Michal Langone, ktorý má taliansko-slovenské korene, priniesol do Banskej Bystrice pizzu, ktorá ľuďom vyráža dych. Svojou chuťou, prevedením a v neposlednom rade aj kvalitnými surovinami. Iba pred niekoľkými dňami si otvoril v centre mesta podnik s názvom Langone Pizza Art, za ktorým stojí jeho mimoriadne inšpiratívny príbeh. 

Máš talianske korene. Odkiaľ presne pochádzaš?

Môj otec je Talian, pochádzajúci z juhu krajiny a moja mama je Slovenka. Ja som sa narodil v Prahe, do 9 rokov som vyrastal v Taliansku, potom som prišiel na Slovensko a tu som doštudoval strednú školu.

Po nej som odišiel na 10 rokov do zahraničia. Z toho som 7 rokov žil v Taliansku, 2 roky vo Švajčiarsku a rok v Španielsku. V tom období som pracoval hlavne ako kuchár alebo šéfkuchár v rôznych konceptoch — v reštauráciách na mäso, ryby či v hoteloch.

Ako vyzeral tvoj život v zahraničí? Ako si získal skúsenosti v kuchyni?

Prvý mesiac v Taliansku som mal odpracovaných 312 hodín s tým, že dvakrát za deň som chodil do práce a späť za 400 eur. V prepočte to vyšlo na 1,16 eura na hodinu. To bola ešte väčšia mizina ako na Slovensku.

No povedal som si, že chcem mať otvorených čo najviac dverí a chcel som sa naučiť robiť aj pizzu. Tak som nabehol do pizzérie, ktorá sa mi v okolí najviac páčila. Mal som 20 rokov a povedal som im, že chcem robiť pizzu. Hlavný pizzér a majiteľ v jednom sa na mňa nechápavo pozeral a povedal mi, že nikoho nepotrebujú. Tak som navrhol, že budem pracovať zadarmo, aby som sa niečo nové naučil. Tak v ten jeden deň v týždni, kedy som mal voľno, som pracoval tu. Fungovať týmto spôsobom som vydržal mesiac a pol, naučil som sa dáky ten základ, ktorý mi potom pomohol, keď som odišiel do Švajčiarska.

Každý rok som striedal reštauráciu a vždy som išiel do takej, ktorá sa mi páčila, ktorá ma niečím inšpirovala. Do niektorých som nastúpil iba umývať riady. Keď videli, že pomáham aj v kuchyni, tak ma dali do prípravy a často sa mi stalo, že už po roku, keď som bol na odchode, som pracoval ako šéfkuchár alebo druhý šéfkuchár. Napriek tomu som sa vždy hýbal ďalej.

Kedy a prečo si prišiel späť na Slovensko?

Bol som práve v Španielsku, keď vypukol covid. Tak som si povedal, že sa vrátim na Slovensko. Dôvodom boli aj starí rodičia, ktorých som 10 rokov nevidel.

Pracoval si napríklad aj v známej reštaurácii Sympl. Ako to bolo s otvorením vlastného podniku?

Vždy som chcel mať vlastnú reštauráciu. Čím ďalej som bol v tomto prostredí, tak som si uvedomoval, že keď chceš vybudovať niečo, za čo sa nemusíš hanbiť, musí to ísť z tvojho srdca. Otec mi od malička vravieval, že „buď to rob poriadne, alebo to nerob vôbec“. Ja si myslím, že ak niečo začneš robiť poriadne, tak automaticky sa do toho zaľúbiš, lebo v tom budeš vidieť stále niečo viac. A to je základ aj pri mojej pizzi, ktorú tvorím.

Prečo práve pizza?

Keď som sa vrátil na Slovensko, uvedomil som si, že tu nie sú suroviny, s ktorými som zvyknutý pracovať a ani kuchári nie sú zvyčajne na takej úrovni ako napríklad v Taliansku či Španielsku. Tak som sa začal venovať tomu, čo som dlhšie chcel — pizzi. Už predtým som mal v hlave, že v konečnom dôsledku chcem mať pizzériu.

Dostal som 4 ponuky od rôznych investorov, lenže ja som Talian a v Taliansku sa vždy vraví, že najlepšia spolupráca je v nepárnych číslach a traja sú veľa. Tak som na tom začal makať.

Začal som sa ochudobňovať o výlety, prestal som nakupovať oblečenie a nikdy som sa nezastavil. A práve to ma dostalo v Bystrici do povedomia.

Celý rok som pracoval 12-tky päť dní v týždni, do noci som robil prípravu na ďalší deň a napríklad, ak bol jarmok, víkend som strávil pečením tam. V zime som popri práci v reštaurácii, práci na otvorení vlastného podniku, piekol pizzu na trhoch.

Aký je rozdiel medzi pizzou, ktorú poznáme na Slovensku, neapolskou a tou tvojou?