Schizofrénia je hrozná choroba. Pomaly rozkladá vašu osobnosť, myslenie a emócie. Bryan Charnley o tom určite vedel svoje. Už od mala mal Bryan rôzne psychické ťažkosti. V 22 rokoch mu diagnostikovali schizofréniu. Písal sa rok 1971, keď začal s touto chorobou bojovať. Bol to dlhý a určite veľmi ťažký boj, ktorý Bryan nakoniec po 20 rokoch prehral. Pár týždňov pred svojou smrťou však začal svoju chorobu analyzovať pomocou autoportrétov a poznámok, ktoré si počas liečby robil. Všetko skončilo jeho samovraždou v roku 1991, pričom jeho posledný obraz stál stále v stojane. Ste pripravení na jeho príbeh?

Bryan Charnley bol anglický umelec, ktorý sa preslávil hlavne sériou autoportrétov, ktorú vám ukážeme v tomto článku. Maľovaniu sa však venoval aj dlho predtým, ako mu ako 22-ročnému diagnostikovali schizofréniu. Počas prvých rokov liečby podstúpil mnohé a neraz bolestivé experimentálne liečby. Po týchto zákrokoch sa začal naplno venovať maľovaniu. Napriek liekom a ťažkostiam sa stal pomerne populárnym maliarom. Najväčšiu slávu mu však priniesla jeho posledná séria autoportrétov, ktoré obohatil úprimnými slovami o svojej chorobe. V tomto období experimentoval s dávkovaním svojich liekov – Depixol a Tryptisol. Posledný obraz stál v čase Bryanovej samovraždy stále na trojnožke, no bol už dokončený.

11. – 16. apríl 1991

„Tieto autoportréty sú celkom normálne. Beriem dve 3 mg tablety Depixolu a dve 25 mg tablety Tryptisolu denne. Veľmi veľa spím…„

20. apríl 1991

„Vraciam sa späť k jednej tablete Depixolu denne. Beriem aj Tremazepan, aby som sa mohol aspoň trošku vyspať… Som veľmi paranoidný. Niekto hore číta moje myšlienky a prehovára späť ku mne, je to preto, že vypúšťam veľmi silné vibrácie. Snažil som sa to vyjadriť aj v obraze. To veľké ucho mám preto, že som veľmi citlivý na zvuky, ako divoké zviera. Depixol som znížil 17. apríla a dnes cítim túto zmenu najviac“.

23. apríl 1991

„Keď som s touto sériou začal, myslel som, že bude podobná ako séria Louisa Wayna, ktorý kreslil portréty mačiek a bol pri nich čoraz viac psychotický. Očakával som, že budem kresliť akési hypnotické geometrické tvary. No je to úplne inak.  Nedokážem sa na nič sústrediť. To bude pravdepodobne tým zníženým Depixolom, ktorý má zvyšovať koncentráciu. Na začiatku svojej choroby som však problémy so sústredením nemal, dnes ich pripisujem závislosti na Depixole. Mám pocit, akoby mali ľudia okolo mňa nejaké mimozmyslové vnímanie, ktorým mi vidia priamo do hlavy. Lieky mám stále rovnaké, jeden Depixol a prášky na spanie….“

24. apríl 1991

„Znova mám pocit absolútneho nesústredenia. Škvrny v oblasti mozgu sú v skutočnosti kvapky mojej krvi. Portrét nemá žiadne oči, nechcem aby to videl… Bodol som sa do prsta, aby som mohol maľovať krvou. Dávkovanie liekov mám stále rovnaké, ale neviem, či to takto ešte vydržím.“

29. apríl 1991

„Veci sa mi posledné dni trošku vymkli z rúk. Normálne som ťažký fajčiar, no akoby nejaká zvláštna sila mi hovorí, aby som viac nefajčil. Tak som tabak vyhodil… 24. apríla som si nakoniec vzal 15 tabliet Depixolu, inak by som sa zbláznil. Stále beriem veľmi vysoké dávky. Volalo mi moje dvojča. Povedal som mu ako sa cítim. Láska bolí… Plán lekárov na boj s mojou chorobou je dávkovanie stále väčších dávok silných liekov… Zvládnem to?“

2. máj 1991

„Veľké dávky liekov plných chémie ma celkom vyčerpali, a tak som sa musel vrátiť k pôvodnému dávkovaniu. Absencia energie je vyjadrená aj v mojom obraze. Muž s klobúkom ma sleduje, dáva pozor a všetko, čo vie, nosí pod tým čiernym klobúkom…“

6. máj 1991

„Cítim sa ako vhodný cieľ pre ľudí s krutými poznámkami. Klinec v ústach vyjadruje môj pocit, akoby som nemal jazyk. Nedokážem sa vyjadriť… Klince v očiach vystihujú moju slepotu voči ostatným ľuďom, ktorí majú podľa mňa akési mimozmyslové vnímanie. Lieky: dve dávky Depixolu a dve dávky antidepresív denne.“

14. máj 1991

„Moja osobnosť sa štiepi ako pod útokom rakovinových buniek. Rímska noha značí symbol tejto veľkej ríše. Bola rozhodná, skutočná… Mala dosť odvahy ukrižovať Krista. Aj moja osobnosť je ukrižovaná. Nemám veľkú nádej, očakávam celkové poníženie. S tým som zmierený, no nie s bolesťou…“

18. máj 1991

„Od 10. mája som  znížil dávku antidepresív, a tak toho teraz veľa nenaspím. Ústa v mojej hlave hovoria o tom, že môj mozog koná úplne sám, nezávisle odo mňa. Mám pocit, že bojujem sám proti sebe. Na obraze bolo aj moje zlomené srdce, to som však nakoniec zamaľoval. Klinec v mojich ústach je znakom mojej neschopnosti socializovať sa.“
Pokračovanie na ďalšej strane…