Sadhu Haridas, hinduistický fakír, sa pred takmer 200 rokmi rozhodol nechať pochovať zaživa na 40 dní. Tento prípad, ktorý historici spájajú so silou mysle, však dodnes ostáva jedným z najdiskutovanejších incidentov histórie a ľudského potenciálu, pretože len málo dochovaných zdrojov vie jednoznačne určiť, či išlo o realitu, alebo o obyčajný hoax. 

Pochovanie zaživa určite patrí k tým najhorším spôsobom smrti, aké si človek dokáže predstaviť. V histórii sa však objavili viacerí ľudia, ktorí sa rozhodli vykonať tento akt dobrovoľne. Jedným z nich bol napríklad aj majster ilúzie a komplikovaných únikov, Harry Houdini.

Ten sa nechal zakopať 2 metre pod zem a jeho úlohou bolo dostať sa von bez pomoci. Pri snahe prehrabať sa na povrch sa však zasekol, spanikáril a omdlel. Von ho tak urýchlene museli vytiahnuť asistenti. Rovnaký cieľ, no s úplne inou myšlienkou, mal v roku 1837 aj Sadhu Haridas, hinduistický fakír, ktorý však vydržal pod zemou až 40 dní.

V prvej polovici 19. storočia sa v indickom štáte Pandžáb, ktorý sa nachádza na severozápade Indie, udialo niečo, čo sa často spomína aj o necelých 200 rokov neskôr. V roku 1837 sa totiž fakír Sadhu Haridas rozhodol pochovať zaživa, a tým demonštrovať svoju nadprirodzenú silu ovládania tela pomocou mysle a energie, s ktorou pracoval.

Niektorí historici to dodnes považujú za výmysel a s postupným progresom medicíny a rôznych výskumov ľudského potenciálu sa javí prežitie 40 dní bez jedla či vody ako úplne nemožné. Pár uchovaných zdrojov však tvrdí, že Haridas skutočne dokázal zastaviť svoje srdce a uložiť sa do kvázi hibernácie, kedy si jeho telo uchovalo základné funkcie na prežitie.

Fakír mal v tej dobe vysoký spoločenský status, ktorej popularita a reputácia nestáli len na hltaní mečov, ako to je v modernom svete často vyobrazené. Išlo o duchovného človeka, ktorého okolie považovalo za svätého. Fakíri údajne disponovali magickými schopnosťami, ktoré im dovolili napríklad lapať a prehĺtať oheň, a tiež cez oheň chodiť, byť napichnutý na lôžko z klincov a zároveň sa neporaniť.

Fakír bol dôležitý, vraj mal nadprirodzenú silu

Sila týchto mužov mala tkvieť v práci s ich vnútornou energiou, ktorú vedeli využívať vo svoj prospech, podobne, ako to spravil aj Sadhu Haridas. Aj keď postupne reputácia fakírov klesala priamoúmerne s nárastom vedomostí o vede a technológiách, ešte aj dnes majú v indickej spoločnosti dôležitú rolu a v niektorých oblastiach patria k vodcom a kontrolórom obyvateľstva, píše Britannica.

V tejto pozícii sa teda Haridas rozhodol, že sa nechá pochovať na približne 6 týždňov, aby dokázal svoju vnútornú odolnosť, prácu s energiou a silu mysle, ktorou bude vedieť ovládať svoje životné funkcie aj bez jedla či pitia. V roku 1837 sa teda nechal na dvore vtedajšieho maharadžu, teda panovníka, pochovať priamo pred jeho očami aj za prítomnosti lekárov či odborníkov zo zahraničia.

Zaujal polohu v sede, zatvorili ho do pripraveného dreveného boxu, ktorý zapečatil priamo maharadža Randžit Singh. Drevené puzdro s fakírom Haridasom bolo následne spustené do špeciálne vybudovanej klenby z tehál a zasypané zeminou. Pri „hrobke“ sa neustále striedali panovníkove stráže, ktoré z nej nespustili oči celých 40 dní. Konkrétne išlo o 4 vojakov cez deň a až o 8 príslušníkov ochranky večer, aby nebol proces nijak narušený.