Po Moldavsku a Podnestersku sme zamierili do Bukurešti, kde sme chceli „obdivovať“ socialistický realizmus v podobe druhej najväčšej administratívnej budovy na svete. Dal ju postaviť diktátor Ceaușescu.
Pár údajov
Ceaușescov palác je sídlom rumunského parlamentu. Palác má výšku 84 m a rozlohu 365-tisíc metrov štvorcových. Ak by sme to prerátali na objem, tak to budú 2 milióny 550-tisíc metrov kubických. Palác parlamentu je zároveň najťažšou budovou na svete, čomu sa s váhou 4,1 milióna ton ani nemožno čudovať a je tiež druhou najväčšou administratívnou budovou na svete.
Ak by sme to chceli porovnať napríklad s pyramídou v Gíze, tá má hmotnosť asi 5,75 milióna ton. Budovu navrhol hlavný architekt Anca Petrescu s tímom približne 700 architektov a stavali ju 13 rokov (1984 – 1997) v socialistickom realistickom a modernistickom neoklasicistickom architektonickom štýle so zreteľom na socialistický realizmus. Palác si objednal Nicolae Ceaușescu (1918 – 1989), prezident komunistického Rumunska.
Stavba Parlamentného paláca bola najextrémnejším vyjadrením systematizačného programu, ktorý na Rumunsko uvalil Nicolae Ceaușescu. Systematizácia znamená program mestského plánovania pod taktovkou Ceaușesca, na ktorého zapôsobila spoločenská organizácia a masový obdiv, ktorý videl v severokórejskej ideológii Čučche počas návštevy východnej Ázie v roku 1971. Ceaușescu sa rozhodol zaviesť podobnú politiku vo svojej krajine, chcel premeniť Rumunsko na „mnohostranne rozvinutú socialistickú spoločnosť“.
Zemetrasenie v meste Vrancea zo 4. marca 1977 dalo Ceaușescovi zámienku na zbúranie starých častí Bukurešti. Chcel mať občianske centrum viac v súlade s politickým postojom krajiny, začal teda plánovať rekonštrukciu Bukurešti, založenú na štýle socialistického realizmu. Dom republiky bol ústredným bodom Ceaușescovho projektu.
Pod názvom „Projekt Bukurešť“ sa v roku 1978 začal ako zamýšľaná replika hlavného mesta Severnej Kórey Pchjongjangu. Severokórejský prezident Kim Ir-sen sa pustil do výstavby podobne monumentálnej rezidencie, paláca Kumsusan, dva roky predtým.
Ak vezmeme do úvahy, že dejiny Rumunska sú bohatšie na udalosti ako naše na Slovensku, tak trochu očakávame, že hlavné mesto nás dostane nejakou hmatateľnou históriou. Žiaľ, veľa krásnych historických budov padlo len preto, že bývalý rumunský diktátor mal nejaký sen.
Čo na tom, že padli budovy či pamiatky, ktoré dodávali iskru starej Bukurešti. Dôvod sa predsa vždy nájde. Ešte aj dnes, keď sa prechádzate po meste, nájdete staré chrámy, ktoré sú umiestnené mimo hlavných bulvárov, vyslovene zastrčené na nádvoriach panelákov. Vraj by špatili nové socialistické videnie sveta.
A samotný palác? Áno, je veľký a monumentálny. Kým nepoznáte celú históriu, azda by ste aj vzdali hold ľudskému umu. Ceaușescu neznášal starý režim, chcel novú triednu spoločnosť, ktorá mala byť inšpirovaná aj KĽDR. Na druhej strane si dal postaviť palác, ktorý mu mal slúžiť.
„Počas našej prehliadky sme navštívili necelých 5 percent z plochy paláca,“ oznámi oficiálna sprievodkyňa, ktorá nás sprevádza veľkolepými sálami paláca vyše hodiny. „Tieto schody sa nepáčili jeho manželke, preto museli robotníci schodisko dvakrát prerábať. Stálo to niekoľko miliónov, ktoré sa mohli využiť inak.“
Práve cez slová sprievodkyne si uvedomíte, že niekto tu žil v prepychu a niekto v podobe národa strádal. Ľudia nemali pravidelné dodávky teplej vody, tepla a benzínu bol nedostatok, ale palác zhltol pre svoj chod vyše 5 miliónov USD. Mne je z toho poznania vždy zle. Stavbu nemôžem označiť za peknú.
Megalomanský projekt pre malého človeka s pochybným egom. Ešte ani dnes sa preň nevie nájsť celospoločenské využitie. Budova je taká nákladná na energie, že ani mesto s 20-tisíc obyvateľmi by nedokázalo spotrebovať to kvantum elektriny a tepla. Preto sa tu niekedy uskutočňujú akcie ako basketbalový zápas či počítačové majstrovstvá. Haly sú šialene veľké, ihrísk by sa do jednej miestnosti zmestilo niekoľko.
Nahlásiť chybu v článku