Tiež radi uvažujete nad tým, kam by ste sa najbližšie radi vybrali na dovolenku? Ján Drinka sa rozhodol svet a jeho krásy spoznávať z trochu iného uhla pohľadu. Kúpil Pioniera, opravil si ho a vydal sa na ňom do Ruska, prebádal Južnú Kóreu, ale aj časť Ameriky. V krajinách nehľadí na politickú situáciu, ale na to, akí sú v nej ľudia, pretože každý má svoj vlastný príbeh, z ktorého si niečo môžeme vziať.

Ako vznikol nápad vydať sa Pionierom na cestu po svete? Ako to vnímajú vaši blízki? Nemáte strach cestovať sám?

Nápad vznikol, keď som bol na svojom prvom tripe v Škandinávii. Jeden večer som sedel pri nádhernom fjorde a vravel som si, že takých miest na svete môže byť oveľa viac a bolo by super spoznať ich. A prečo práve Pionier? Najmä preto, lebo je to pre mňa tá najlacnejšia voľba a svoju motorku skvele poznám a viem riešiť prípadné technické problémy.

Tiež ma štvali komentáre na adresu Pioniera, hlavne od motorkárov a niektorých veteránistov, ktorí tvrdia, že tá motorka je problémová. Vo všeobecnosti je podceňovaná. Tak som sa rozhodol, že je to ideálna voľba na moju cestu okolo planéty. Doma mám ešte jednu motorku, ale túto som sa rozhodol zostaviť špeciálne na túto cestu. V Bratislave som si za 200 eur zohnal Pioniera, ktorého som musel vlakom previezť na východ. V zime som si ho dal do poriadku a v lete som vyrazil.

Žijem iba s mamou a tá sa, samozrejme, bojí. Na svoju prvú cestu na Pionieri do Nemecka som ešte ako 16-ročný musel z domu utekať. Postupom času si zvykla, aj keď som neskôr šiel do Škandinávie zarobiť si na túto expedíciu. Práve tu, v Nórsku, som riešil, ako získam peniaze na cesty. Našťastie, v Nórsku sa dá skvele zarobiť, čo som aj využil a napokon som tam pracoval 4 mesiace. Mama si na moje počiny musela zvyknúť. Aj keď strach stále má, už nie je až taký ako kedysi.

Ako cestu okolo sveta riešite po finančnej stránke? Museli ste vopred šetriť a pripraviť sa, alebo si zarábate cestou?

Samozrejme, keď vznikol nápad vydať sa na cestu okolo sveta, musel som riešiť aj finančnú stránku. Keď som bol ešte študent tretieho ročníka na strednej škole, vôbec to nebolo jednoduché. Chcel som ísť na cestu hneď po strednej škole. Preto padla prvá voľba na Nórsko, kde sa dá relatívne rýchlo a jednoducho nájsť práca. Pracoval som tam cez leto a pánovi riaditeľovi vďačím za to, že mi umožnil mesiac pracovať aj počas školy, v treťom, ale aj v maturitnom ročníku. Prispel k splneniu môjho sna.

Veľká vďaka patrí aj Jánovi Neklapilovi. Ako 18-ročnému chlapcovi mi dal šancu pracovať v kuchyni bez serióznych predošlých skúseností. Po finančnej stránke, a najmä materiálnej mi pomohli aj sponzori. Aj teraz sa mi občas ozvú ľudia, že mi chcú prispieť na cestu, napríklad na benzín.

Na cestách ste sa ocitli aj v Rusku. Ako ste to tam vzhľadom na konflikt vnímali? Ako sa k vám správali miestni?

Niektorí ľudia mi kvôli súčasnej geopolitickej situácii vyčítali, že som prechádzal cez Rusko. Avšak ja sa snažím krajinu spoznať z pohľadu cestovateľa. V každej krajine, v ktorej som, sa snažím prijímať tamojšie okolnosti také, aké sú. Rusko je na cestovanie jedna z najlepších krajín, ktoré som zatiaľ navštívil, pretože tú krajinu robia peknou jej obyvatelia. Tí sú tu nápomocní, sú fantastickí.

Najmä v chudobnejších krajinách sa stáva, že na vás chcú ľudia zarobiť a nejak vás oklamať, to sa mi ale v Rusku nestalo. Keď som potreboval s niečím pomôcť, ľudia mi ochotne pomohli. Jeden týždeň som dokonca nemusel ani stan rozkladať, každý večer ma k sebe niekto pozval. S mnohými som stále v kontakte a píšem im, kde sa aktuálne nachádzam.

Je to miesto, ktoré chcem v budúcnosti určite opäť navštíviť. Vďaka nemu ma lákajú aj ďalšie Rusku podobné krajiny, napríklad Gruzínsko, Arménsko, Kazachstan, možno Mongolsko. Veľmi mi sadla aj ruská kuchyňa, ktorú som si aj mohol dovoliť, vôbec to nebolo drahé. Super boli aj ceny benzínu, v priemere 50 centov za liter. To už asi nikde na trase, kadiaľ pôjdem, nenájdem.

Netreba si kvôli politike vopred robiť názor na celé Rusko, ak ste tam neboli. Ak by sme sa na to pozerali tak, že tam teraz netreba cestovať, brať tam svoje peniaze a podporovať tak krajinu, rovnako na to môžeme nazerať aj pri Číne, ktorá otvorene podporuje Severnú Kóreu. Platí to pre všetky krajiny, kde bol v minulosti nejaký vojnový konflikt. Samozrejme, mám svoj názor na politické záležitosti, na krajinu sa ale snažím pozerať ako pozorovateľ, nie ako hodnotiteľ. Zaujíma ma, ako ľudia v krajine žijú, aké sú tam zvyklosti, aká je tam mentalita. Snažím sa nehodnotiť, že toto je dobre a toto zle.

Jedno z vašich posledných dobrodružstiev sa odohralo v Južnej Kórei, aké mestá sa vám podarilo navštíviť? Aký bol váš prvý dojem z tejto krajiny? Prekvapilo vás v nej niečo?

Južná Kórea bola pre mňa len „tranzitná“ krajina. Z Ruska som sa totiž ďalej mohol pohnúť len sem. Zdržal som sa tu ale napokon až dva mesiace a podarilo sa mi prejsť celé východné pobrežie. Bol som aj v druhom najväčšom meste v Busane (tu som bol najdlhšie). Tu som z prístavu posielal motorku do Vancouveru v Kanade.

Môj prvý dojem bol celkom dobrý. Necítil som príliš veľké kultúrne rozdiely, až na to, že som nemohol jazdiť po diaľnici, keďže to tam majú motorky a kabriolety zakázané. Prekvapilo ma ale, že v Ázii takmer nejedia chlieb. Nahrádzajú ho ryžou, čo pre mňa predstavovalo tak trochu problém. Na cestách je totiž mojou hlavnou potravou práve chlieb s niečím.

Akí boli miestni? Dá sa tvrdiť, že vítajú turistov s otvorenou náručou? Je niečo, čo by sme sa my Slováci od nich mali naučiť a inšpirovať sa?

Miestni sú voči Európanom, resp. voči iným národnostiam celkom uzavretí. Ak vám v Kórei niekto pomôže, bude to človek, ktorý už má skúsenosti zo zahraničia. Ak beloch vojde do ich sveta, miestni na neho nepozerajú práve s nadšením. Angličtinu príliš neovládajú a veľmi sa s vami nechcú baviť.

Slováci by sa však mali od Kórejcov inšpirovať v úcte k starším. Veľmi sa mi páči (celkovo na ázijských národoch) aj pracovitosť ľudí. Tým, že je tam veľká zaľudnenosť a konkurencia, ani vlastne inú možnosť na výber nemajú. Každý sa snaží bojovať o svoje miestno a nájsť si uplatnenie.