotiek dúfajúc v to, že zachytím dobre zaostrený a taktiež zaujímavý moment. Mal som šťastie s jedným z najlepších atlétov podujatia – čínsky strieborný medailista Hu Jia.” – Yannis Behrakis

Divák chytil brazílskeho bežca Vanderlei de Lima, zatiaľ čo viedol na maratóne na aténskych hrách.

“Bolo to prvýkrát, čo som fotil olympijský maratón. Bol som na aute pred vedúcou skupinou a nemal som tušenie ako blízko budeme počas maratónu k atlétom. Preto som si zobral tri objektívy, 500mm, 70-200mm a 16-35mm. Väčšinu času sme boli 15-20 metrov pred atlétmi, no keď jeden z divákov chytil vedúceho brazílskeho bežca Vanderlei de Lima, mal som štastie, že som si zabalil svoje dlhé objektívy, pretože sme zastavili viac ako 30 metrov za ním. De Lima sa odtrhol a vrátil do závodu, pričom si držal nohu a do konca závodu ostávalo zhruba 15 minút. Krátko na to však stratil svoje vedenie a na čelo sa dostal Talian Stefano Baldini.” – Ruben Sprich

Pokračovanie na ďalšej strane…