Je toto najčistejšie a najbelšie hlavné mesto na svete? Je zároveň najdrahšie mesto, čo sa týka výstavby? Asi áno. Prešiel som 180 krajín a videl ich hlavné mestá, ale nič také bizarné som v živote nevidel. Zároveň je to mesto, ktoré sa každý rok tak brutálne mení, že sa zakaždým cítim, akoby som tu nikdy nebol. Vznikajú nové ulice, triedy, stavajú sa nové štvrte a pomníky, nad ktorými každý rok viac krútim hlavou. Už som si myslel, že ma nedokáže nič prekvapiť, ale tu vždy dostanem sprchu.
Mám veľké šťastie, že som Turkménsko a jeho mesto videl počas vlády neobmedzeného vládcu Turkmenbašiho, ktorý pomenoval mesiace v roku podľa seba, napísal veľkolepé dielo Ruhnama, ktoré malo byť ekvivalentom Biblie alebo Koránu, či začal stavať, vraj, najkrajšie hlavné mesto na svete. Videl som ho aj počas vlády Gurbangulyho Berdimuhamedova či súčasného prezidenta a syna toho predchádzajúceho, Serdara Berdimuhamedova.
Turkménsko je zvláštna krajina. Niekto ju nazýva Severnou Kóreou Strednej Ázie. Niečo na tom bude pravda. V niektorých aspektoch je to tu uzavretejšie a bláznivejšie než režim pod vládou Kimovcov. V niečom je však táto krajina oveľa slobodnejšia, ako KĽDR. Je to taký stredoázijský pokus, čo si vládcovia môžu dovoliť, keď majú štvrté najväčšie zásoby zemného plynu na svete.
Dokážu si vykúpiť poslušnosť cez štedrý sociálny systém. Už to nefunguje ako za Turkmenbašiho, keď ste ako občan tejto krajiny mali 55 litrov benzínu na mesiac grátis, nájomné za pár jednodolároviek, plyn bol pre domácnosti zadarmo. Áno, ďalší prezidenti niektoré veci spoplatnili, ale stále by to pre našinca bola absolútne smiešna suma.
„Za minulý rok som platil nájom asi štyri doláre,“ oznámil nám náš sprievodca. „Za benzín si už platíme asi 6 centov za liter a za elektriku… ani neviem. Je to taká suma, že je bezpredmetná,“ dopovie, ale zároveň dodá, že platy v hlavnom meste sú v priemere okolo 450 amerických dolárov, ale na dedinách je to len okolo 100 až 150. „Sú tu šialene veľké rozdiely, ktoré si človek nevie predstaviť.“
Pozrieme sa spoločne na novú mestskú štvrť z čistého talianskeho mramoru. Mnoho turistov príde len do hlavného mesta Turkménska a má pocit, že takto vyzerá celé Turkménsko. Vlastne nikde na svete neuvidíte, čo sa týka vizuálnosti, také krásne mesto. Nikde žiadne odpadky, grafity či neupravené chodníky. Aj autá v hlavnom meste musia byť všetky bielej alebo svetlej farby, aby nekazili pocit čistoty. Áno, nikto nemôže mať v Ašchabade auto inej farby než takej, akú nakázal prezident.
Všetko je to tak pekne uhladené, čisté… ale predsa tomu niečo chýba. Čo to vlastne je? Pýtam sa každý rok a potom na to prídem. Ľudia. Nikde nikoho, naozaj len sem-tam stretneme v prázdnych uliciach živú dušu. Odpoveď je jednoduchá a zároveň pre naše uši neuveriteľne bizarná. Gurbanguly Berdimuhamedov mal sen, že jeho krajina uskutoční v roku 2017 ázijské olympijské hry. Čo na tom, že takéto hry vraj môže usporiadať len mesto, ktoré má vyše milióna ľudí? To nie je neriešiteľný problém, a preto sa dostavali novšie štvrte vo veľkolepom štýle. Napadlo vám, prečo to nedajú ľuďom z vidieka? Nie, prosím, takto neuvažujte. Toto je iná krajina.
Keď som tu bol v roku 2006 prvýkrát, všade som videl pozlátené sochy Turkmenbašiho. Takmer na každom námestí, na každej ulici a aj pred vládnou budovou sa skvela podobizeň bývalého prezidenta. Raz pozeral do neznáma, raz len tak sedel, inde rozmýšľal. Hoci sa nám pri tých absurdných pózach drali do úst posmešky, miestna sprievodkyňa si ho váži. „Bol diktátor, ale mali sme kopec vecí,“ vyhlási a ukáže na jeden z najbizarnejších pomníkov. Stvárňuje zlatého Turkmenbašiho na vrchole vyše tridsaťmetrového pomníka, ako sa otáča za slnkom. „My veríme, že slnko sa otáča za Turkmenbašim.“
Raz si otec Turkménov zmyslel, že každý svadobčan musí zložiť manželský sľub pred jeho zlatou sochou. Každý, bez rozdielu. Potom premenoval dni v týždni aj mesiace podľa seba a svojej rodiny. Hádajte, ako sa volal prvý mesiac v roku, než súčasný prezident vrátil mesiacom ich pôvodné názvy? Samozrejme, Turkmenbaši. Vodca postavil pre svoj päťmiliónový národ aj zdravotný chodník. Aspoň raz ročne musel každý obyvateľ prejsť takmer dvadsaťkilometrový úsek v 30-stupňových teplotách. Jedinou výnimkou bol otec národa, ktorý sledoval svoje ovečky z helikoptéry. Keď totiž raz na chodník vstúpili, nesmeli z neho zísť.
A dnes? Sochy stále existujú, ale Gurbanguly Berdimuhamedov ich posunul na kraj mesta, kde ich obklopil veľkolepými parkmi, kam nikto poriadne nechodí. Gurbanguly Berdimuhamedov si však nestaval toľko pozlátených sôch ako jeho predchodca.
Venoval sa inej činnosti. Miloval rekordy. Chcel mať najviac zapísaných rekordov. Kde by ste hľadali najväčšiu pozlátenú sochu psa? Viete, kde sa bicyklovalo najviac ľudí naraz? Alebo kde je najväčší svadobný salón na svete? Ak ste odpovedali, že Ašchabad, uhádli ste. Mne zastane rozum pri najväčšom krytom klimatizovanom ruskom kolese na svete. Len si predstavte, že Gurbanguly Berdimuhamedov postavil budovu zo slávneho talianskeho mramoru len pre to koleso! Čo na tom, že to stálo pár desiatok miliónov dolárov a takmer nikto tam nechodí. Dosiahol rekord a to je predsa podstatné, nie?
Ašchabad je taká Potemkinova dedina. Krásna, ale bez skutočného života. Je to všetko čisté a vizuálne zaujímavé, ale čo na tom, ak mimo hlavného mesta ľudia nemajú poriadne cesty, chodia na latrínu a o mramore môžu len snívať? Základ je byť v Guinnessovej knihe rekordov.
Nahlásiť chybu v článku